O cukrovke mala už od štúdia medicíny prehľad aj stomatologička MUDr. Miroslava Knapová. V jej 27 rokoch však nerátala s tým, že jej diagnostikujú diabetes 1. typu. S cukrovkou žije 3 roky a ak medicína výrazne pokročí, rada by sa tejto diagnózy zbavila.
Do akej miery vás cukrovka prekvapila?
Bolo to pre mňa celkom nečakané. Na medicíne sme sa o cukrovke učili, ale stále to pre mňa bolo o tom, že diabetici 1. typu sú deti, a diabetici 2. typu sú obézni dospelí v staršom veku. Preto mi prišlo zvláštne, že mne cukrovku zistili ako 27-ročnej.
Mali ste všetky učebnicové príznaky?
Častý smäd a časté močenie sa u mňa spojilo aj so zhoršením zraku. Tým, že v práci potrebujem dosť intenzívne pozerať aj na malé veci, sa možno na cukrovku prišlo skôr. Podľa príznakov som už vedela, o čo asi ide. Obvodná lekárka mi vzala krv na glykémiu a na druhý deň mi volala, že hodnota bola 23 milimolov a či som v pohode. Hneď sme to podchytili a začali riešiť. Do týždňa a pol bola moja diagnóza jasná. Najskôr som bola na perorálnych antidiabetikách, či u mňa náhodou nejde o zmiešaný typ, ale išlo o diabetes 1. typu, takže som na inzulíne.
Boli ste hospitalizovaná v nemocnici?
Práveže som nebola. V rodine mám lekárov a spolu so sestrou internistkou mi hovorili, že na inzulín ma budú zrejme nastavovať v nemocnici, preto ma prekvapilo, že to tak nebolo. Možno preto, že som lekárka, diabetológ nemocnicu vypustil, zvládli sme to ambulantne. Dvakrát do týždňa som k nemu chodila s glykemickým profilom a sledovali sme to. Po liekoch mi síce postupne klesali glykémie, ale stále to nebolo dobré. Tak sme prešli na inzulín s tým, že sme počet jednotiek dvíhali veľmi pomaly na definitívnu dávku, aby som sa vyhla hypoglykémii.
Aké boli vaše prvé pocity? Sklamanie, smútok, pocit obmedzenia v živote?
Cítila som všetko dohromady. Vôbec som to nebrala z pleca na plece. Ako prvé som mala pred očami tie najhoršie komplikácie, ako mi odrežú nohu a budem na dialýze. Keď mi definitívne potvrdili diagnózu, striktne som si o nej načítala všetko, čo sa dalo. S diabetológom aj s lekármi z rodiny sme to podrobne prebrali, ale môj diabetológ tvrdí, že ešte stále nie som v tej fáze, že som s cukrovkou celkom vyrovnaná. Možno má pravdu. Ja naozaj čakám, čo vybehne či už z Ameriky, alebo zo Slovenskej akadémie vied, či už konečne bezpečne obalia tie Langerhansove ostrovčeky, aby sa dali transplantovať.
Dali by ste sa na taký zložitý zákrok?
Ja nechcem, aby cukrovka bola moja choroba na celý život. Keby bola možnosť zbaviť sa jej, budem medzi prvými, hoci aj v rámci nejakej štúdie. Nemám cukrovku zatiaľ vykompenzovanú tak, ako by chcel môj diabetológ a aj ja sama, takže na mňa ako na zdravotníka trochu viac tlačí, aby som mala dobré výsledky. Sľubuje si od toho väčší úspech než u väčšiny pacientov.
Ste zodpovedná pacientka?
Snažím sa, no nejde to na sto percent. Nie som ukážkový pacient. Cukrovka prišla vo veku, keď som už mala zabehaný svoj rytmus, ale výsledky mám v rámci rozumnej normy. Čo sa týka stravy, ničoho som sa nevzdala úplne. Nechcem mať zo seba pocit, že som radikálne prešla na niečo úplne iné. Ani predtým som sa neprejedala sladkostí, ale ďobnúť si, to hej. Na začiatku som ich vylúčila úplne, bol za tým strach z choroby, teraz si občas niečo doprajem. Snažím sa to kompenzovať ani nie tak regulovaním dávok inzulínu, ale skôr pohybovou aktivitou. Rekreačne som športovala aj pred cukrovkou, teraz cvičím intenzívnejšie v posilňovni. Robím to aj pre prácu, lebo si začínam cítiť chrbát. Celkovo vnímam cvičenie pozitívne, inzulín mi lepšie zaberá. Keď si človek na sebe odskúša všetko, čo sa o režime pri cukrovke píše, musí uznať, že to naozaj funguje.
Spomínate bolesti chrbta. Koľko hodín prestojíte pri zubárskom kresle?
Pri pacientoch sedím, ale chrbát aj tak trpí. Som o krok pred ostatnými aspoň v tom, že mám lupové okuliare, takže chrbát môžem mať vystretý, ale hlavu mám stále zvesenú. Kedysi stomatológovia stáli a staršie ročníky možno stoja dodnes, teraz je tendencia, že stomatológ pri práci sedí a pacient pri ošetrení ani nie že sedí, skôr leží. V škole nás učili pracovať postojačky, ale časom sme to chceli skúsiť posediačky, keď sme videli, že je taký trend. A čo sa týka počtu pacientov, snažím sa mať jedného na hodinu, aby toho nebolo veľa.
Zariadenia sú modernejšie ako kedysi, ale vŕtačka má stále svoj nepríjemný zvuk.
Vybavenie má každý také, ako si zariadi ambulanciu, ale turbínka má stále svoj klasický hvižďavý zvuk. Dá sa použiť iný násadec, tiež s podobnými otáčkami, takže zvuk sa dá eliminovať, ale stále je to len vŕtanie.
Strach zo zubára u ľudí stále pretrváva?
Veľká väčšina sa stále bojí zubára. V mojom anamnestickom dotazníku nájdu pacienti aj otázku, či majú strach z ošetrení. Veľká väčšina z nich zakrúžkuje, že áno. 98 percent z nich má zlý zážitok od školského zubára. Nesú si to so sebou roky.
Čo sa s tým dá robiť?
Zvyčajne po prvej návšteve, keď nerobíme nič dramatické, sa to časom prelomí. Stále chodia v strese, vidím na nich, že sú spotení, ale každou návštevou je to lepšie a lepšie.
Máte aj detských pacientov?
Okrem dospelých mám aj detských pacientov. Teraz sa už stomatológia nedelí na detských stomatológov a zubárov pre dospelých. Vo fakultných nemocniciach to ešte pretrváva, ale v súkromnom sektore sú už v ambulanciách zmiešaní pacienti. Nie každý stomatológ však ošetruje deti, pretože to chce pevné nervy a dostatok energie. Ja som sa k detských pacientom prepracovala na predchádzajúcom pracovisku. Kolegovia mi ich stále posúvali, lebo práca s nimi chce viac času a mne to jednoducho prischlo. Šírilo sa to možno na pieskoviskách, že jedna spokojná mamička povedala inej a tak sa počet mojich detských pacientov rozrastal. V súčasnosti ich mám dosť, ale neprevažujú nad počtom dospelých.
Aké taktiky pri deťoch aplikujete, aby vôbec otvorili ústa?
Je viac techník. Snažím sa, aby sme počas prvej návštevy nerobili v ústach hneď niečo strašidelné, ale v akútnych prípadoch sa to niekedy nedá. Keď príde dieťa opuchnuté, nemôžem zákrok odložiť na neskôr. Veľká väčšina detí sa nechá presvedčiť, funguje sľúbený úplatok od rodičov, ale aj my dávame po ošetrení nejakú tú odmenu, malú hračku, takže to zaberá. Alebo im na monitore pustím rozprávku, ktorú si vyberú a dohodneme sa, že si z nej pozrieme polovicu, potom niečo spravíme na zúbkoch a potom dopozeráme zvyšok. Niektoré malinké deti v pohode vydržia aj bez sľubovania, takže je to individuálne.
Dospeláci nemajú až taký strach ako deti?
Sú aj takí, čo to znášajú horšie. Nie až tak, že by sme pre to nedokončili ošetrenie, nakoniec to nejako zvládnu. Mám jedného úzkostného pacienta, ktorého musíme pred ošetrením premedikovať. Raz nám odpadol v kresle, takže to už nechceme riskovať. Je poučený, že na ošetrenie nemá prísť autom a použijeme lieky na utlmenie. Odpadnutie nie je od bolesti pri ošetrení, na to podáme anestéziu, ale práve keď sa nič nedeje, vtedy úzkostní pacienti môžu odpadnúť. Nič ich vtedy nebolí, ale úzkosť je taká veľká, že môžu stratiť vedomie.
Nebojíte sa takých situácií?
Také niečo sa nestáva bežne a mňa samu to dokáže vyplašiť. Mám voči takým situáciám rešpekt. Vtedy sa mi vybičujú všetky zmysly a zrazu viem, čo mám robiť a aj robím všetko, čo treba. Úkony, ktoré som si kedysi osvojila, zrazu nabiehajú automaticky.
Ako sa vám darí dodržiavať režim diabetika pri práci?
Ktoré dni ako. Keď mám veľmi vymýšľavé deti, viem, že pôjdem do hypoglykémie. Je to zaberák a ja vydám veľa energie na to, aby som ich spracovala. Mám pre tie prípady poruke hroznový cukor. Z toho stavu sa trochu dlhšie dostávam, ale už som si na to zvykla.
Zvládate trhanie zubov? Vraj je to lepšie nechať na mužov-stomatológov.
Každý chirurg, ktorý robí viac extrakcií, vám povie, že trhanie zubov nie je o sile, ale o technike. Podľa mňa však nestačí len vedieť, kde treba zapáčiť kliešte, treba na to aj slušnú silu. Zvládam aj trhanie zubov, ale nie všetkých. Na komplikovanejšie veci využívam služby chirurga, kam pacientov odošlem. Dnešný trend západnej stomatológie je, že nie každý zub treba trhať, keď je problém, ale keď sa dá, treba sa pokúsiť zachrániť aspoň koreň. Takže v prvom rade zub zachraňujem a až keď to inak nejde, potom trhám. Vždy treba zvážiť stav paradontu a v akom stave je koreň. To rozhoduje.
Máte pacientov-diabetikov? Majú väčšie problémy so zubami ako ostatní? Ťažšie sa im hoja rany?
Mám asi troch pacientov s diabetom, ale nevšimla som si, že by mali väčšie problémy než ostatní. Veľmi záleží od orálnej hygieny. Keď ju raz niekto nemá dobrú, nemusí byť ani diabetik, a môže byť na tom so zubami veľmi zle. Celkovo nemám rada, keď sa píše, že diabetik má všetko zhoršené, že je vo všetkom rizikovejší. Pokiaľ je kompenzovaný, tak je ako zdravý človek a nevidím dôvod, prečo by mal mať zvýšenú kazivosť zubov alebo častejšie problémy s ďasnami.
Zlepšila sa u ľudí domáca starostlivosť o zuby?
Mám pocit, že sa to zlepšuje, ale stále sa stane, že príde do ambulancie nejaký extrém a ja si v duchu poviem: „No zbohom.“ Za zanedbaný chrup však nikoho neodsudzujem. Je dobré, že to vôbec začnú riešiť. Lepšie teraz ako neskôr, takže výčitky odo mňa nepočujú. Snažím sa len zistiť, prečo niekto nebol roky u zubára a má „odhnité“ zuby. Či je za tým panický strach, alebo niečo iné. No keď už niekto chodí ku mne pravidelne a vidím u neho zhoršenie, ozvem sa a poviem, že moja práca v jeho ústach nebude dobre fungovať, ak on nebude spolupracovať a starať sa o svoje zuby.
Prečo ste sa rozhodli pre stomatológiu?
Pravdupovediac, ani neviem, ako som sa k tomu dostala. Chcela som ísť na veterinu, ale odhovorili ma, že budem stále v maštali v hnoji s gumákmi, tak som nejako skončila pri stomatológii (smiech). Ešte počas štúdia som mala krízu, že asi nebudem zachraňovať životy, ale keď príde niekto s opuchom, tiež mu treba pomôcť. Aj kaz je infekčné ochorenie, ktoré treba riešiť. Svoj výber povolania neľutujem. Moja práca ma napĺňa.
Robíte aj dentálnu hygienu. To kedysi nebolo súčasťou zubného ošetrenia.
Predtým sa riešili skôr paradontitickí pacienti so silným zubným kameňom. Bolo to len o zoškriabaní kameňa a vypláchnutí peroxidom. Dnes sme už ďalej a každý by mal raz za pol roka absolvovať dentálnu hygienu. Väčšina pacientov si nechá vysvetliť a pochopí, že to nie je len kozmetický zákrok, ale je to podstatné aj pre zdravie. Určite sa však zubnej hygiene musia venovať viac aj doma.
Vy máte domácu hygienu zautomatizovanú?
Musím priznať, že nie vždy. Tiež mám ťažké večery. Keby to bolo tak, že stomatológovia sú v tomto vzoroví, žiaden zubár by nemal ani jednu plombu. Lebo vie, že čistenie je dôležité. Tiež sme len ľudia.
Sledujete sama sebe zuby odborným okom, či sú v dobrom stave?
Prezerám si ich odborne a aj si ich sama röntgenujem. Každý sa ma pýta, či by som si svoje zuby vedela aj sama ošetriť. Minule som to skúšala s dvoma zrkadlami, ale asi by som to nezvládla, sledovať dvakrát otočený obraz a ešte si popri tom niečo robiť v ústach. Vpredu by to možno šlo, ale pri dvojito otočenom obraze sa neviem orientovať, ktorou stranou sa kde v ústach pohnúť. Možno by to chcelo trochu cviku, ale zatiaľ to nepraktizujem a so svojimi zubami chodím k bývalému šéfovi, u ktorého som praxovala.
Zriadiť si vlastnú ambulancia bol hurá nápad, alebo ste to zvažovali?
Hurá nápad mať vlastnú stomatologickú ambulanciu som mala už od školy. Vedela som, že nebudem robiť na niekoho iného dlhšie, ako to bude nutné, a že nebudem pracovať s amalgámom. Zriadiť si vlastnú ambulanciu chce veľmi veľa vybavovania a veľmi veľa peňazí. Nemám rodičov zubárov, takže som to riešila sama a prvé mesiace boli ťažké. No postupne to ide a zatiaľ sa nemám na čo sťažovať. Jedine, že je to celé na mne, takže časom by som sa možno striedala s iným stomatológom. A mám obrovskú, 46 metrov štvorcových veľkú čakáreň, takže možno raz zriadim samostatnú miestnosť na dentálnu hygienu.
Prečo nechcete robiť s amalgámom?
Striebornú farbu mám rada, takže kvalitný, dobre vyleštený amalgám, ktorý je skutočne striebornej farby, môže vyzerať dobre, ale to sa bežne nevidí. Skôr len tmavé, skoro čierne plomby. Nikdy sa mi ten materiál nepáčil aj preto, že keď urobíte plombu, pacient odchádza s tým, že je ešte plastická a dve hodiny tuhne. Podľa klasických postupov by mal pacient o 48 hodín prísť opäť a plombu by bolo treba zrekontúrovať a preleštiť. Neviem, či sa to takto na pracoviskách naozaj robí. Nepáči sa mi veľmi, že keď pacient odíde, ja neviem, čo sa ďalej deje s plombou. Cieľom každého medicínskeho odboru je vrátiť veci do pôvodného stavu a amalgám v zube mi nepripadá práve prirodzený. Preto s ním nerobím.
Čo už s tými čiernymi plombami, ktoré mnohí máme v ústach roky?
Ja ich za každú cenu nevyhadzujem, keď to pacient nevyžaduje z estetických dôvodov. Keď má amalgámová plomba dobrý uzáver, dobre sedí a nie je pod ňou kaz, nie je dôvod meniť ju. Dosť často sa pacienti pýtajú, či by sa na zadné plomby nemal používať len amalgám. Biele plomby totiž kedysi nezvládali žuvací tlak, neboli mechanicky dostatočne odolné, alebo mali zlý okrajový uzáver, takže sa časom okolo spravil kaz, ale to je dnes už prekonané. Keď sa biele plomby urobia dobre, sú funkčné a odolné. Je s nimi náročnejšia práca a na to sa niekedy vyhovárajú starší zubári. Amalgám zvládne polovlhké prostredie, dáte ho šup-šup na miesto, stlačíte a je to za päť minút hotové. Pri bielej plombe musíte zabezpečiť, aby sa dnu nedostala slina, plomba sa musí vrstviť, osvecuje sa a nie je to preto, že zubár nemá čo robiť, tak sa s tým hrá. Svetlo iniciuje tvrdnutie plomby a to sa deje len po dvojmilimetrových vrstvách. A k tomu ešte kadejaké ďalšie pravidlá pri práci s bielymi plombami.
Stretli ste sa aj s pacientom, ktorý mal vzorové zuby?
Mám zopár takých pacientov, dajú sa zrátať na prstoch dvoch rúk. Na genetiku sa v tom odvolať nedá. Jednoducho robia pre svoje zuby viac ako ostatní. Ich rodičia boli zodpovední, chodili s nimi ako s deťmi na prevencie, fluoridácie. Dobrý základ v detstve zabezpečil, že správna hygiena je pre nich automatika. Dentálna niť a medzizubná kefka sú samozrejmosťou.
Je pri ošetrovaní zubov často žiadaná anestézia?
Som radšej, keď ju pacient chce, lebo sa mi lepšie ošetruje. Nemyká sa od bolesti a miesto ošetrenia lepšie vyčistím. Často sa stáva, že presne pod plombou nájdeme kaz staršieho dáta od predošlého zubára. Lebo nebola anestézia a pani doktorka potrebovala vedieť, ako je hlboko. Ja to nepotrebujem sledovať podľa toho, ako sa pacient myká od bolesti. Ja vidím, ako hlboko v zube sme. Keď už sme raz v dreni, tak sme v dreni a vyberáme nervy. A keď nie sme, tak nie sme. Každý má iný prah bolesti, niekto je v pohode a iný nie, takže som radšej, keď si pacient pýta anestéziu.
Staráte sa aj o zuby vašich rodinných príslušníkov?
Snažia sa ku mne chodiť a ja mám vtedy ešte zodpovednejší pocit ako inokedy. Už počas školy sme si museli hľadať pacientov, takže rodina v tom bola povinne. Väčšinou ockovia to dobre zvládali. Najskôr sme trénovali na gigantických sadrových zuboch, potom na extrahovaných zuboch, neskôr sme využívali takzvané fantómové hlavy. To je umelá hlava s otvorenými ústami so zubami. Ale že by tieto modely aj slinili a mali jazyk ako ľudia, to nie. Na to sme si museli počkať pri prvom skutočnom pacientovi.
Vyhľadávate nejaké komunity diabetikov?
Najskôr som pozerala a hľadala niečo také na internete, ale potom mi prišlo zvláštne, že s ľuďmi s rôznym vzdelaním a záujmami sa mám stretať len preto, že máme rovnakú chorobu. Nepripadá mi to dostatočný dôvod na zgrupovanie. Ja vlastne stále neviem, ako mám cukrovku brať. Či by sa mal môj svet točiť len okolo nej, alebo naopak. Skôr sa snažím cukrovku prispôsobiť môjmu životu. (jp)
(Rozhovor bol uverejnený v časopise Diabetik 3-4/2013.)