Skromná a nenápadná osôbka, ktorá svoj život zasvätila vedeckej práci a posledné desaťročie aj nadácii Výskum rakoviny ako jej prezidentka, štyridsať rokov pracuje v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied. RNDr. Margita Klobušická sa denne dozvedá, koľko ľudí s diagnózou rakovina pribudlo, no napriek tomu verí, že vedci raz zistia, prečo sa bunky v našom tele dokážu „zblázniť“ a zdevastovať vlastný organizmus.
Aké boli vaše pracovné začiatky?
V roku 1961 som skončila mikrobiológiu na prírodovedeckej fakulte. V tom čase sme museli prijať umiestenky. Tak som sa ocitla v konzervárňach v Leopoldove, čo sa mi vôbec nepáčilo. Pracovala som tam niekoľko mesiacov, keď sa mi podarilo vyhrať konkurz v Slovenskej akadémii vied a dostala som sa na dvojročný študijný pobyt v Ústave experimentálnej medicíny. Nestala sa zo mňa mikrobiologička, ako som pôvodne plánovala, musela som sa preorientovať. Začala som sa zaoberať nervovým tkanivom a veľmi ma to bavilo. Skúmala som enzýmy v nervových bunkách poškodených aj zdravých nervov. Ale trvalo to len dočasu, lebo šéfka nášho oddelenia ostala v 68. roku v Holandsku. Nemohli sme pracovať bez vedenia, preto nás pridelili na imunologické oddelenie a to sa začlenilo do novovzniknutého Ústavu experimentálnej onkológie, v ktorom pracujem od roku 1969 až doposiaľ. Spočiatku som sa zaoberala rôznymi imunologickými problémami a v 80-tych rokoch sme začali na oddelení spoluprácu s rôznymi onkologickými klinikami.
Zmenila sa tým náplň vašej práce?
Moje enzymatické zameranie som neopustila, aj v súčasnosti sledujeme rôzne druhy enzýmov v nádorových a v zdravých bunkách. Je známe, že nádorová bunka sa v mnohých prípadoch veľmi odlišuje od zdravej bunky a na základe rôznych enzýmov môžeme zistiť, či je daná bunka zdravá, alebo nádorová. Pracujem v laboratóriu imunológie nádorov, kde sa spája imunológia s nádorovými ochoreniami. Spolupracujeme s Národným onkologickým ústavom a onkologickým oddelením Detskej fakultnej nemocnice. Robíme rozbor krvi a kostnej drene detských aj dospelých pacientov. Zaoberáme sa diagnostikou leukémií, systémovými ochoreniami a lymfómami. Je to mimoriadne zaujímavá problematika nielen z vedeckej stránky, ale aj ako pomoc pacientom. Na prietokovom cytometri - prístroji, ktorý sa nám podarilo prostredníctvom nadácie získať, pomocou monoklonových protilátok hodnotíme dreňové bunky pacientov a zisťujeme, či sú tam zdravé bunky, alebo sú prítomné aj nádorové, leukemické bunky. Monoklonové protilátky sú namierené proti určitým charakteristikám bunkového povrchu, preto vieme veľmi presne diagnostikovať, či ide o leukémiu, alebo nie. Týmto pomáhame klinikám aj samotným pacientom. Lekári vedia v priebehu niekoľkých dní, niekedy aj za jeden deň, ako zamerať sledovanie, prípadne liečbu pacienta. Leukémie sú akútne a chronické. Liečia sa odlišnými liečebnými protokolmi, preto je dôležité posúdiť hneď na začiatku, o aký typ leukémie ide.
Nie ste v styku s pacientmi, ale z ich vzoriek viete ako prví, či sa ich onkologická diagnóza potvrdí. Nie je to pre vás niekedy deprimujúce?
Vždy, keď zistíme, že človeku nič nie je, je pre nás deň radostnejší. Najmä keď ide o deti. Sú však aj smutné dni. Už samotný fakt, že dostaneme vzorku niekoľkomesačného dieťaťa, je bolestný a najhoršie je to vtedy, keď musíme konštatovať, že má leukémiu. Našťastie, mnohé leukémie sú pri včasnom zistení liečiteľné. Väčšinou aj obvodní pediatri keď zistia nezrovnalosť v krvnom obraze, okamžite posielajú deti na onkologické vyšetrenia. Včasný záchyt je dôležitý, lebo ochorenie ešte nie je natoľko rozvinuté a dá sa proti nemu bojovať. Sú určité typy leukémií, z ktorých sa deti na 90 percent vyliečia. Vieme o podobných prípadoch, za všetky spomeniem 10-ročné dievčatko. Malo leukémiu a bolo v zlom stave, ale vyliečilo sa a jej lekárka dostala po 10 rokoch svadobné oznámenie. To je veľmi milé a pozitívne.
Rakovina je postrachom medzi diagnózami pre svoj deštruktívny charakter. Čo sa vtedy v organizme človeka deje?
Čo je jej spúšťačom? Je toľko druhov a možností vzniku rakoviny. Odpoveď na túto otázku hľadajú vedci celého sveta a stále ešte nie je konečný výsledok, len čiastočné, hoci dôležité výsledky, ktoré posúvajú liečbu dopredu. Pri nádorovom ochorení sa každá jedna bunka v našom tele môže zvrhnúť a spôsobiť veľké problémy. Rôznymi metódami sa zistilo, že mnohé rakovinové ochorenia majú podstatu v zmenách génov. Gén zmutuje a urobí z normálnej bunky bunku nádorovú. Ale aj stres, strava, životný štýl, to všetko môže byť spúšťačom ochorenia, nielen rakovinového, ale akéhokoľvek. Srdcové ochorenia, cukrovka a mnohé ďalšie choroby si často spôsobujeme sami. Tieto ochorenia, rovnako rakovina, boli kedysi typické pre starších ľudí, žiaľ, dnes sa už týkajú aj mladších vekových skupín. Napríklad rakovina prsníka bola v minulosti chorobou žien okolo 60-ky a viac, teraz sa na ňu liečia 35-40-ročné ženy, čo je veľmi zlé. Našťastie, diagnostické metódy sú pomerne dokonalé.
Sú ľudia zodpovednejší v otázke prevencie?
Médiá upozorňujú na prevenciu, takže ženy a dokonca aj muži už začínajú o seba dbať. To je dobre, lebo rakovina bola dlhé roky ochorením, o ktorom sa akoby nesmelo hovoriť. Keď niekto povedal, že má rakovinu, okolie naňho pozeralo s dešpektom, dotyčný sa hanbil za to, že je chorý a že musí ísť k lekárovi. Dnes sa počet ľudí, ktorí chodia na prehliadky, zvyšuje, ale napriek tomu si treba uvedomiť, že len prevencia nestačí. Nejde len o prehliadky a vyšetrenia. Treba inak pristupovať aj k sebe samému, zmeniť spôsob života. Pre väčšinu z nás je to veľmi ťažké. Stereotypy sú natoľko zaužívané, že keď sa zistí, že človeku niečo je, veľmi ťažko svoj organizmus prispôsobí inému režimu.
Problémy s prispôsobením sa ochoreniu majú aj niektorí ľudia s diabetom.
Viem o tom niečo. Svokra bola ťažká diabetička a nechcela zo začiatku prijať fakt, že má diabetes. Keď sa jej stav zhoršoval, pochopila, že sa o seba musí starať a držať diétu. Potom to zase preháňala. Kúpila si váhu a vážila každý kúsok jedla. Bola z tej diagnózy veľmi stresovaná, hoci jej diabetologička stále hovorila, že to musí prijať ako fakt. V ich rodine to bolo dedičné. Všetky jej sestry aj matka mali diabetes, no ona sa s tým nevedela celkom zmieriť.
Pracujete vo vede 40 rokov. Ako hodnotíte pokrok v prístrojovom vybavení?
Nedá sa to porovnať s minulosťou. Za socializmu boli financie na vybavenie, ale prístroje neboli také dokonalé ako dnes. Moderná technika veľmi pomohla diagnostike. Dnes sú špecializované prístroje, na ktorých výsledky sa dá naozaj spoľahnúť. Pracujú na nich špičkoví vedeckí pracovníci a ručia za každý výsledok. Vedia, že ide o zdravie a život človeka. Technika znamená nielen posun vo výskume, ale zároveň je to pomoc pacientom. Diagnostika je dôležitá aj v rodinách, kde je predispozícia na niektoré dedične prenosné ochorenia, napríklad rakovina prsníka, hrubého čreva či štítnej žľazy. Dnes je možné u ešte zdravých členov rodiny na základe genetických zmien zistiť, že niektorý ich gén má potenciu zmutovať a či neskôr môže k tomuto ochoreniu dôjsť. Narážame však zároveň na etický problém, lebo niektorí ľudia nechcú vedieť, čo ich v budúcnosti čaká. Na druhej strane, ak sú kontrolovaní, v prípade potreby môžu podstúpiť operáciu skôr, než bude neskoro. Napríklad pri rakovine čreva sa dá polyp odstrániť skôr, ako sa zvrhne.
Ak nejde o geneticky podmienenú diagnózu, dá sa choroba zistiť ešte vo včasnom štádiu?
Áno, to všetko je možné vďaka kvalitným prístrojom. Prvé a druhé štádium má lepšiu perspektívu, tretie a štvrté štádium ochorenia má už agresívnejšiu liečbu a aj prognóza je o niečo horšia, ale aspoň na určité obdobie sa dá človeku s rakovinou pomôcť, aby žil plnohodnotne.
Naozaj si veľa ľudí chorých na rakovinu povie, že chcú ešte niečo stihnúť, kým príde koniec?
Mali sme rodinného priateľa, ktorý sa pred 2 rokmi dozvedel, že má rakovinu v neoperovateľnej forme. Nestratil chuť do života a povedal si, že sa musí vyliečiť, hoci vedel, že v takom štádiu to už nejde. Chcel si splniť svoje túžby, a tak s manželkou pochodil pol sveta. Vlani zomrel, ale ešte mesiac predtým sa vrátil z Thajska. Prišiel mimoriadne spokojný, šťastný a vyrovnaný, hoci fyzicky sa už cítil veľmi zle. Videl krajiny, ktoré túžil spoznať a spravil radosť aj manželke. Zvolil správny prístup. Nie všetci majú na niečo také dostatok financií, ale mnohí sa v podobnej situácii usilujú pracovať kým môžu a dospieť k lepším pracovným výsledkom, alebo upraviť rodinné vzťahy a nebyť s nikým za zlé. Väčšina agresívnejších ľudí skrotne. Asi si uvedomia, že negatívne emócie nie sú dôležité. Prehodnocujú svoj minulý život a snažia sa upraviť to, čo dovtedy nerobili dobre.
Kedy bude veda tak ďaleko, aby sa rakovine úplne zabránilo?
Pokrok ide veľmi rýchlo a som presvedčená, že o nejaký čas sa bude vedieť, ako dôjde k situácii, že normálna bunka sa jedného dňa zblázni a začne sa množiť tak rýchlo, že za hodinu, dve sú ich v tele tisícky, milióny až miliardy. Pritom telo sa nebráni, lebo je to jeho vlastná bunka. Organizmus zvrhnutú bunku na začiatku berie ako svoju a až keď to prekročí istú mieru, vtedy sa organizmus začne spamätávať. Lenže mnohokrát sa oslabuje aj imunitný systém a so vzniknutou situáciou si už organizmus nevie poradiť. Je veľa teórii, v ktorých sa hovorí, že za týmto zhubným procesom môže byť to či ono, ale samotná bunka je taký zložitý systém, že poznať každú súčiastku tohto systému je naozaj ťažké. V rôznych orgánoch máme rôzne typy buniek, každá bunka je ako samostatná jednotka za niečo zodpovedná a môže sa kedykoľvek „zblázniť“.
Spomenuli ste situáciu s prístrojmi v socializme. Dnes je to naopak. Technika je špičková, len peňazí na jej nákup niet.
Nedostatok financií na prístrojové vybavenie priamo súvisí so vznikom nadácie Výskum rakoviny. Vedeckých pracovníkov Ústavu experimentálnej onkológie mrzela situácia, že ústav nie je dostatočne financovaný a nemajú prístroje, na ktorých pracovali počas študijných pobytov v zahraničí. Tak si v roku 1993 založili dobročinnú charitatívnu organizáciu, aby nedostatok prostriedkov nejako preklenuli. Prostredníctvom nadácie sa usilovali získať sponzorov, ale začiatky boli ťažké. O nadáciách sa toho nevedelo veľa a mnohé nemali dobré meno, pretože financie zneužívali. Bolo treba nadačnú činnosť postaviť tak, aby bola cielená a účelová a aby verejnosť nenadobudla dojem, že získané sponzorské peniaze sa používajú na iné veci ako na výskum. Ja som vo funkcii prezidentky nadácie od roku 1996. Naša činnosť sa postupne rozbehla a keď sa podarilo získať rôzne prístroje pre ústav, prezentovali sme to médiám a verejnosti, aby bolo jasné, koľko sa vyzbieralo peňazí, koľko ktorý prístroj stál, akou čiastkou prispeli firmy a akou jednotlivci. Tým sme vo verejnosti vyhrali a ľudia nemali zábrany posielať financie na účet nadácie.
Koľko peňazí sa vám podarilo získať?
Postupne sme získavali veľké množstvá peňazí, išlo to až do miliónov korún. Každý rok sa nám vďaka tomu podarilo kúpiť nejaký prístroj, ktorý obohatil laboratórne zariadenie ústavu. Nadácia sa postupne oddelila ako právnická osoba s tým, že ústav bude naďalej podporovať, ale bude mať celoslovenskú pôsobnosť. Vždy si dáme cieľ, aký prístroj kúpime, sondujeme na ústave, o čo je záujem, aké je pracovné zameranie a či sme schopní určitý objem peňazí vyzbierať. Niektoré prístroje by sme nedokázali zaplatiť, pretože sú nesmierne drahé. Poznáme možnosti nadácie, preto vieme, do akej cenovej relácie vieme ísť a niečo zakúpiť. Od roku 2000 sa nám podarilo vyzbierať 830 tisíc eur. Nákup prístrojového vybavenia nie je náš jediný cieľ. Podporujeme aj mladých vedeckých pracovníkov formou cestovných grantov, aby sa mohli zúčastňovať rôznych konferencií, kde sú z roka na rok vyššie registračné poplatky. Snažíme sa im tým uľahčiť ich vedecké smerovanie.
Zabezpečujete si tým pokračovateľov?
Je to tak. Umožňujeme im získavať najnovšie poznatky. Z kongresov sa vracajú nabití informáciami a tie môžu uplatniť na svojom domácom pracovisku. O vedeckú prácu sa, našťastie, zaujíma dosť mladých ľudí. Pred rokom sme začali organizovať súťaž mladých onkológov pre stredoškolákov, vysokoškolákov, aj doktorandov. Boli sme prekvapení, že sa prihlásilo až 27 ľudí s veľmi hodnotnými prednáškami. Využili možnosť prezentácie pred pracovníkmi ústavu a lekármi z kliník. Tí hodnotili ich práce veľmi pozitívne, preto sme si povedali, že budeme v tejto súťaži pokračovať. Malo to naozaj veľkú odozvu, dostali sme množstvo ďakovných listov. Vôbec sme to nečakali. Veľký záujem mali najmä stredoškoláci. Prednášali so zanietením a bolo vidieť, že sú to múdre a informované deti. Vedeli o nádorových ochoreniach toľko, že som len pozerala, kde sa to v nich berie.
Nadácia pod vašim vedením organizuje Deň výskumu rakoviny. S akým cieľom?
Deň výskumu rakoviny sme iniciovali v roku 2007. Zvolili sme si 7. marec, pretože je to jarné obdobie a symbolom tohto dňa je snežienka. Je to nenáročný kvietok, ale musí prekonávať obrovské prekážky, aby sa spod zeme a snehu dostala na svetlo božie. Vedecký výskum nám tento proces trochu pripomína tým, že k poznatkom v prospech pacienta prichádzame tiež krôčik po krôčiku. Dňom výskumu rakoviny upozorňujeme ľudí na problematiku nádorových ochorení a informujeme o tom, čo sa vo výskume robí. Sme radi, že ľudia nás počúvajú. Často telefonujú, aby nám povedali, čo sa dozvedeli, že ich to posunulo ďalej v rozmýšľaní o tomto ochorení a že sa ho prestávajú báť, pretože veria, že onkologický výskum napreduje s cieľom pomôcť ľuďom.
Robíte aj verejné zbierky, no dnes na každom rohu niekto pýta peniaze a ľudia sú nedôverčiví.
Hovorí sa o zneužívaní peňazí zo zbierok a určite sa to aj stáva. Ale každá zbierka musí byť povolená ministerstvom vnútra a naše zbierky toto povolenie majú. Všetci zberatelia, ktorí chodia s kasičkou, majú pri sebe kópiu povolenia verejnej zbierky a ľudia si ju môžu vyžiadať a overiť si účel zbierky. Mnohí majú so zbierkami zlé skúsenosti, lebo nevedia, kde ich príspevky skončia a vždy sa nájde niekto, kto sa snaží ľudí oklamať. My sme krytí povolením a financie, ktoré získame od sponzorov, dostaneme na základe darovacích zmlúv. Tie majú svoje podmienky, ktoré musíme plniť. Keď kúpime prístroj, každému darcovi zašleme kópiu faktúry, fotografie, články v novinách. Potrebujú presnú dokumentáciu, aby vedeli dokladovať prostriedky, ktoré nám poskytli.
Takže viac peňazí máte od právnických subjektov ako od fyzických osôb?
Väčšinu financií máme od sponzorov. Okrem toho získavame peniaze aj vďaka 2 percentám z daní. Máme to šťastie, že nám ich ľudia venujú. I keď nás verejnosť finančne podporuje, nikdy by sme len formou verejných zbierok nevyzbierali toľko, aby sme zaplatil prístroj, ktorý chceme zakúpiť. Väčšinou nakupujeme prístroje za 2 až 3 milióny korún, ale prietokový cytometer, ktorý sme kúpili pred pár rokmi, stál takmer 5 miliónov korún. Wave Systém na molekulárne biologické sledovanie génov a zmien v nich vyšiel viac ako 4 milióny korún. Mali sme teda naozaj šťastie kúpiť to, čo sme si predsavzali.
Verili ste pri vzniku nadácie, že dosiahnete také smelé ciele?
Na začiatku som si nemyslela, že to bude mať až takýto rozmer. Peniaze sme získavali na základe telefonických rozhovorov so sponzormi a žiadne drahšie prístroje sme kupovať nemohli. Postupne sme vo verejnosti zarezonovali a sponzori sa začali ponúkať sami. Mohli sme si dávať vyššie ciele a práce začalo pribúdať. Väčšina si uvedomí, že robíme dobrú vec. Na prístrojové vybavenie nie je toľko financií, ústavov je veľa a keď jeden rok dostane niektorý ústav vyššiu čiastku, ostatné ju dostať nemôžu. Činnosťou nadácie vlastne suplujeme štátne orgány a zatiaľ sa to darí, ale nie až do takej miery, ako by bolo treba. Robíme to, na čo máme a v čom nás ľudia podporujú. Zatiaľ máme viac úspechov ako neúspechov. Postupne zvažujem, že by som niekomu odovzdala žezlo, ale zatiaľ nemám komu. Mladí vidia, že okolo nadácie je veľa práce, ale verím, že sa medzi nimi nájde niekto, kto by mohol moju funkciu prebrať a bude to robiť dobre. Mladí majú vynikajúce nápady a určite by ešte viac pozdvihli činnosť nadácie.
Ale kontrolné očko by ste asi vždy „hádzali“, či je všetko v poriadku?
To určite. Neviem si predstaviť, že by som prácu v nadácii úplne zanechala. To isté sa týka aj môjho pôsobenia v Ústave experimentálnej onkológie. Napriek môjmu veku a tým rokom, ktoré pracujem v tejto oblasti, by mi bolo veľmi ľúto, keby som túto prácu musela zanechať. Jedného dňa to, samozrejme, príde, nemôžem tam byť donekonečna, ale viem, že za výskumom mi bude veľmi ľúto.
Zverejnené v časopise Diabetik 1-2/2010
foto ateliér: Ivona Orešková