Picasso džezu, Princ ticha, Chameleón modernej hudby, džezová legenda. To je len zopár z mnohých prívlastkov, ktoré boli Milesovi Davisovi pripisované. Tento geniálny muzikant menil takmer päť desaťročí tvár džezu. Jeho zdravie však nefungovalo tak dokonale ako jeho hudba. Diabetes bol jedným zo zdravotných problémov, ktorými trpel.
„Legendou je starý muž, ktorý je známy tým, čo dokázal v minulosti. Ja to však robím stále. Hovorte mi jednoducho Miles," hovoril 60-ročný Miles v jednom z rozhovorov novinárovi. Nech ho už nazveme akokoľvek, pravdou je, že Miles Davis nebol len geniálny trubkár, kapelník a skladateľ, ale aj hudobník, ktorý sa navzdory všetkým zvyklostiam vymanil z klasického džezového prúdu. Stál pri zrode bebopu, cool džezu, modálného džezu a fusion, no bol predovšetkým muzikantom s vlastným osobitým štýlom, ktorý sa stal inšpiráciou pre nasledujúce generácie nielen džezových muzikantov. Jeho vplyv na hudbu bol taký veľký, že džezoví teoretici niekedy hovoria o období pred a po Milesovi.
Prvá trúbka
Narodil sa 26. mája 1926 v Altone, v štáte Illinois, zubárovi Milesovi Dewei Davisovi a jeho žene, učiteľke hudby Cleo. Krátko po jeho narodení sa Davisovci presťahovali do St. Louis, kde Miles študoval a zoznamoval sa s hudbou. Stretol tam aj svoju prvú manželku, s ktorou sa ženil už vo svojich 17 rokoch. Hoci väčšina slávnych džezmenov pochádzala zo sociálne slabého prostredia, Milesova rodina patrila k vtedajšej strednej triede. Vďaka tomu mu mohla poskytnúť nie len finančnú podporu, ale predovšetkým dobré vzdelanie, na ktorom jeho rodičom veľmi záležalo. Už od útleho veku prejavoval Miles značný záujem o hudbu. Hoci matka si priala, aby bol z Milesa huslista, otec mu kúpil prvú trúbku ako darček k trinástym narodeninám. Miles od začiatku prekvapoval svojim výrazným talentom a už od šestnástich si privyrábal hraním po baroch.
Celoživotné inšpirácie
Výrazným medzníkom v jeho živote bolo stretnutie s orchestrom Billyho Eckstina, ktorému úplnou náhodou chýbal na koncertne v Milesovom rodnom meste trubkár. Pre Milesa to bola naozaj šťastná náhoda. Ako náhradníkovi mu umožnila po prvý raz sa stretnúť s legendárnymi umelcami a hráčmi bebopu Dizzym Gillespiem a Charliem Parkerom, známym aj pod prezývkou Bird. Tí sa potom stali Milesovou dlhodobou inšpiráciou.
Rasizmus v New Yorku
Miles sa stal veľmi rýchlo známym a jeho skladby mali okamžitý úspech. Koncom štyridsiatych rokov vystúpil vo Francúzsku na džezovom festivale, kde bol prijatý s obrovským nadšením. Žiaľ, v jeho rodnej krajine to nebolo vždy tak. Vo svojej autobiografii si spomína, ako si raz šiel zafajčiť pred dvere jedného newyorského klubu, v ktorom v ten večer hral. Vyhadzovač ho slovne napadol, samozrejme s rasistickým podtextom. Po výmene argumentov došlo k bitke a Milesa z vlastného koncertu odviezla polícia. Nebolo to prvý krát, čo Miles doplatil na rasizmus v Amerike. Tento slávny muzikant, ktorý nikdy za svoj život netrpel nedostatkom peňazí, sa raz nemohol ubytovať v jednom z luxusných hotelov. Dôvodom bola farba jeho pleti. Aj taký bol New York v tých časoch.
Krušné časy s heroínom
Po návrate z Francúzska si Miles nevedel zohnať prácu, a tak sa mu v roku 1950 stal útechou heroín. Za krátky čas sa síce opäť začali valiť ponuky zo všetkých strán, no Milesovo hranie strácalo nápaditosť a „šmrnc“. Nastal čas vybrať si medzi hudbou a drogami. Rozhodnutie padlo v prospech hudby a štvorročnú drogovú závislosť Miles nakoniec ukončil v rodnom dome v St. Loius. Zavrel sa medzi štyrmi stenami, prestal sa stýkať s okolitým svetom a vyšiel von až keď sa svojej závislosti definitívne zbavil. Platilo to, samozrejme, len pre heroín, pretože okrem neho bol Miles závislý aj na kokaíne. Už o rok neskôr bol späť na výslní, nahral svetoznámu skladbu Round Midnight a zostavil svoj prvý veľký kvintet s džezovými formátmi ako John Coltrain či Paul Chambers. Už tu sa ukázal Milesov úžasný talent vybrať pre každý svoj projekt tým najvhodnejších hráčov. Z každého dokázal vytiahnuť maximum a takmer každý, kto hral s Milesom sa presadil aj neskôr ako prvotriedny hráč. Miles mal jednoducho nos na talenty a schopnosť presadiť sa v akomkoľvek hudobnom žánri.
Ďalší vyhraný boj
Začiatok sedemdesiatych rokov bol pre Milesa veľmi pochmúrny. Síce sa opäť oženil, ale zároveň prišli problémy so zákonom, jeho dvaja synovia sa stali závislými na drogách, pri dopravnej nehode si zlomil obe nohy a trpel viacerými ochoreniami. Okrem zápalu pľúc a artritídy to bol aj diabetes. Jeho zlý zdravotný stav súvisel z veľkej časti s alkoholom a drogami. Nebol prvý ani posledný hudobník, ktorý si svojim nedbanlivým životným štýlom, cigaretami, alkoholom a drogami devastoval zdravie po celý život. S kokaínom sa Milesovi podarilo skoncovať podobne, ako v minulosti s heroínom. Spravil to, keď už naozaj nemal inú možnosť. Dal si opäť pauzu od nahrávania a vrátil sa ku nemu až po jeho ďalšom vyhranom boji nad drogou.
Hudobný chameleón
Miles bol všestranný umelec a často prekračoval hranice jazzu. Snáď žiaden džezový muzikant pred ním nebol hudobne tak flexibilný. Miles dokázal hrať free jazz, elektronickú hudbu a dokonca aj pop. Ovplyvnil vážnu hudbu a jeho posledný album, ocenený cenou Grammy, bol v štýle hip hop. Nahral ho s rapperom a producentom Easy Mo Beom. Dokonca si mal zahrať aj s rockovou legendou Jimym Hendrixom, ale tesne pred nahrávaním Hendrix zomrel.
Hudba v hlave
Miles nemal rád „škatuľky“ a pre kritikov nikdy nebolo ľahké zaradiť ho. Dá sa povedať, že bol univerzálnym muzikantom. „Keď nehrám hudbu, myslím na ňu. Myslím na ňu, keď jem, plávam, maľujem, v mojej hlave je hudba aj práve v tejto chvíli, ako sa zhovárame. Neznášam slovo džez, ktorým nás označili bieli. A nehrám ani rock. Hrám jednoducho hudbu, ktorú si vyžaduje dnešok,“ povedal v jednom z mnohých rozhovorov Miles Davis.
Koniec legendy
Jednou z Milesových zásad bolo, nikdy neopakovať skladby, ktoré už v minulosti zahral. Čo bolo, bolo a podľa Milesa treba ísť dopredu. Keď však cítil, že sa blíži jeho koniec, spravil výnimku a ešte raz si zahral so svojimi priateľmi. V roku 1991 nečakane vystúpil s orchestrom Quincy Jonesa v Toronte na Montreaux Jazz Festivale a šokoval všetkých prítomných tým, že opäť hral piesne, ktoré mu koncom päťdesiatych rokov zložil Gil Evans. Jeho posledným úspechom bola cena Grammy za záznam z tohto koncertu. Miles si ju však už neprevzal. Zomrel na zápal pľúc 28. septembra 1991 v Santa Monice a spolu s ním odišiel aj jeden z najväčších umelcov všetkých čias.
(tot)
Foto: internet