Keď som študovala na konzervatóriu herectvo, moja diabetologička pani profesorka Michalková ma presviedčala, aby som sa rozhodla pre iné povolanie. Že herectvo je pre diabetika nevhodné. Človek má nepravidelný režim, nemá čas sa najesť a ponocuje. Mala pravdu. Cukrovka sa pri herectve veľmi ťažko zvláda. Keď skúšam novú hru, často sa nestíham naraňajkovať a naobedovať, potom dostávam hypo a lejem do seba kolu. A keď sa najem až večer, mám už zase hyper.
Aj keď mám šťastie na tolerantných ľudí, je mi nepríjemné narušiť pracovný proces, v ktorom je často zapojených veľa ľudí tým, že by som si vypýtala prestávku na obed. Okrem toho žiť na voľnej nohe a nemať istotu, že budem mať dosť práce, aby som uživila dcéru a seba je veľmi stresujúce, čo má na cukrovku veľmi zlý vplyv.
Keď som to už naozaj nevedela zvládať, rozhodla som sa, že dám na slová pani profesorky a zamestnám sa. Ale kto skončil konzervatórium vie, že nájsť si zamestnanie v nejakej racionálnej oblasti je skoro nemožné. Konzervatórium je zamerané na umenie a keďže sa tam veľmi intenzívne vyučuje herectvo, tanec, spev a iné umelecké predmety, neostáva čas na získanie vedomostí z iných všeobecných oblastí. Moja situácia ale bola už taká zúfalá, že som sa rozhodla to risknúť. Napísala som si životopis, kde som si navymýšľala, čo všetko som už robila. Že som riadila umeleckú agentúru, organizovala najrôznejšie podujatia, pracovala v reklamnej agentúre, prevádzkovala internetovú kaviareň. Napísala som tam, že viem aktívne po anglicky a nemecky a pasívne po francúzsky. Po anglicky a nemecky sa dohovorím, keď mám v krvi 2 promile a na francúzštinu som síce chodila, ale iba 3 mesiace a tých pár viet, čo viem povedať, ledva preložím do slovenčiny. Kamarátka mi poradila, aby som do životopisu napísala, že pracujem s excelom a wordom. Nevedela som, čo to znamená. Myslela som si, že excel je niečo excelentné a word je niečo svetové.
Životopis som poslala do Realitnej spoločnosti Slovenskej sporiteľne, kde hľadali realitných maklérov. Pozvali ma na pohovor. Obliekla som si elegantný nohavicový kostým a vybrala som sa na pohovor. Dve hodiny ma tam trápili. Ale mne to bolo viac menej jedno. Keby mi na moje výmysly prišli, maximálne by ma poslali domov a bola by som tam, kde predtým. Pýtali sa ma, prečo sa uchádzam o túto prácu. Povedala som, že kvôli režimu, že mám diabetes a pri herectve sa ťažko zvláda. Že mám dcéru, na ktorú som sama a večer musím byť s ňou a nie v divadle.
Na druhý deň mi zavolali, že ma prijímajú, ale nie ako maklérku, ale ako marketérku. O pár dní som nastúpila do práce. Ukázali mi moju kanceláriu a šéfka povedala, aby som zapla počítač. Zbadala som gombík, na ktorom bol krúžok a v strede čiarka. Usúdila som, že to bude ten správny. Keď som doňho štuchla prstom, nič sa neudialo. Šéfka ma upozornila, že ho musím chvíľku podržať. Na obrazovke sa objavili všelijaké farebné štvorčeky. Netušila som, čo mám robiť, keď mi povedala, aby som zapla internet. Zdesená šéfka sa opýtala, ako je to možné, veď v životopise bolo niečo iné. Ja som sebavedome odvrkla, že ja som na takéto veci mala sekretárku.
Na druhý deň im už bolo jasné, že niečo nie je v poriadku, ale na moje šťastie som sedela v kancelárii s asistentkou Zuzkou Matúškovou, ktorá ma vytrvalo všetko učila. Otec mi kúpil počítač a keď som sa z práce vrátila domov a uložila som Aničku spať, sadla som za pc a do rána som sa učila všetko, čo som potrebovala. Celý mesiac som bola na vyhodenie. Ale keď videli, ako sa snažím, nevyhodili ma a ja som sa svoju robotu naučila naozaj poriadne. O dva mesiace som už vyrábala tabuľky v exceli, písala reklamné články vo worde, kopírovala a upravovala fotky nehnuteľností, vyrábala inzerciu do časopisov, koordinovala tlač propagačných materiálov, chodila na prezentácie, ktoré sa konali v nemčine a plno iných vecí. So šéfkami som sa skamarátila a robota ma stále viac bavila. Ale keďže jej bolo stále viac, môj pôvodný zámer, aby som konečne začala mať pravidelný režim, nevyšiel. Ráno som utekala s Aničkou do škôlky, potom som letela do práce, často som zistila, že je už 16:00 a ja sedím stále za počítačom, ešte som neobedovala a už musím zas letieť pre Aničku. Vyzdvihla som ju zo škôlky a vrátila som sa s ňou do kancelárie. Ona si kreslila a ja som sa snažila dokončiť aspoň niektoré rozrobené veci. O deviatej večer sme odchádzali domov. Anička zaspala v mojej kancelárii a ja som ju celú cestu domov niesla na rukách. Potrebovala som nejaký relax. V noci som začala popíjať a cez deň som mávala strašné depresie. Po roku v tomto zamestnaní som zistila, že nemôžem žiť bez divadla a spievania a že som asi človek, ktorý môže robiť hocičo, ale aj tak nikdy nedokáže žiť tak, ako by to cukrovka vyžadovala. Dala som výpoveď. V spomínanej inštitúcii som sa naučila plno vecí, vďaka ktorým dnes riadim umeleckú agentúru, koordinujem výrobu propagačných materiálov, robím si účtovníctvo, hrám v predstaveniach, ktoré sama produkujem, spievam šansóny a mám pocit, že to je oveľa jednoduchšie, ako keď som bola zamestnaná. Asi je to preto, že som sama sebe pánom. A takto sa stávam aj pánom mojej cukrovky, aj keď by to mohlo byť oveľa lepšie. Ale je na človeku, aké si určí priority. Chcem žiť naplno, ale aj zodpovedne a dlho.
Katka Feldeková