Pár rokov späť si pamätám, ako som s úctou a obdivom sledoval dobiehanie účastníkov 140-kilometrovej trate ŠtefánikTrail pri cieli Eurovea. Bolo jedno, či dobiehal prvý, stý alebo stopäťdesiaty. Veď už len prežiť tých 140 km v kopcoch Malých Karpát je veľká výhra. Vtedy mi teda nenapadlo, že by vôbec bolo v mojich silách a v mojej hlave postaviť sa na štart.
V hlave mi vírilo množstvo otázok
No 17. septembra 2021 o 17. hodine parkujem auto pod Štefánikovou mohylou na Bradle, na štarte (vraj) posledného ročníka pretekov ŠtefánikTrail 140. To bola vlastne motivácia navyše, pretože podľa rôznych informácií sa v budúcnosti už táto dlhá trasa behať nebude, aspoň nie tak ako doteraz.
Hlavou sa mi ženú všetky možné zneistenia. Som dostatočne pripravený? Zvládnem takúto vzdialenosť? Dám to prevýšenie? Nie je to príliš veľa? Kam až dôjdem? Mám v bežeckej veste všetko, čo budem potrebovať...?
Na nič z toho neviem odpovedať. Skontrolujem povinnú výbavu: dropbagy, ktoré idú na jednotlivé občerstvovacie stanice, a idem na predštartovú registráciu. Dostávam čip pre zaznamenávanie prechodov jednotlivými kontrolnými stanovišťami a GPS tracker pre vysielanie mojej pozície cez internet.
Posledná minúta do štartu, kontrolujem hodinky. Sú dôležité, jednak vďaka nim budem sledovať svoj pulz, tempo a prejdenú vzdialenosť, jednak navigáciu, či som nezišiel z trasy...
Priebežná kontrola hladiny cukru v krvi
Začína sa zostra, prudkým výstupom k mohyle, pri nej otočka a v klesaní sa vchádza do lesa nad Brezovou pod Bradlom. V Brezovej sa začína noc, čelovky idú na plný výkon.
Počas celého behu priebežne kontrolujem hladinu cukru v krvi. Už tri mesiace mám kontinuálny monitoring glykémie od Libre. Pri behaní to je výborné. Žiadne zastavovanie, žiadne pichanie do prsta. Stačí zobrať čítačku do ruky a priložiť k čipu. Jednoduché, rýchle, a dokonca aj v tempe sa to dá skontrolovať. O to lepší a častejší je môj monitoring. Už ma to vôbec nezdržuje. Viem si rýchlo potvrdiť svoje pocitové predpoklady ohľadne hladiny cukru, či viac jesť, alebo si dať inzulín.
Zatiaľ podľa plánu
Do Dobrej vody prichádzam podľa môjho jednoduchého plánu po dvoch hodinách. Som spokojný. Jem viacero banánov, viacero pomarančov. Zastavujem len na chvíľu a pokračujem ďalej. Nasleduje zvlnený úsek do dediny Buková. Je relatívne rýchly, ale šetrím sa. Viem, čo ma čaká ďalej. Pravidelne kontrolujem cukor a pravidelne jem.
Od kameňolomu stúpame na najvyšší vrch pretekov a najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby. Stúpanie je relatívne krátke na vzdialenosť, no o to strmšie. Dostávam sa do skupinky, ktorá má pre mňa vhodné tempo. Keď skupina spomaľuje, odtŕham sa od nich. Mám dosť síl a mám pocit, že viem byť rýchlejší. K priehrade Buková idem v podstate sám... Zablúdiť sa nedalo, cestu mi určujú reflexné prvky, ktoré osadil organizátor.
V tme to celkom ubiehalo
Po 30 kilometroch a viac ako 1 100 m prevýšenia sa cítim v pohode. Pamätám si, aký zničený som tu bol v rámci ultra štafety pred dvomi rokmi. Opäť jem banány a pomaranče. Dopĺňam vodu a tyčinky, ktoré som po ceste zjedol, a pokračujem do ďalšieho pomerne dlhého úseku cez vrchol Vápenná až do Sološnice.
Okolo mňa v podstate nikto, občas ma obehnú rýchlejší bežci zo štafiet, ale v rámci ultra sú už rozstupy pomerne veľké a nevidím pred ani za sebou nikoho.
Z Pezinskej už za svetla
Čmelok je posledným vrcholom s výškou viac ako 700 metrov. Takže tá technickejšia a náročnejšia časť je za mnou, no do Bratislavy stále zostáva viac ako 60 km. Noc sa už načisto skončila a ja som na Pezinskej Babe. Vidím Ondra s Ľubom, trocha požartujeme...
Z Pezinskej Baby vyrážam s hlavnou posilou, s Ondrom. Taktika je už vopred dohodnutá a jasná. Žiadna naháňačka, ale kontinuálne sa dostať čo najďalej. Čaká nás síce technicky výrazne ľahšia časť pretekov, ale v nohách mám už viac ako 80 km a je to cítiť. Mám trochu obavy z pobolievajúceho ľavého kolena, uvidíme, čo to spraví ďalej.
V pravidelných intervaloch dopĺňam energiu v podobe energetických tyčiniek, cukríkov a gélov. Snažím sa zjesť aspoň 200 kcal za hodinu. Samozrejme, preventívne kontrolujem cukor a podľa potreby dávam drobné dávky inzulínu, aby som hladinu cukru udržal v rozumných hraniciach.
Hranica sto kilometrov
Niekde medzi Bielym krížom a Kamzíkom prekonávame 100-kilometrovú vzdialenosť. Historicky moment. Keby som aj hneď skončil, tak je to po minuloročnej Ponitrianskej 100-ke druhá stovka v živote.
Na Kamzíku jem cestoviny. Pijem vodu. Stúpanie popod lanovku dalo zabrať a je to cítiť. Opäť dopĺňame vodu do fliaš, ešte úsmev na fotku a začíname posledné dva úseky – bratislavské.
Zdvíham sa z lavice. Už ma nebolí len koleno a chodidlá, objavuje sa nová bolesť v oblasti bedier. Pripisujeme to chladu a sedeniu pri občerstvení. Mám pocit, že idem ako robot.
Na trase na Devín
Po celom dni opäť zapíname čelovky. Tesne pred dedinou nás čaká mazľavé blato. Obísť sa to nedá. Na Devínskej občerstvovačke ma čaká brat s rodinou. Ani sa mi veľmi nechce sedieť, aby mi opäť nebola zima a kĺby nestuhli. Tak len rýchlo zjem nejaké banány, doplním vodu a spolu s Ondrom „valíme“ smer Bratislava.
Cieľová rovinka
Popri Dunaji prechádzame popod Starý most. Posledný výrazný prvok na dlhej ceste z Brezovej pod Bradlom. Vychutnávam si to. V hlave mi preblikáva všetko za posledný rok. Stovky tréningov, tisícky nabehaných kilometrov, desiatky tisíc nastúpaných metrov, preteky v Tatrách, v Alpách okolo Grossglockneru – to všetko viedlo až sem.
Malé Karpaty poskytli za posledné hodiny (noc, deň, noc) skutočne všetko. Od rýchleho prebehu po hrebeni Zárub cez šmykľavú Vápennú, hustý dážď v bratislavských lesoch, nekonečnú Devínsku Kobylu až po neuveriteľné pocity v cieli. A preto to robím.
Som rád, že som si mohol odbehnúť posledný ročník ŠtefánikTrail140. Bolo mi cťou. Som rád, že som to dal. deväťdesiaty zo 132 bežcov v cieli...
Jaro Jakubík