Ako sa objavila Alzheimerova choroba? Je to klasická civilizačná nemoc alebo toto ochorenie sprevádzalo ľudstvo už od nepamäti?
Toto je klasická otázka, ktorú si kladie vedecká obec, skúmajúca, prečo bolo v minulosti tohto ochorenia menej. Dôvodom je zrejme to, že ľudia vtedy žili podstatne kratšie. Alzheimerova choroba sa objavovala aj v minulosti u ľudí, ktorí sa dožili viac ako 75 rokov. To je vek, keď sa začína najvyšší výskyt tohto ochorenia v rámci populácie. V súčasnosti, tým, že sa predlžuje priemerný vek populácie, dochádza doslova k explózii tohto ochorenia.
Platí to v súčasnosti aj z hľadiska geografického rozdelenia, že v krajinách, kde je vyšší priemerný vek, je aj vyšší výskyt Alzheimerovej choroby?
Presne tak. Súvisí to s výskytom hlavného rizikového faktora Alzheimerovej choroby, ktorým je Apoliproproteín (Apo)E4. K tomuto poznatku dospeli americkí vedci v roku 1993. Týka sa to predovšetkým bielej populácie, teda kaukazskej rasy vyspelých krajín v Európe, Severnej Amerike a v Austrálii. V nej sa uvádza výskyt ApoE4 na úrovni 15 – 20 percent ľudí v rámci bežnej populácie. Platí, že nie každý, kto má ApoE4, musí dostať Alzheimerovu chorobu, ale väčšina z ľudí s týmto ochorením má túto izoformu.
Zaujímavé je, že výskyt ApoE4 sa od rovníka smerom k obom pólom zvyšuje. V rámci Európy je napríklad výrazne vyšší výskyt Alzheimerovej choroby v Škandinávii ako v Taliansku. Švédi, Fíni, Nóri majú v populácii výskyt ApoE4 na úrovni 20-25 percent, a tým aj úmerne vyšší podiel tejto choroby. V mediteránskej oblasti sa výskyt ApoE4 pohybuje na úrovni len 10 – 15 percent. U obyvateľov napríklad rovníkovej Afriky je toto číslo ešte nižšie ako 10 percent.
S čím súvisí toto rozvrstvenie?
To zatiaľ nikto presne neidentifikoval, ale pravdepodobne to súvisí s úlohou ApoE4, ktorá mala pomáhať pri zachovaní pozitívnej energetickej bilancie tela. ApoE4 je nielen rizikový faktor pre výskyt Alzheimerovej choroby, ale aj pre zvýšenú hladinu cholesterolu. Preto čím sa viac blížime k pólom, tým bol oddávna nestabilnejší prísun potravy počas roka. Severské národy mali najmä v zimných mesiacoch problémy pri jej získavaní. ApoE4 slúžila aj ako metabolická kompenzácia obmedzeného prísunu potravy. To je jedno z vysvetlení, prečo je najviac Alzheimerovej choroby práve v severských štátoch.
Spomínali ste, že Alzheimerova choroba vo veľkom prichádza po 75. roku života človeka. Môže sa však objaviť aj skôr?
Áno, môže. Výnimiek je dosť. Musíme rozlišovať medzi familiárnou a sporadickou Alzheimerovou chorobou. Familiárna sa dedí a je spojená s mutáciami takzvaných veľkých génov. V takýchto prípadoch sa môže začať už v období medzi 35. – 40. rokom života. Na Slovensku sme nateraz objavili tri veľké rodiny, kde sa im začína Alzheimerova choroba práve okolo 35. roku života. Ak má jedinec už takúto mutáciu, tak nie je možné zastaviť ochorenie. Čo sa týka sporadickej Alzheimerovej choroby, tá sa väčšinou postupne začína okolo 65. roku života a v 70 percentách je spojená so spomínanou ApoE4 izoformou. V týchto prípadoch sa môže najskoršie štádium ochorenia objaviť už v 55. roku života.
Ako je to na Slovensku s výskytom tohto ochorenia?
Na Slovensku máme o niečo vyššiu prevalenciu Alzheimerovej choroby ako krajiny z okolia Stredozemného mora a zasa o niečo nižší výskyt ako v Škandinávii. Celkovo z našej približne 5-miliónovej populácie trpí 5 percent ľudí Alzheimerovou chorobou. S vekom, samozrejme, tento pomer stúpa. Vo veku 75 rokov má každý dvadsiaty Slovák túto chorobu. Ak by sme to preniesli na nositeľov ApoE4, tak v 70. roku života je to už každý tretí, v 75. roku každý druhý a v osemdesiatke až osem z desiatich nositeľov ApoE4 má Alzheimerovu chorobu.
Platí aj na Slovensku, že v porovnaní s minulosťou a predlžujúcim sa vekom dožitia, stúpa aj počet ochorení na Alzheimerovu chorobu?
Presné štatistiky nemáme k dispozícii, no na našej klinike sme robili prieskum v rámci všetkých domovov dôchodcov v Bratislave, kde sme zistili, že 20 percent obyvateľov nemalo žiadny kognitívny deficit. Mierny kognitívny deficit, čo je prechodová zóna medzi normálnym starnutím a demenciou, malo 15 percent rezidentov. Zvyšok obyvateľov domovov dôchodcov trpel demenciou, čo znamená, že jej výskyt je pomerne veľký. Problémom je, že v mnohých prípadoch nie je Alzheimerova choroba včas zachytená.
Z demografického hľadiska slovenská populácia patrí k najrýchlejšie starnúcim v Európe. Znamená to, že v budúcnosti pribudne prípadov tohto ochorenia? Môže sa to stať aj spoločenským problémom?
Môžem odpovedať v oboch prípadoch áno. V rámci EÚ sa v súčasnosti realizuje projekt budovania komunít, ktoré sú ústretové voči demencii. Každá krajina je v inej situácii. Na Slovensku jednoznačne potrebujeme vybudovať viac špecializovaných domovov dôchodcov. Musíme sa pripraviť na to, že počet pacientov s Alzheimerovou chorobou sa do roku 2050 zdvojnásobí. V tom čase sa budú dožívať 75 – 80 rokov života ľudia z najsilnejších populačných ročníkov (takzvané „Husákove deti“).
Zrejme pôjde aj o ekonomický problém, pretože náklady na tento typ liečby zrejme nie sú malé...
Bude to obrovský ekonomický problém. Najlepšie sa s ním v súčasnosti vyrovnáva Japonsko, kde je percentuálne zastúpenie seniorov nad 80 rokov v spoločnosti najväčšie na svete. Japonská ekonomika sa tomuto trendu neustále prispôsobuje. Niečo podobné bude potrebné zvládnuť aj v Európe. Alzheimerova choroba má ekonomické aspekty, najmä sociálnu starostlivosť o pacientov, teda ako sa o nich dokáže postarať spoločnosť. Či už formou ústavnej starostlivosti, teda domovov dôchodcov, alebo domácej starostlivosti, kde si však vyžaduje v ťažších formách demencie 24-hodinovú starostlivosť. Obe formy možno v súčasnosti vyčísliť nákladmi vo výške približne 1000 eur mesačne. Napríklad na Islande platia klienti domovov dôchodcov mesačne približne 2500 eur, pričom priemerný dôchodok je na úrovni 2700 eur. Čiže prakticky celá suma dôchodku sa minie na poplatok za bývanie v domove. Pokiaľ by na to klientov dôchodok nestačil, zvyšok dopláca komúna, v ktorej žije, čo je mesto alebo obec. Takýmto modelom by sa malo inšpirovať aj Slovensko.
Pri akých príznakoch je potrebné spozornieť, že ide o riziko vzniku Alzheimerovej choroby?
Veľmi dôležité je identifikovať ochorenie v skorých štádiách. Medzi varovné signály patrí znížená schopnosť učiť sa. Napríklad, ak hrá pacient pexeso so svojím vnukom, tak stráca schopnosť zapamätať si umiestnenie kartičiek. Pexeso je veľmi dobrým úvodným testom na pamäť. Je to komplexná hra, kde si musí pacient zapamätať obrázok na kartičke, jeho umiestnenie a dokázať ho identifikovať. Pokiaľ v tejto hre zlyháva, je to jeden z varovných signálov. Ďalším príznakom je, keď sa pacient začína opakovať. Hovorí informácie, ktoré už raz povedal, v domnienke, že o nich ešte nehovoril. Kladie opakované otázky. V úvodných štádiách ochorenia má ešte kritické myslenie, no to sa postupne znižuje. Neskôr prichádza dezorientácia v čase a v priestore, porucha plánovania, úsudku a konfabulácie. Pacienti k nám často prichádzajú v neskorších štádiách, takže poruchy pamäti ešte nie sú dostatočným varovaním pre nich a ich príbuzných.
Dá sa s pacientmi pracovať tréningom mozgu, a tak ich udržať na nejakej úrovni čo najdlhšie?
Dá sa a je to zároveň recept, ako sa s ochorením popasovať vo včasných štádiách. Pacient by mal namáhať pamäť, aj učením sa básničiek, a tak posilňovať neuróny, ktoré mu ešte neodumreli. S postupom choroby sa však stráca schopnosť tréningom zlepšovať výkon. Keď túto schopnosť stratí, snažíme sa ho upokojovať, aby nepodľahol beznádeji, pretože keď si uvedomí svoj pamäťový deficit, ešte viac ho to deprimuje. V úvodných štádiách ochorenia je dôležitá aj pohybová aktivita. Zrealizovali sme štúdiu so Slovenskou akadémiou vied, kde sme dokázali, že fyzická aktivita môže mať rovnako pozitívny efekt ako niektoré lieky určené pre Alzheimerovu chorobu.
Akú fyzickú aktivitu máte na mysli?
Trikrát do týždňa by sa mal dosiahnuť tep aspoň na úrovni 120 úderov za minútu, čo zodpovedá napríklad 30-minútovej veľmi intenzívnej chôdzi. Tým sa pacient udržuje vo fyzickej, a do značnej miery aj psychickej, kondícii. Športová aktivita, no aj správne stravovanie mediteránskeho typu dokáže oddialiť nástup Alzheimerovej choroby až o päť rokov v porovnaní s tými, ktorí nešportujú a holdujú skôr kalorickejšej strave.
Ako dlho môže pacient zotrvať v tom úvodnom štádiu choroby?
Rozoznávame tri štádiá Alzheimerovej choroby. Prvé je takzvané preklinické štádium, keď sa ochorenie začína na bunkovej úrovni až po prvé príznaky kognitívneho deficitu. Toto štádium môže trvať 20 – 30 rokov. Spočiatku má pacient problémy, povedzme okolo 55. roku života so zapamätaním si bežných mien alebo priezvisk.
To sa veľmi pomaly zhoršuje až do 70. – 75. roku života, keď dôjde k zlomu a zvýrazneniu kognitívneho deficitu. To je už takzvané prodromálne štádium ochorenia. Pacient dokáže samostatne fungovať, je sebestačný, samoobslužný a môže bývať sám. Ochorenie potom ďalej pokračuje a prechádza do štádia demencie. Alzheimerova choroba je dnes vnímaná ako proces, začínajúci na bunkovej úrovni pomerne skoro, v zrelom alebo strednom veku, pomaly postupuje a s prirodzeným starnutím organizmu sa prehlbuje.
Ako hodnotíte šancu, že by sa mohol objaviť liek, ktorý by dokázal liečiť Alzheimerovu chorobu?
V tejto otázke som pomerne opatrný. Som ale presvedčený, že v nasledujúcich desiatich rokoch by mal byť schválený liek spomaľujúci priebeh ochorenia. V súčasnosti sa farmaceutický priemysel zameriava na dve hlavné patológie prebiehajúce v mozgu pacientov – amyloidovú a tau-proteínovú. Prakticky 15 rokov prebiehajú klinické skúšky zamerané na odstránenie beta-amyloidu z mozgu pomocou monoklonálnych protilátok. Postupne sa však preukázalo, že jeho odstránenie nespomalilo progresiu demencie. Tau-proteínový terapeutický smer je novší, realizujú sa viaceré klinické skúšky a pri nich predpokladám, že by mohla byť väčšia šanca na úspech.