Napriek svojim diagnózam je posadnutý športom a zimou. Kým ostatní siahajú po páperovej bunde, on svoje zvršky zhadzuje a pokojne si zapláva medzi ľadovými kryhami. Jeden kardiostimulátor má pod kožou, druhý vo vrecku. Ak vám povie, že mu obed mimoriadne chutil, vedzte, že mal práve „hypo“. Pýtate sa, o akom dobrodruhovi je reč? Zoznámte sa s otužilcom Tiborom Kováčikom (29).
Čo ťa postihlo skôr? Problémy so srdcom, alebo cukrovka?
Bol som práve na súťaži v skoku do výšky a dostal som záchvat. Mal som 10 rokov a diagnostikovali mi tachykardiu a arytmiu, veľmi netypickú pre detského pacienta. Skúšali na mne rôzne tabletky a po štyroch rokoch mi v detskom kardio centre stanovili presnú diagnózu s tým, že ma musia operovať. Elektrické vzruchy a prevody medzi predsieňami a komorami môjho srdca boli porušené, čo mohlo ľahko viesť k situácii, že môj život bude ohrozený. Lekári sa na mňa chodili pozerať ako na niečo výnimočné. Boli sme vraj v tom čase na Slovensku len dvaja s takou diagnózou. Podobný problém sa vtedy vyskytoval prevažne u starších ľudí. Povedali mi, že je to naozaj vážne a implantovali mi kardiostimulátor. Popri tom naďalej beriem tabletky na tachykardiu.
Máš stále pôvodný kardiostimulátor?
Vlani v lete mi ho po 14 rokoch vymenili. Čakal som, že ho umiestnia niekde blízko srdca, ale keď som bol v narkóze, rozhodli sa dať ho do podkožia pod pravú kľúčnu kosť. Prebral som sa a pozeral, ako krásne to spravili, keď pri srdci nevidno žiadnu jazvu. Potom som ju našiel na opačnej strane. Považovali to za najoptimálnejšie miesto na jeho uloženie. Starý kardiostimulátor mi dali na pamiatku, nech viem, ako vyzerá. Je to malý počítač bez monitora, len o niečo väčší ako pánske hodinky.
Ako si v detskom veku prijal fakt, že máš vážny zdravotný problém?
Najhoršie mi bolo, keď mi povedali, že sa môžem úplne rozlúčiť so športom. Robil som vrcholovú atletiku, chodil na súťaže. Venoval som tomu všetok čas popri základnej škole a oni mi oznámili, že moje súťaženie už nemá budúcnosť. Bol to pre mňa tvrdý úder, ale lekár po rokoch na jednotlivých kontrolách pochopil, že mne jednoducho niet rady a že aj tak športujem, pretože ma skrátka nič neodradí. Ja bez športu nevydržím. Tak som sa narodil.
Takže chorému srdcu šport neprekáža?
Myslím, že v mojom prípade mu skôr prospieva. Vlani dokonca odborná lekárka usúdila, že stav srdca sa mi natoľko zlepšil, že kardiostimulátor by som možno už ani nepotreboval. Lenže žiaden lekár si to nechcel zobrať „na triko“, že mi ho vyberú a nedajú mi druhý. Ale počítam, že o pár rokov ho naozaj nebudem potrebovať.
Kedy sa k problémom so srdcom pridružila cukrovka?
Prišlo to v maturitnom ročníku, hneď po stužkovej. Začal som chudnúť, ale tomu som sa spočiatku naozaj tešil, lebo som mal okolo 90 kíl a chcel som trochu zhodiť. Chudnutie však pokračovalo a ja som mal preč už 20 kíl. V tom čase som už denne vypil 7 – 8 litrov tekutín a nonstop som chodil na toaletu. Ani jednu vyučovaciu hodinu som nedokázal vydržať bez toho, aby som si neodskočil. Vtedy mi povedali, že to vyzerá na cukrovku. U lekára mi zobrali krv a hneď ma brali na intenzívku. Mal som taký vysoký cukor, že sestrička nechcela veriť, že som ešte pri vedomí. Okamžite ma nastavili na inzulín.
Ako si prekonal vedomie, že do tvojho života vstúpila ďalšia diagnóza?
Človek si to spočiatku neuvedomuje, to príde až po čase. Aj problém so srdcom som si uvedomil až neskôr a s cukrovkou to nebolo inak. Až keď človek s diagnózou žije, vidí, čo to obnáša, aké problémy s tým prichádzajú, vtedy zistí, o čo ide. Diabetológ aj kardiológ mi zhodne povedali, že mám skrátka smolu, že to postihlo práve mňa, musím sa s tým zmieriť a naučiť žiť. Snažím sa o to.
Takže úplne na dne si nebol?
Ak mám povedať naozaj pravdu, v kardio centre mi nebolo všetko jedno. Keď zistili, čo so mnou je, doktor si ma zavolal a začal mi všetko podrobne vysvetľovať. Bol veľmi milý, ľudský, aj keď mi v noci bolo zle, prišiel za mnou, dokonca aj mimo ordinačných hodín. Pri rozhovore sa postupne prepracoval k vete, v ktorej mi oznámil, že musím nadobro skončiť s vrcholovým športom. To ma naozaj zlomilo, lebo šport bol pre mňa celý život. Ničomu inému som sa nevenoval, učenie mi veľa času nezabralo, bol som stále vyznamenaný, ale atletika – to bolo moje všetko. Doktor mi povedal, že musím skončiť akurát v čase, keď som dosahoval pekné výsledky, tréner bol so mnou spokojný, bol som aj na majstrovstvách Európy. Jeho ortieľ ma úplne zložil. Nebyť sestričky, bol by som v nemocnici vyskočil z okna. Bol som odhodlaný skoncovať so životom. Prišiel som skrátka o všetko. Tak rád som chodil na atletiku, aj počas súťaže som niekedy dostal tachykardiu, ale napriek tomu som tam bol, snažil som sa a zaťal som zuby, aj keď mi bolo zle, pretože som v atletike videl zmysel môjho života. Chcel som ísť na športové gymnázium a venovať sa už len športu, ale zrazu tu bola prekážka.
V konečnom dôsledku si sa však športu nevzdal.
Telo si šport vyžadovalo, nedalo sa s tým skončiť. Tak ako diabetik napriek zákazu, aby som si nedal sladké, si ho občas dám, lebo telo si to vyžaduje, tak isto mi nešlo striktne vylúčiť šport. Začal som plávať, popri tom bicyklovať a hrať stolný tenis. Cez zimu som korčuľoval, celoročne posilňoval. Mal som asi 14 rokov, keď som začal cvičiť v posilňovni, ktorú sme si zriadili v pivnici, a takmer 10 rokov som v nej cvičil. Od roku 2001 sa venujem aj volejbalu.
Kedy si k tomu všetkému pridal otužovanie?
Bolo to v roku 2003. Až také veľké športové výkony sa pri otužovaní nedosahujú, ale človek pri tom stratí neskutočné množstvo energie. Plávanie v studenej vode a otužovanie je teda istá forma športu.
Čo ťa k tomu motivovalo?
Vždy na Nový rok som v telke videl, ako otužilci plávajú v Dunaji, a raz som si povedal, že sa k nim pridám aj ja. Otec ma u nás v Dunajskej Strede nasmeroval k doktorovi Makajovi s tým, že on je otužilec. Bol dokonca podpredsedom združenia Ľadové medvede. Vyhľadal som ho a on mi povedal, nech sa k nim pridám, nech vyskúšam studenú vodu a uvidím, či ma to chytí. Odvtedy som s nimi.
Prišiel si a hneď si sa ponoril do ľadovej vody?
Prvé ponorenie nie je o tom, že sa človek hneď hodí do ľadovej vody. Na sklonku leta, keď normálni ľudia končia s plávaním, prichádzajú blázni – otužilci – a začínajú. Od septembra, keď voda začína chladnúť, každý týždeň ideme do vody. Keď je ešte teplejšia a má približne 18 stupňov, plávame v nej hodinu, hodinu aj pol. To isté robíme celú jeseň, aby si telo postupne zvykalo na stále chladnejšiu a chladnejšiu vodu. Keď príde na extrémy a voda má už pod 4 stupne, človek, ktorý si postupne a pravidelne zvykal na čoraz chladnejšiu vodu, mal by to zvládnuť a z jesene prejsť na zimné plávanie. Aj ja som prešiel systémom postupného zvykania si na čoraz studenšiu vodu.
Mal si ako nováčik teplotu, ktorú si považoval za kritickú?
Kritická teplota vody je pod 10, najmä pod 8 stupňov. Väčšina ľudí, ktorí sa chcú k nám pridať, začnú chodiť v septembri, pokračujú aj v októbri, ale v novembri, keď začne teplota vody výrazne klesať, si všímame, že postupne nadšencov ubúda, a keď má voda 8 stupňov, ostane nováčikov veľmi málo, prípadne nikto.
Plávaš, aj keď sú vo vode ľadové kryhy?
Jasné, to sa stalo už veľakrát. Najkrutejšia bola moja prvá zima medzi otužilcami. Plávali sme v Kolárove vo Váhu. Bola strašná zima, cez deň mínus 5 stupňov, fúkal severák, padal sneh a voda mala asi mínus 2 stupne. Bola prekysličená, lebo nemrzla, ale plávali v nej ľadové kryhy, ktoré mnohých z nás porezali. Boli obrovské a prúd ich spájal do veľkých plôch, ktoré nás plavcov delili na mini skupinky. Bol to adrenalín, ale aj to patrí k otužovaniu.
Aký limit má pobyt v ľadovej vode?
Keď má voda menej ako 8 stupňov, priemerný organizmus v nej vydrží 22 minút. Niekto menej a niekto možno aj viac, ale neodporúča sa prekračovať túto hranicu. Ak človek daný limit poruší, začnú sa mu uvoľňovať endorfíny a pocitovo je to niečo ako droga. Človek nevie triezvo uvažovať a reálne posúdiť situáciu. Začne sa cítiť veľmi dobre, priam blažene, je v eufórii. Keď sa dostaví tento pocit, je to signál, že treba vyjsť von z vody. Mnohí pobyt vo vode natiahli o pár minút a potom na brehu spadli a neboli schopní obliecť sa. Každý musí poznať svoje telo, vedieť, čo zvládne, a mať svoju hranicu. Tá závisí od momentálnej fyzickej a psychickej kondície. Diskotéka, žúrovanie, ale aj hádka, neúspech v práci, to všetko zoberie energiu a limit sa automaticky skracuje.
Prešvihol si niekedy svoj limit?
Jediný raz mi kolegovia museli na brehu pomáhať. Ostal som vtedy 17 minút vo vode, ktorá mala 1 stupeň. Keď som z nej vyšiel, chytila ma triaška a bol som odkázaný na ich pomoc. Človek v takom stave nie je ohrozený na živote, ale potrebuje pomoc kolegu pri obliekaní. Prešiel si tým snáď každý jeden otužilec a zažil som to aj ja. Bez toho by som nezistil svoj limit, svoju hornú hranicu, ako dlho môžem byť vo vode.
Aké pocity navodzuje otužovanie?
Celým telom prechádza také zvláštne teplo. Zvonku je pokožka najskôr ľadová, ale postupne sa príjemné teplo zvnútra rozšíri aj navonok a celé telo sa zohrieva. Je to krásny pocit. Zvláštne je, že po pobyte v ľadovej vode je pokožka otužilca bez ohľadu na vek ako pokožka bábätka. Koža v chladnej vode pracuje, preto je otužovanie dobré na cirkuláciu krvi, na celkové zlepšenie krvného obehu. Blahodarne vplýva na prekrvenie končatín, čo je pre mňa ako diabetika len dobré a myslím, že si tým odďaľujem komplikácie diabetu.
Konzultoval si vopred s lekárom, či ako diabetik môžeš otužovať?
Keď chcem niečo vyskúšať, idem do toho, aj keby traktory padali. Kardiológovi som to spomenul a okamžite mi to odobril s tým, že pre srdce je otužovanie výborné, nech to určite vyskúšam. Videl, že za tie roky, čo k nemu chodím, som si neublížil pri žiadnom športe, nič som nikdy neprehnal, takže mi dôveroval.
Máš vďaka otužovaniu dobré hodnoty glykémie?
Nie je to celkom tak, že mám len dobré výsledky. Mal som rôzne obdobia, a budú so mnou súhlasiť asi aj iní diabetici, že sa nedá udržať si cukor stále len na ideálnej hodnote. Ako hovoria diabetológovia, stanoviť si určitý denný režim, pravidelný prísun potravín, vypočítať si sacharidové jednotky, mať vo všetkom stály rytmus a vtedy nepríde ani hypo ani hyper, poviem im na to áno, ale človek by nežil. Podľa mňa to je dobré pre ľudí, ktorí možno nechcú nič robiť, nechcú nič dokázať a chcú sa schovať pred celým svetom. Tí to môžu skúsiť. Také niečo môže na sebe aplikovať možno len dôchodca, ak každý deň robí to isté a jedáva v tom istom čase, ale pre mladého človeka je také niečo nemožné. Každý deň sa predsa odvíja inak a prináša iné situácie, ktorým sa treba prispôsobovať. Niekedy neviete predvídať, čo vám deň prinesie, takže je to naozaj ťažko vypočítateľné.
Takže všeobecné rady diabetológa nie sú nič pre teba?
Podľa mňa je dobré, keď sa diabetológ snaží pochopiť svojho pacienta a dáva mu sčasti voľnú ruku, nech vysleduje, čo je pre neho vhodné, kedy sa cíti zle a kedy dobre. Lekár, ktorý iba sedí sa stolom, sám nemá diabetes a niekoho druhého riadi, nastavuje a diktuje mu všetky detaily, koľko má kedy jesť a kedy si dávať koľko inzulínu, to nie je vždy celkom dostačujúce. Odporúčania lekára sú, samozrejme, potrebné, čomu sa vyhýbať, na čo dať pozor. Usmerniť treba, ale odborníci nie vždy chápu, kde je miera. Vlastne ani nemajú čas. Väčšina lekárov chce prijímať čo najviac pacientov a čo najrýchlejšie ich vybaviť. Každý pacient nemôže v ambulancii rozpovedať svoj životopis a opísať diabetológovi, čo ktorý deň robí a čo ho čaká. Tak sa stane, že lekári takmer každému povedia to isté a potom sa stane, že niekoho, kto dostal hypoglykemický záchvat, musí zachraňovať sanitka. Lekári by mali byť voči pacientom zhovievavejší a dať im trochu voľnosti, neriadiť ich až do takej miery. Aby neboli ako roboti. Aby mali vlastný rozum a vedeli, čo kedy môžu a čo nie. Telo samo signalizuje, čo si žiada, vrátane sladkostí. Obmedzenia určite áno, ale striktne vylúčiť niektoré veci, to neuznávam.
Našiel si sám pre seba ideálny režim v rôznych situáciách?
Snažím sa to riadiť, ale ani mne to nevychádza vždy najoptimálnejšie. Je to sínusoida, raz hore, raz dole. Keď má človek rôznorodý život, pracuje fyzicky, má vzťah a s tým súvisiace vypätia, pretože nie vždy je všetko v poriadku, keď sa ide zabaviť, zašportovať si, presné režimové pravidlá sa uplatniť nedajú. Treba sa prispôsobiť danej situácii.
V akej oblasti pracuješ?
Istý čas som pracoval ako zameriavač. Behal som často do prírody, do lesa, mal som veľa pohybu. Fyzická práca od nevidím do nevidím, cítil som, že je to dosť náročné pre môj zdravotný stav. Ťažko sa mi kompenzovala cukrovka, tak som tú prácu nechal. Teraz už deviaty rok robím v jednej rakúskej firme vedúceho skladu. Väčšinu môjho pracovného času trávim vonku, takže som na vzduchu a nemusím sedieť celý čas za počítačom. Moja pozícia zahŕňa dosť fyzickej práce, nakladanie a vykladanie vagónov či kontajnerov. Je to zaujímavá, rôznorodá práca. Raz som v interiéri, raz vonku, robím aj šoféra, takže to rozhodne nie je jednotvárne.
To však nevyzerá ideálne z hľadiska tvojej diagnózy.
Moja práca nie je ideálna pre diabetika pre stravovací režim. Už sa mi párkrát stalo, že som obedoval neskoro poobede, preto sa snažím nastaviť si to tak, aby som mal obednú pauzu vo vhodnom čase a predišiel tak hypoglykémii. Vysvetlil som to aj kolegom a sú ústretoví. Keď mi je náhodou zle, zabehnú mi kúpiť sladkosť, ak nejakú nemám pri sebe. Toto jediné je na hypo úžasné, že keď to na mňa príde, v obchode mám voľnú ruku a môžem si kúpiť, čo hrdlo ráči. Dokonca som si všimol a naozaj by ma zaujímalo, či aj iní diabetici majú podobnú skúsenosť, že keď mám hypo a začnem jesť, jedlo má v tej chvíli úplne inú chuť ako inokedy. Akoby ho moje chuťové receptory zrazu vnímali inak. Chuť je intenzívnejšia, výraznejšia a jedlo si viac vychutnám. Tým nechcem povedať, že hypoglykémia je dobrá vec, ale toto je pre mňa také malé pozitívum.
Vráťme sa k otužovaniu. Máš rád zimu vždy a všade?
Aj s bratom v jednej detskej izbe to vždy vyzeralo tak, že ja som vstal, otvoril okno, on vstal a zatvoril ho. Tak sa to opakovalo niekoľkokrát za noc. Potom som si začal dávať čoraz tenšie prikrývky. Ale už počas strednej školy som bol ten, ktorý si na jar ako prvý obliekol tričko s krátkym rukávom a na jeseň ho nosil najdlhšie zo všetkých. Paradoxné je, že ako dieťaťu mi zistili alergiu na zimu. V starom koryte Dunaja som sa vždy už na jar hrával vo vode. Staval som si priehrady v čase, keď bola voda po zime ozaj ešte dosť studená. Časom mi lekári zistili zvláštnu alergiu na zimu. Keď som sa v chladnom počasí spotil a ofúkol ma vietor, vyhádzali sa mi po tele veľké červenofialové fľaky. Musel som sa zohriať vo vani alebo pod prikrývkou a po určitom čase fľaky zmizli. Zimu som mal síce rád, ale mal som na ňu alergiu. Dunaj ma ňou ako dieťa pokrstil, no a teraz bez zimy neviem byť a v chladnom Dunaji sa pravidelne kúpem. To považujem za paradox, že určitú časť života som zimu vôbec nevedel tolerovať a teraz bez nej nemôžem byť. Otužilci sú pre divákov lákavou atrakciou.
Teší vás záujem médií? Otužovanie nie je exhibicionizmus.
Keby sa chcel niekto len ukazovať, určite by si zvolil niečo menej náročné ako otužovanie. Samozrejme, keď v zime pobehujeme v plavkách a ostatní sú naobliekaní, ľudí to priláka. Ale my to robíme hlavne pre seba, pre svoje zdravie. Telo si tým navodzuje a upevňuje imunitu. Nemusíme sa báť angíny, chrípky a iných ochorení. Keď si rúbeme bazén do ľadu, je hmla, sneží alebo prší, a my ideme tak či tak plávať, rozhodne to nie je pre medializáciu. Niekedy sa nás zíde len zopár a chce to rovnako dôkladnú prípravu, dodržiavanie pravidiel a disciplínu. Ak už o nás v médiách informujú, uvítali by sme, keby si ľudia všimli, že sú medzi nami mladí, starí, chudí, tlstí, muži aj ženy, a aby ich to motivovalo. Aby otužovanie skúsili a pridali sa k nám.
(jk)
Foto: Ivona Orešková a archív T. Kováčika
Uverejnené v časopise Diabetik 3-4/2010.