Spieva a hrá celá rodina. Aj tak by sa dalo charakterizovať prostredie, z ktorého pochádza Ala Piptová (24). Je jednou z troch dcér Ľudmily a Jána Piptovcov, ktorí v roku 1981 založili komorný súbor Musa ludens. Vďaka tomuto hudobnému telesu sa ako 5-ročná zoznámila s gotickou a renesančnou hudbou, začala spievať a hrať na dobové hudobné nástroje, obliekala sa do historických kostýmov. To všetko patrilo k vystúpeniam súboru. So svojimi najbližšími koncertovala celých 18 rokov a navštívila mestá 25 štátov od Ukrajiny cez USA až po Austráliu. Hudobné nástroje ako hackbrett, trumšajty a zvony len nedávno zavesila na klinec a dnes pracuje v rodinnej firme. Je energický typ a tak jej vyhovuje mať každú hodinu stretnutie a vybavovať množstvo telefonátov.
Ako váš súbor začínal?
Súbor založili moji rodičia ešte predtým, ako som sa narodila. Mám ešte dve sestry – jednu staršiu a jednu mladšiu. Napríkad na Vianoce alebo počas rodinných osláv sme si len tak pospevovali a rodičia postupne zistili, že mám vcelku dobrý hudobný sluch. Prvýkrát som verejne spievala na jednom vianočnom koncerte, keď mamina ochorela. Tým, že som neustále bola v ich blízkosti aj počas nacvičovania, poznala som všetky pesničky. Súbor mal vtedy koncertnú šnúru, takže sa predstavenie nedalo odvolať a ja som odspievala piesne za mamu. Zožali sme úspech, a tak som sa vlastne stala členkou súboru. Mala som v tom čase päť rokov, takže ma všetci brali ako také oživenie. Organizátori vo Francúzsku si dokonca kládli podmienku, aby so skupinou prišlo „aj to dieťa“. Keď mi v jedenástich rokoch diagnostikovali diabetes, o to intenzívnejšie som bola s rodičmi, aby na mňa dohliadali.
Trochu netypické detstvo, nie? Kamaráti na pieskovisku a ty na koncertnom pódiu?
Tak nejako. Na jednej strane to bolo fajn, pretože sme prostredníctvom rôznych koncertov precestovali celý svet. Ale je fakt, že na druhej strane mi občas chýbali niektoré veci, napríklad kamaráti. Ale každá vec má svoje negatíva a pozitíva.
Ako na tvoju diagnózu reagovali rodičia a spolužiaci v škole?
Rodičia reagovali super, lebo celú „rodinnú“ stravu vlastne prispôsobili mne. Mám dve sestry a tiež sa správali, ako keby sa nič nedialo. Ja som vtedy cukrovku brala ako svoju súčasť. Myslím, že keby som diabetes dostala ako osemnásťročná, bolo by náročnejšie a ťažšie sa prispôsobiť. Dieťa sa s tým podľa môjho názoru dokáže zmieriť ľahšie, najmä ak má vytvorené priaznivé podmienky od rodičov. Tí stáli pri mne a nikdy nerobili rozdiely v zmysle „ty nebudeš mať parené buchty a my áno“. Prechod na inzulín a diétny režim bol v podstate hladký aj vďaka rodičom. Tí z toho vôbec nerobili žiaden rozruch. Občas sa však môjmu ocovi, ktorý je úprimný nadovšetko, podarilo urobiť menšie „haló“. Spolu s inými deckami som sa hrala na dvore a keď sa blížila šiesta hodina, oco sa vyklonil z balkóna a zavolal: „Alenka, poď domov, musíš si pichnúť inzulín“.
Neskôr si však musela prejsť na ešte prísnejšie stravovanie.
Áno, bude to už vyše roka, čo mi zistili celiakiu. V tom čase som okrem štúdia na vysokej škole plánovala ísť na leto do Ameriky, kde by som podobne ako väčšina študentov pracovala, no hlavne sa naučila anglicky. Keďže mi však zistili novú diagnózu, plány padli a ja som sa po príchode z nemocnice rozhodla prerušiť školu.
Čo si študovala?
Po strednej škole som rok pracovala a potom som urobila prijímačky na architektúru na Slovenskej technickej univerzite. Ten rok štúdia bol veľmi časovo náročný, od rána do večera rysovačky a malo to veľký dopad na zdravie. Prvý ročník architektúry som ukončila, zmierila sa s tým, že architektkou nebudem. Preto som sa rozhodla odísť na pedagogickú fakultu, kde som študovala tri roky. Školu som prerušila aj kvôli cukrovke, ale hlavným dôvodom bola práve celiakia a bezlepková diéta. Ešte uvidím, či budem v štúdiu ďalej pokračovať.
Nebol by výhodnejší individuálny študijný plán?
To bol práveže problém. Na pedagogickej fakulte mi individuálny študijný plán nechceli udeliť. Neviem, či im nestačili obe moje diagnózy. Takže aj kvôli tomu som zo školy po zistení celiakie odišla.
Ako sa ti prejavila celiakia?
Nikdy som nepatrila medzi diabetikov s ideálnou kompenzáciu cukrovky. Musela som vymeniť veľa inzulínov, pobolieval ma žalúdok a doktori mi často vraveli, že som hypochonder. Vždy som mala nejaké problémy. Neviem, kde sa mohla stať chyba, lebo som neustále chodievala po doktoroch. Bezlepková diéta sa prejavila, keď som absolvovala jedno komplexné vyšetrenie, to však najskôr neukázalo nič. Po čase som zmenila diabetológa, bol to problém, viacerí ma odmietli, až na doc. Katarínu Rašlovú, ktorá pátrala po tom, prečo mám neustále zlé výsledky. Nakoniec ma poslala k imunológovi doktorovi Mariánovi Šaušovi a on mi zistil celiakiu. Pri vyšetrení mi povedal, že celiakiou pravdepodobne trpím už od detstva a ak by sa na to prišlo skôr, zrejme mi nemuseli diagnostikovať diabetes. Najprv som bola trochu šokovaná, ešte aj teraz sa s tým neviem občas stotožniť. Ale čo sa dá robiť, stávajú sa aj horšie veci a nejako žiť treba.
Ako vyzerá tvoj stravovací režim? Bezlepková strava sa nedá kúpiť hocikde.
Nevýhodou je, že okrem bezlepkovej a diabetickej diéty mám ešte aj alergické obmedzenia, ktoré mi zistili spolu s celiakiou. Znamená to, že okrem múky nesmiem jesť vajcia, sóju ani mlieko. A ak v jednotlivom výrobku nie je napríklad mlieko, tak je tam sója a ak tam nie je ani sója, sú tam vajcia. Čiže aj bezlepkové potraviny často obsahujú vajcia alebo niečo, čo nemôžem zjesť. Moja strava teda pozostáva hlavne z ryže, zemiakov, mäsa, rýb a zeleniny. Ovociu sa vyhýbam z toho dôvodu, že po bezlepkovej diéte sa mi zvýšila váha o necelých desať kilogramov a moja diabetologička mi odporučila, ako treba stravu zredukovať. Mne osobne tie kilá nevadia a neustále stráženie váhy nepokladám za podstatné. Ale doktorka povedala, že niekoľko kilogramov z váhy by som mala dať dole, takže momentálne sa ovociu vyhýbam.
Ako sa stravuješ cez deň? Berieš si jedlo so sebou?
Keďže som prerušila školu, je to so stravou trošku jednoduchšie. Po príchode z nemocnice sa môj stav zlepšil a ja som po čase znovu začala pracovať. Obed riešim tak, že si na týždeň alebo niekoľko dní navarím dopredu, doma to uložím do chladničky a počas práce sa rýchlo zbehnem najesť, alebo idem na obed, či večeru k rodičom. Moja práca mi to totiž dovoľuje. Nemám sedavú robotu, celý deň behám a vybavujem, takže mám možnosť sa uvoľniť. Alebo si jedlo zoberiem so sebou. Aj to je jedno z riešení.
V čom spočíva tvoja práca?
Robím v rodinnej firme. Máme komorný súbor Musa ludens a ešte mám jedno zamestnanie. Ja v súbore už neúčinkujem, ale stále som v podstate jeho súčasťou, lebo vybavujem koncerty a iné organizačné veci. Firma sa tiež zaoberá prenájmom a rekonštrukciou nehnuteľností, čiže manažérskej práce je dosť.
Spievať so súborom si prestala tiež kvôli celiakii?
Nie, nebolo to pre moju novú diagnózu. V súbore som spievala osemnásť rokov, bola som 24 hodín denne s rodičmi. Chcela som sa osamostatniť. Aj keď stále pracujem v rodinnom podniku, je to predsa len čosi iné.
Z rodiny spievate úplne všetci?
Vystupovali sme všetci. Najstaršia sestra nespieva už dlhšie, pretože po strednej škole odišla študovať do Prahy, kde si našla priateľa, za ktorého sa nedávno vydala. Moja mladšia sestra je zase veľký svetobežník a pôsobí už tretie leto ako delegátka do Bulharska. Prednedávnom robila prijímačky na vysokú školu v Prahe a tiež v Bratislave a uspela na oboch. Uvidíme,kam ju „zaveje“.
Aké krajiny ste spoločne precestovali a ako dlho ste tam pobudli?
To bolo individuálne. Ak išlo o nejaké turné, väčšinou sme chodievali na jeden alebo dva týždne. Na Slovensku sme neabsolvovali až toľko vystúpení a čo sa týka zahraničia, koncertovali sme napríklad v Spojených štátoch, Austrálii, Anglicku, Švajčiarsku, Portugalsku alebo Španielsku.
Ako vyzeral koncertný program? Na aké nástroje ste hrali?
Boli sme piati a chodievali s nami jeden alebo dvaja páni, väčšinou spolužiaci rodičov. Moji obaja rodičia vyštudovali konzervatórium, otec hru na flautu a mamina spev. V súbore hral každý z nás na iný renesančný nástroj - otec na flautu, ja som hrávala na hagbrette, čo je vlastne predchodca cimbalu, jedna sestra nás sprevádzala na harfe a druhá na kolascione a bicích. Jeden zo spomínaných pánov hral na organistre a druhý na lutne. Všetci sme okrem toho aj spievali.
Nemala si niekedy počas predstavenia hypoglykémiu?
To sa mi občas stalo. Väčšinou som mala pri sebe cukor alebo niečo sladké a v podobnom prípade stačilo znamenie - kývla som na otca a on už vedel, že sa niečo deje. Rýchlo zareagoval, takže buď začala namiesto mňa spievať mamina alebo sestra. Poprípade som si dala trochu cukru počas malej prestávky medzi pesničkami. Pre nich to bolo možno trošku stresujúce, ale vždy sme to nejako zvládli. Myslím ,že sme o tom vedeli len my v súbore, diváci nemali tušenia.
Aký zážitok z ciest ti najviac utkvel v pamäti?
O pekný zážitok sa postaral jeden z organizátorov, myslím, že to bolo v Španielsku. Keď sme koncertovali v zahraničí, tak nás mali na starosti organizátori a niekedy aj ľudia z veľvyslanectva. Mala som približne desať rokov a spomínaný pán vedel, že mám ešte dve sestry, ktoré vtedy neboli s nami. Doniesol nám tri obrovské krásne bábiky, jednu pre mňa a ostatné pre sestry, ktoré nikdy nevidel. To bolo od neho milé. Ďalšia príjemné prekvapenie ma čakalo, keď som raz ochorela a nemohla som ísť na koncert. Moji rodičia sa vrátili z vystúpenia a doniesli mi obrovskú kyticu, ktorá sa skladala z Chupa Chups lízatiek. Vraj sa na mňa tešili a toto prekvapenie mi chceli darovať po vystúpení. Vtedy som ešte nemala cukrovku, takže som sa o dobroty podelila so sestrami.
Spomínaš si na nejaký zážitok v súvislosti s diabetom?
Áno, väčšinou v súvislosti s inzulínovou pumpou. Napríklad niekto skonštatuje „aký ty máš moderný mobil a ešte je aj na šnúrke pripevnený“. Vtedy väčšinou reagujem tak, že „áno, ten som si doniesla zo Švajčiarska“. Nemám potrebu každému oznamovať, že mám cukrovku a ten „mobil“ je vlastne inzulínová pumpa. Alebo ak ma niekto ponúka napríklad sladkým a zaujíma sa, prečo si nevezmem, poviem, že držím diétu a chcem byť chudá. Veľa vecí beriem s humorom. Moji priatelia o tom vedia a správajú sa úplne v pohode.
Mala si už niekedy takú hypoglykémiu, že museli pomôcť práve kamaráti?
Párkrát sa to stalo. Neodpadla som, ale cítila som sa dezorientovaná a triaslo ma. Vedela som, čo mám robiť, ale občas je prítomnosť a pomoc kamarátov veľké plus. Snažím sa byť samostatná, čo je v niektorých prípadoch možno zlé. Nedovolím ľuďom, aby mi pomohli. Ak sa vyskytnú situácie, keď pri mne nikto nebude, budem sa musieť postarať sama o seba – tak sa cvičím.
Nechceš zužitkovať spevácke skúsenosti? Súťaže typu Slovensko hľadá superstar ťa nelákajú?
Nie. Mám rada slobodu a oni sú tam príliš viazaní rôznymi zmluvnými obmedzeniami. Keď si chcem zaspievať, sadnem u seba na terasu, zoberiem gitaru a zakričím si na celé údolie.
(jk)
foto: Ivona Orešková + archív A.P.
Zverejnené v časopise Diabetik 3/2007