Verím, že každý diabetik na Slovensku o tejto zdravotníckej pomôcke počul a možno mal aj možnosť vyskúšať si, ako veľmi nápomocný vie tento senzor byť. O mojom subjektívnom názore a pocite z jeho používania som už do časopisu Diabetik písala. Článok som vtedy nazvala Môj život s Kubkom – tak som ho totiž na začiatok nášho spoločného spolužitia nazvala, aby sme boli kamaráti. A odvtedy si ho neviem vynachváliť...
Ako netrápiť prstíky pichaním...
Dnes, keď sa spätne pozriem na množstvo stiahnutých dát z Libre čítačky v počítači, môžem povedať, že už som vystriedala viac ako 15 takýchto Kubkov. Viete si predstaviť, o koľko vpichov som ušetrila svoje prsty? Keby som ich používala jeden za druhým, viac ako pol roka by som už svoje prstíky netrápila dennodenným pichaním. Bolo by krásne, keby toto mohli zažiť všetci diabetici, najmä však tí najmenší, a to celoročne.
A teraz odvrátená strana mince. Viete si predstaviť, koľko stojí kúpa takýchto senzorov a cesta za nimi do Viedne? Pre nás, Slovákov, je ich kúpa (60 eur za kus) možná a najbližšia práve vo Viedni, a to ešte pripomínam, že jednej osobe predajú len obmedzený počet kusov. Niekedy to boli dva, niekedy povolili aj šesť naraz. Keďže som aktívnou členkou nášho Združenia známeho pod názvom Spišiačik, pri návšteve jediného kamenného obchodu široko-ďaleko sme neraz museli s rodinou hrať hru, že sa nepoznáme, aby mohol každý z nás kúpiť na seba po dva senzory, aby sme ich tak mohli priviezť aj pre ďalších členov Združenia.
Za zachraňujúci liek si musíme priplácať
Keď som v novembri 2018 spolu so skupinou mladých diabetikov zo Slovenska navštívila pri príležitosti Svetového dňa diabetu Európsky parlament v Štrasburgu, zažila som poriadny pocit hanby za to, ako vyzerá slovenský zdravotný systém. Na kongrese hovorili o situácii v Írsku, Nemecku, vo Francúzsku a o tom, ako sa o diabetické deti starajú, ako im v škole pomáhajú špeciálne diétne či zdravotné sestry a ako majú všetky pomôcky k dispozícii bezplatne.
Keď prišla na rad moja reč, cítila som, že kde inde ako tam povedať priamo o tom, ako si ja (v tom čase vysokoškoláčka bez príjmu) musím hradiť plnú sumu za každý jeden senzor, ktorý vlastne na Slovensku k dispozícii nemáme vôbec, a čo je ešte horšie, že si musím doplácať aj za ten život zachraňujúci liek – inzulín, každý štvrťrok ďalších 50 eur.
Po 18. roku života už totiž mladý diabetik podľa slovenského systému doplácať musí. Poviem vám, že po odznení týchto slov som videla, ako je ostatným rečníkom Slovákov ľúto. U nich je totiž bezplatný inzulín a u nás nedostupný FreeStyle Libre samozrejmosťou.
„Slovensko naše, dajte nám Libre!"
Veľmi by som si priala, aby sa raz, a to čo najskôr, táto situácia pre nás zmenila. Avšak v skutočnosti sa za ňu môžeme asi len modliť.
Pred časom, ako reakcia na istú výpoveď istého vysokopostaveného človeka v oblasti slovenského diabetu, sa začalo konečne viac na rovinu rozprávať o našej neuspokojivej situácii z viacerých strán. Vznikli reportáže, výpovede doplnené vecnými argumentmi i krutou pravdou bijúcou do očí.
Ja sa k týmto bojovníkom za lepšiu situáciu pre nás jednotkárov, a teda diabetické deti a mládež, rada postavím tiež. A vyslovím tak hlasnú a cielenú modlitbu: „Slovensko naše, daj nám Libre! Dajte nám senzor, ktorý nám dovolí oddýchnuť si aspoň na 2 týždne od neustáleho pichania do prstov.
Dajte nám možnosť väčšej – neustálej, 24-hodinovej kontroly nad našimi glykémiami. Vo všetkých okolitých štátoch EÚ, dokonca aj v Čechách, je tento bezbolestný spôsob monitorovania glykémií zahrnutý do úhrad zdravotných poistení. Urobte, prosím, Vy kompetentní, všetko pre to, aby sa pri najbližšej kategorizácii zdravotníckych pomôcok niečo zmenilo. Myslite na pacientov s DM 1. typu. A odpusť, Bože, všetkým ich viny za to, že to ešte doposiaľ neurobili.“