José, rodený ako José Montserrate Feliciano Garcia, ktorému sudičky do vienka nadelili nesmierne nadanie, no vzali mu jeden z najdôležitejších telesných zmyslov, a to zrak, sa vypýtal na svet 10. septembra 1945 na osamotenom ostrove Portoriko ležiacom v prekrásnom Karibiku. Hudobný talent pravdepodobne zdedil po strýkovi, ktorého malý José počúval pri hre na národnom strunovom hudobnom nástroji zvanom cuatro. V tej dobe mal len tri roky a odvtedy sa do hudby doslova zamiloval. Keď mal päť, rodina emigrovala do New Yorku, v šiestich sa naučil hrať na harmonike, v ôsmich hrával pre svojich spolužiakov a v deviatich rokoch účinkoval v latino divadle v Bronxe. Jeho odhodlanie k hudbe ho poháňalo dopredu a mladý chlapec nedokázal myslieť na nič iné. Jeho srdcovkou sa stala gitara, na ktorej sa naučil hrať tak, že jednoducho počúval skladby a skúšal. Cvičil aj viac ako 14 hodín denne.
Zrodila sa hviezda
Keď mal José 17 rokov, odišiel zo školy. Jeho otec nemal prácu a mladý muž, pretože mal ďalších desať súrodencov, sa rozhodol, že bude finančne pomáhať rodine. Hrával po kaviarňach, v kluboch a zárobok si vyberal „do klobúka“. To však netrvalo dlho, pretože sa čoskoro zamestnal a hral za normálny plat najprv v Detroite, potom v Michigane, Chicagu, Clevelende a nakoniec v Denveri. O niekoľko mesiacov neskôr, keď dovŕšil 18 rokov, si ho vo folkovom klube všimol producent firmy RCA Records a ponúkol mu rovno nahrávaciu zmluvu. A tak sa zrodila hviezda.
Španielsky album
Josého prvý veľký zlom v kariére nastal v roku 1966 po úžasnom vystúpení na Mar del Plata Festivale v Argentíne. Nahrávacia spoločnosť RCA mu v Buenos Aires navrhla, aby nahral album so skladbami po španielsky. „Skutočne nevedeli, čo majú so mnou v štúdiu robiť,“ spomína José. „Tak som im navrhol, aby sme nahrali staré bolero piesne, ktoré som počúval, keď som bol dieťa.“ (bolero pochádza z označenia rovnomenného španielskeho ľudového tanca, dnes sa hráva často v koncertnom prevedení v rôznych variáciách a parafrázach – pozn. red.) Felicianova interpretácia klasickej bolero hudby bola v tej dobe revolučná. Z klasických piesní totiž dokázal vytvoriť úplne nové. Upravil ich po svojom a s použitím akustickej gitary, jazzových prvkov a amerického vplyvu, ktorý nabral počas dospievania, prišiel s prvým singlom Poquita Fe a ten bol ohromujúci. Jeho ďalší hit Usted zožal ešte väčší úspech. José sa stal idolom tínedžerov zo dňa na deň.
Mega úspech
Josého ďalšie dva albumy vyšli v podobnom štýle a jeho meno sa začalo skloňovať od Južnej po Strednú Ameriku, Mexiko až po Karibik. V auguste 1968 mal v hitparáde prvú pieseň Light My Fire, cover verziu skladby skupiny Doors, ktorá sa dostala na tretie miesto. V marci 1969 dostal za ňu cenu Grammy. Skladba Che Sara zožala mega úspech v Európe, Ázii a v Južnej Amerike (v Československu jej verziu pod názvom Nádherná spieval Pavel Novák) a pieseň Feliz Navidad patrí medzi 25 najväčších vianočných hitov minulého storočia.
Ako 25-ročný získal päť Grammy nominácií a vyhral dve ceny za album Feliciano!. Koncertoval po celom svete, no to mu nestačilo. Mladý umelec potreboval byť neustále v pohybe. Jeho túžbou bolo zahrať si vo filme a to sa mu aj podarilo. Objavil sa v množstve dramatických televíznych snímok, vrátane epizód Kung Fu, Macmillan and Wife, Chico and the Man. „Bolo to zábavné“, spomína José, „ale predsa som len muzikant.“ A pri tom nakoniec aj ostal, i keď sa sem-tam blyskne vo filme či na javisku. Okrem toho, že pracuje na albumoch, hrá so špičkovými symfonickými orchestrami, napríklad s Londýnskym symfonickým orchestrom, s Filharmóniou Los Angeles a s Viedenským symfonickým orchestrom.
Spolupráca s Bradburym
V roku 1989 ho pozval k sebe legendárny autor Ray Bradbury a požiadal ho, aby napísal hudbu pre jeho hru s názvom The Wonderful Ice Cream Suit. José a jeho manželka Susan výzvu prijali a pustili sa do tvorby. „Bol to nádherný zážitok pracovať po boku jedného z najväčších svetových literárnych autorov,“ hovorí José. Vzrušujúca spolupráca dopadla na výbornú a úspech nenechal na seba dlho čakať. Prišiel hneď po predstavení v Pasadena Playhouse.
José a Susan žijú pod jednou strechou od roku 1971. V roku 1988 sa im narodila dcérka Melissa Anne, v roku 1991 k nej pribudol Jonathan Jose a o štyri roky neskôr sa dočkali ďalšieho potomka Michaela Juliana. 275-ročná usadlosť v Connecticute je ideálne miesto pre aktívnu rodinku Felicianovcov, tam sú doma, tam José trávi čas písaním, nahrávaním vo vlastnom štúdiu a venuje sa svojim deťom.
Bolero opäť na scéne
Nahrávacia spoločnosť PolyGram na jeseň 1997 vydala Josého najlepšie nahrávky v albume pod názvom Seňor Bolero. Neskôr rozbehla promokampaň s cieľom upozorniť na tie najhorúcejšie bolero piesne. Bol to vynikajúci ťah, pretože verejnosť zareagovala fenomenálne a počas prvých dvoch týždňov bol španielsky album vypredaný. Prvý singel Me Has Echado Al Olvido vyletel rovno na prvú priečku v New Yorku a v krajinách Strednej a Južnej Ameriky. Za menej ako šesť týždňov po vydaní Seňor Bolero získal platinovú platňu v USA, Portoriku, Venezuele a zlatú v Mexiku, Kostarike a v Argetíne.
Najväčší žijúci gitarista
Do nového tisícročia vstúpil José s veľkou poctou. Los Premios Globos mu udelila cenu za umelca tisícročia a Alma Award ho ocenila cenou za celoživotné dielo. S Felicianom sú spájané prívlastky najlepší rockový a jazzový gitarista. Za svoj prínos do sveta hudby získal stovky ocenení, 17-krát bol nominovaný na Grammy, z toho získal osem cien. Ocenenia a množstvo vyjadrení vďaky za charitatívnu prácu sú dokladom nielen jeho talentu ako hudobníka a speváka, ale aj jeho veľkorysosti ako ľudskej bytosti.
Vzdeláva diabetikov
Feliciano sa v tomto období svojho života čoraz viac zaoberá úplne inou činnosťou ako doposiaľ. Stal sa hovorcom pre farmaceutickú spoločnosť, popredného výrobcu glukomerov, a zapojil sa do vzdelávacieho a osvetového programu v USA, špeciálne na pomoc Hispáncom s cukrovkou 2. typu. Samému Josému v roku 1994 diagnostikovali diabetes, takže vie úplne presne, o čom diabetikom hovorí. Feliciano ich vzdeláva a povzbudzuje, aby sa dali vyšetriť, pretože len tak môžu zostať čo najdlhšie zdraví a bez vážnych komplikácii. V septembri 2006 ho dokonca istá hispánska nadácia poctila prestížnou cenou za celoživotný prínos v Kennedyho centre vo Washingtone, D.C.
Zdroj: www.josefeliciano.com
(ivk)