Väčšina z nás sa pri chôdzi vyhýba rôznym múrikom, šikminám, vyvýšeným plochám, zábradliam, pretože sú pre nás prekážkou. Jaro Franc (24) z Prievidze to robí presne opačne. Čím viac prekážok vidí, tým je spokojnejší a dostane sa cez ne rýchlejšie než my ostatní prejdeme po rovnej ceste. Je totiž členom kaskadérsko-akrobatickej skupiny SX Team, ktorá sa venuje parkouru v kombinácii s freerunom. Mnohí sa čudujú, že Jaro ako cukrovkár skáče saltá a premety ostošesť, no on sám sa nad tým len pousmeje.
Ako si sa dostal k saltám, výskokom a zoskokom?
Od svojich 6 rokov som chodil na gymnastiku. Ešte predtým som ale ovládal preskoky cez hlavu. Ukazoval som ich ujovi na dvore, no raz sa objavil jeden chlapec, spravil premet dopredu a ja som si pomyslel: „Tak toto nie!“ Ujo, čo sa chodí pozerať na mňa, sa zrazu pozerá na neho? To som nemohol dopustiť. Tak som šiel na gymnastiku. Na hokej som bol príliš malý, rozpučili by ma o mantinel.
Pohyb ťa teda sprevádza od detstva.
Áno, navyše od 12 až do takmer 20 rokov som sa venoval športovému erobiku. Po gymnáziu mi nevyšla vysoká škola v Bratislave, tak som sa venoval trénerstvu. Urobil som si kurz a skúšky u Slovenskej gymnastickej federácie, konkrétne trénerstvo gymnastiky so sekciou športový aerobik. Potom ma prijali v Nitre na Univerzitu Konštantína Filozofa, odbor telesná výchova. Tam ma hneď na úvod zastihla cukrovka.
Ako k tomu došlo?
Bolo to v roku 2004. Už v lete som začal strácať váhu, až na 57 kíl. Bol som unavený, ale som myslel, že je to z ponocovania, lebo som chodil s kamarátmi po diskotékach. Bol som stále smädný, niekedy som vypil až 25 litrov vody za deň, bežne dvojlitrovú fľašu na jeden šup. Pripisoval som to letu a teplu. Potom začala škola, v októbri sme mali plávanie v bazéne, šlo o dosť náročné limity a ja som nevládal. Bolo mi zle, napínalo ma na zvracanie. Vybral som sa teda k lekárovi a tam už po vymenovaní príznakov vedeli, o čo ide. Bolo zo mňa cítiť aj acetón. Zmerali mi cukor, mal som 30 mmol/l, tak si ma tam nechali a nasadili mi infúzie.
Ako si to celé prijal?
Nevedel som celkom presne, čo cukrovka obnáša, hoci ju mala aj babka a časom jej otec pichal inzulín. Keď ma odpojili z infúzií a začali s injekciami, myslel som, že je to niečo na povzbudenie, nedošlo mi, že ide o inzulín. Až keď mi to všetko vysvetlili. K tomu tie informácie o strave... oproti minulosti sa zrazu všetko otočilo. Už žiadna sladkosť, na raňajky jeden rožok, to mi nestačilo. No keď som zjedol 10 rožkov, cukor mi vyskočil na 25. Inokedy zas prudko klesol na 1,7. Vtedy mi dali niečo sladké a ja som nechápal prečo, veď sladké mi zakázali! Postupne som to všetko spracoval a pochopil. Asi mesiac som si zvykal, najmä na stravu. Stále som bol hladný. Nevadilo mi, že nejem sladké, ale voľakedy som si spravil misu hranoliek a zjedol ich na posedenie. Zrazu som mal na tanieri zopár zemiakov a to bolo všetko. Dokonca som začal jesť zeleninu, ktorú som predtým veľmi nemusel.
Vrátil si sa potom naspäť do školy?
Vrátil, spravil som zimný semester, splnil som aj limity z plávania, ale stále mi lietal cukor. Pýtal som sa lekára čo s tým a dospeli sme k záveru prerušit na čas štúdium, kým sa mi výsledky neupravia. Rok som strávil v zahraničí a keď som sa vrátil, zistil som, že odbor, ktorý som študoval, medzitým zrušili, takže v štúdiu som viac nepokračoval. Ale ten prvý ročník nebol celkom márny, pretože som začal som s parkourom. V telocvični som stretol Vlada Zlatoša, zakladateľ parkouru na Slovensku a hlavnú postavu SX teamu a hneď to medzi nami klaplo. Dodnes spolu trénujeme, som členom jeho kaskadérsko-akrobatickej skupiny, vystupujeme spolu s ostatnými na rôznych podujatiach. On ma dokáže správne vyhecovať, prinúti ma trénovať, lebo mne sa niekedy nechce, ale keď vidím, že on nezaháľa a maká na sebe, potiahne aj mňa. Funguje medzi nami zdravá rivalita a to sa mi páči.
Treba mať na akrobaciu nejaké fyzické dispozície? Treba byť malý a štíhly?
Nedá sa to tak jednoznačne povedať. Máme v tíme človeka, ktorý meria 190 cm. Ďalší kamarát má takmer 2 metre a vie urobiť salto. Keď je človek menší, reflex do mozgu ide rýchlejšie. Keď je ťažší, horšie sa mu odráža. Ale skúsiť to môže v podstate ktokoľvek, kto si trúfa.
Čo je pri tomto druhu pohybu dôležité?
Vytrvalosť, sila, dynamika, flexibilita, nebáť sa a mať k tomu vzťah. V prvej polovici salta človek vôbec nevie, kam padá. Mnohí sa vo vzduchu točia bokom, aby videli zem, hoci tak nespravia ukážkové salto. Aj ja som odbúraval strach a myšlienky typu „čo ak mi to nevyjde“. Bežne som neurobil to, čo po mne chcel tréner, hoci mi zdôraznil, že ak to tak spravím, nič sa mi nestane. Ak som sa zľakol, neurobil som pohyb správne a skôr som riskoval, že sa zraním. Vždy je tam trochu strachu, ale keď je to natrénované, tak sa dá.
Ako dlho trénuješ konkrétny prvok?
Salto vzad spravím na jednom tréningu aj 100 krát. Povedzme, že toľko krát ho skočím týždenne. Skáčem od 8 rokov, teraz mám 24. Tak si to spočítajte. Za tie roky som sa toho už dačo naskákal. Každý nový prvok si vyskúšam približne 500-krát a aj tak ho neviem dokonale. Veľa vecí ovládam z gymnastiky, väčšinou už cítim, že nejaký pohyb nespravím dobre, že sa stratilo napätie v tele. Môže sa to stať, keď robím salto vzad a ešte sa v ňom aj otáčam. To sa dá robiť len popamäti. Pri tom nikdy neviem, kde som. Nedá sa to riadiť, že teraz som asi dole hlavou a podobne. Idem jednoducho naslepo. Veľa krát aj padnem, ale keď už niečo skáčem päťstý krát, tak viem, že je to dobre. Mám však pár prvkov, ktoré som rok-dva neskákal a teraz sa ich učím nanovo. Pravidelný tréning je dôležitý.
Ten máš už od mala. Dnešné deti toľko neholdujú športu.
Ja som mal ako malý 5x do týždňa tréning, prakticky až do svojich 20 rokov. Dnes mnohé deti sedia radšej pri počítači. Ani na telesnej s nimi učitelia nič nerobia. Vraj sa zakázal robiť kotúľ vpred, lebo deti nemôžu robiť pohyb cez hlavu. To mohol vymyslieť len niekto, kto nikdy necvičil, lebo kotúľ sa nerobí cez hlavu. Najprv idú ruky, hlava je schúlená na prsia, kotúľ pokračuje cez ramená a lopatky. Zakázané sú aj krúživé pohyby hlavou. Keby niekto, kto produkuje tieto teórie, videl, ako sa pred tréningom rozcvičujeme my, tak by ho asi porazilo. Vzťah k športu je aj v rodičoch. Oni môžu viac-menej ovplyvniť, čo ich deti robia. Ja som večne behal po dvore. Bavilo ma loziť po stromoch, tam už vlastne začína parkour. Každý, kto sa ponáhľa na autobus a preskočí mláku, už urobí náznak parkouru. Všetci sme vlastne skrytí parkouristi. ☺
Nie sú pre teba saltá niekedy prirodzenejšie ako chôdza?
Je fakt, že pri dlhej a pomalej chôdzi ma bolia kríže viac ako pri skákaní. Radšej by som skákal, prešiel by som tú istú trasu rýchlejšie. Je mi to bližší pohyb. Keď už sa prechádzam, tak najčastejšie s priateľkou, lenže zrazu zbadám dobrý strom a hneď si predstavujem, ako by sa od neho dalo pekne odraziť a skočiť salto. Ale nemôžem od priateľky odbehnúť a začať skákať, nemá to rada. Lenže to je všetko z vášne k tomu pohybu.
Máš svoj repertoár skokov a prvkov? Koľko ich asi je?
To sa nedá presne spočítať. Jeden pohyb sa dá urobiť na viac spôsobov. Existuje salto skrčené, otvorené, s vrutom... Na každom tréningu si prvky zopakujem aspoň raz-dva krát, ale mal som dni, keď som skúšal len salto, aby som naň vedel niečo ďalšie nadviazať. Najskôr cvičím v telocvični, cez leto naostro vonku. Tam je to náročnejšie, lebo sa nedá odrážať tak ako v gymnastickej telocvični.
Ako reagujú ľudia, keď ťa vidia skákať v uliciach?
Keď bežíme celá skupina mestom, pričom každý skočí čo stihne, robíme saltá premety, zoskoky, tak len pozerajú a nevedia, o čo ide. Ale deti to chcú hneď skúšať a to je nebezpečné. V Čechách už boli smrteľné úrazy. Preto keď vidím deti niečo podobné skúšať, volám ich na tréning do telocvične a odporúčam im chodiť gymnastiku. Nechcem, aby pre naše tréningy vonku boli na parkour zlé ohlasy. Mnohí ho považujú za adrenalínový, extrémny šport. No takým ho robia len ľudia, ktorí o tom nevedia dostatočne veľa. Keď mám salto odskákané v telocvični tisíc krát a potom ho spravím vonku, je to pre mňa ako keď basketbalista hodí loptou do koša, alebo keď si človek zaviaže šnúrky. Ja si ich už ani nezaväzujem. Je to pre mňa menej častá činnosť ako salto.
Takže žiaden adrenalín?
Mávam adrenalínový stav, keď mám skočiť z budovy na budovu, sú od seba tri metre, jedna o meter a pol nižšia od druhej, do hĺbky je to 5 metrov...nevychádza mi to ani fyzicky ani matematicky, že to preskočím. Vtedy je adrenalín. Ale aj takéto veci sa dajú trénovať v telocvični. Keď viem, že z miesta skočím do diaľky 2 a pol metra, tak mi je jasné, že keď sa rozbehnem, musím skočiť aspoň dvojnásobok. Je tam adrenalín, ale nie je to adrenalínový šport. Pretože väčšina vecí je vopred natrénovaná. Je to skôr o radosti z pohybu.
Využívaš pri nácvikoch nejaké matematické prepočty? Výška, hĺbka, tvoja hmotnosť...
Nikdy sa neodrazím dvakrát rovnako, neurobím salto tak isto ako predtým. Matiku a fyziku do toho neťahám, len pri tréningu, keď si hovoríme, že sa treba odraziť 45 stupňov nejakým smerom, alebo otočiť sa v salte o 180 či 360 stupňov.
Dá sa pri salte niečo si uvedomiť? Veď je to sekunda.
Pri salte s vrutom, teda otočením sa vo vzduchu okolo svojej osi, sa otočenie nedá uvedomiť. Vtedy človek nevie, kde je zem a kde strop, ani či sa dostatočne otočil. Len čaká ako dopadne. Či na nohy, kolená, alebo na chrbát. To sa dá jedine nacvičiť a telo robí pohyb tak nejako popamäti. Sú to naozaj ťažké prvky a treba ich robiť radšej len v telocvični. Skoky ako dvojné salto s vrutom a ostatné šialenstvá, to má bezchybne nacvičený možno len čínsky cirkus a špičkoví gymnasti.
Máš svoj obľúbený prvok?
Zvykol som si robiť kotúľ vpred a hneď za tým salto vpred. Väčšina ľudí vie to salto iba z riadneho rozbehu, ja ho robím dokonca z drepu! Okrem toho mám obľúbené saltá bokom z akéhokoľvek múrika alebo cez schody. Ale v podstate všetko, čo mi ide dobre, mám obľúbené. ☺
Je pri skákaní dôležitý aj výraz pre efekt? Je na to čas v tej rýchlosti?
Ja stále opakujem, že treba mať výraz. Ľudia sa prídu pozerať na šou a nechcú vidieť len mechanické, sústredené skákanie. To môžu pozerať gymnastiku. Niekedy počas vystúpenia zaskáčeme len základné prvky, ale keď to dobre zahráme, ľudia majú väčší zážitok, ako keby sme niečo krkolomné len strnulo predviedli. Pri dopade smerom na publikum je výraz dôležitý.
Poznáš aj iného parkouristu s cukrovkou?
Kamarát z Nitry má cukrovku a venuje sa parkouru, je na inzulínovej pumpe. Vždy má pri sebe cukor, aj mňa ním zásobuje. Ďalší je dokonca epileptik a skáče. Zistil som, že hlavne mladí sa často boja hovoriť o cukrovke. Ja každému poviem: „tebe vyrába inzulín telo, ja si ho dodávam sám“. Hovorím, že som len prepol na inzulínový manuál.
Neobmedzuje ťa cukrovka v tvojej záľube?
Niektorí sa čudujú, že skáčem, keď mám cukrovku. Ale prečo by mi to malo vadiť? S cukrovkou môžem byť vnútorne vyrovnaný a žiť dlho, ale keď je človek v strese, môže ho klepnúť pepka rýchlo a nemusí mať ani cukrovku. Vždy keď idem na tréning, najem sa viac. Niekedy cítim, že mám hypoglykémiu, dám si pauzu a špeciálny nápoj na rýchly nárast cukru, alebo džús. Ak mám vysoký cukor, pichnem si inzulín, väčšinou len 1 jednotku. V určitom smere ma cukrovka obmedzila, ale možno len v užívaní si života, trochu v jedení, ale žijem zdravšie, ako keď som cukrovku nemal. Predtým som ponocoval, fajčil, popíjal s kamarátmi alkohol. Teraz si dám maximálne 2 deci suchého bieleho vína. Nebyť cukrovky, možno by som nemal ani priateľku, lebo by som behal s kamarátmi a robil niečo úplne iné. Ona moju diagnózu vzala super, podporila ma.
Nemá strach z tvojho skákania? Alebo rodičia?
Nevedia, čo všetko skúšam. Priateľka mi pred každým tréningom opakuje, nech si dávam pozor. Mama ma videla skákať od malička, už si asi zvykla.
Máš za sebou nejaké zranenia?
Nič vážne. Chrasty sú bežné, raz mi nevyšiel krok na stenu a padol som v salte na chrbát alebo na hlavu, pri preskoku dvoch zábradlí sa mi pošmykla noha. Keď sa mi niečo nezdá, radšej neskáčem. Keď nemám náturu skúšať neznámy terén, netreba to siliť. Okrem toho mám taký návyk z gymnastiky, že všetko sa snažím robiť technicky správne, na úkor efektivity, takže teraz skúšam dať do toho ‘freestyle’ a robiť to ako niektorí samoukovia.
Vieš si predstaviť, že raz budeš mať potomka, ktorý bude skákať zo strechy, dopadne do kotúľu vpred a z neho spraví salto?
No jasné. Ja som povedal, že raz keď budem mať dieťa, bude vedieť salto skôr ako vedieť chodiť. Keď bude mať o parkour záujem, bude fajn, že ho to budem môcť naučiť.
Dokedy myslíš, že budeš môcť skákať ty?
To budem cítiť. Kĺby mi to dajú vedieť. Zatiaľ mám väčšinou bolesti z pretrénovania. Vtedy si treba radšej dať nachvíľu prestávku. Celkovo odhadujem, že ešte aspoň takých 10 rokov by som mohol skákať. Aj viac. Sú hokejisti, ktorí majú 45 rokov a stále hrajú hokej. Ja keď budem mať 45 a budem robiť saltá, možno to bude niekomu pripadať smiešne a čudné, ale ja sa budem cítiť super.
Parkour je z francúzskeho slova Le Parkour = umenie pohybu. Zakladateľom je francúzsky parkourista David Belle. Pri presune v akomkoľvek prostredí sa využíva čo najpriamejší a maximálne efektívny pohyb cez prekážky v zmysle hesla „KDE INÍ VIDIA PREKÁŽKU, MY VIDÍME CESTU". Freerun je obdobná forma pohybu, no nie je pri ňom až tak dôležitá efektivita, ale skôr efektnosť. Pri presune sa používajú viac náročné saltá, premety a ďalšie prvky.
SX Team je kaskadérsko- akrobatická skupina, pôsobiaca doma i v zahraničí. Zameriava sa na tvorbu filmov a reklám, ale aj na exhibičné vystúpenia, eventy a promo akcie.
(jk)
foto: Ivona Orešková + archív J.F.
Zverejnené v časopise Diabetik 5/2008