„Základom zdravia je racionálna výživa a dostatok pohybu.“ Z viet tohto typu sa stala donekonečna omieľaná fráza, ktorej obsahu rozumie stále menej ľudí a ešte menší počet ho dokáže aplikovať do svojho života. V období najväčšieho informačného „boomu“ žije nezdravým až sebazničujúcim spôsobom viac ľudí ako kedykoľvek predtým. Výnimkou nie sú ani diabetici. Je nádej, že sa to raz zmení?
Dnes má takmer každý prístup k informáciám prostredníctvom zdravotníckych zariadení, médií a knižníc, no napriek tomu stále pribúdajú ľudia, ktorí ochoreli dôsledkom nesprávnej životosprávy. V čom tkvie príčina? Sú informácie nedostatočné, vedome alebo nevedome skresľované, alebo je vôľa ľudí prislabá? Možno jedno i druhé. „Naozaj je dnes problém dostať sa k informáciám, o ktorých si človek môže byť istý, že sú správne, pretože trh je presýtený rôznymi, často protichodnými informáciami a laik si z nich ťažko vyberie tie pravdivé,“ tvrdí Mgr. Jana Boleková, farmaceutka, poradkyňa v oblasti zdravej výživy, fytoterapie, homeopatie a dojčenia. Ľudia sú zmätení, pomýlení a ešte aj slabo motivovaní na to, aby urobili niečo pre svoje zdravie. Pravdivé a jednoznačné informácie nedostáva pacient ani v zdravotníckych zariadeniach. „Keď sú cukrovkári prijímaní do nemocnice, dostanú diabetickú diétu. Nie je však postavená tak, aby pacientovi pomohla. Keď je takýto prístup v zdravotníctve, je to problém,“ hovorí Mgr. Boleková.
Na Slovensku po slovensky?
Názorov na optimálnu výživu je mnoho. Čím sa riadiť? Dobrým príkladom môžu byť zdraví a vitálni ľudia, ktorí sa dožívajú vysokého veku. Takmer stopercentne to platí o prírodných národoch, z ktorých niektoré prežívajú dodnes. Hoci zloženie ich stravy sa v rôznych kútoch Zeme líši, jednu vec majú všetci spoločnú – striedmosť. Tá bola charakteristickou črtou aj slovanskej kuchyne. „Rozumný človek sa pozrie do minulosti, ako žili a stravovali sa jeho predkovia a podľa toho sa bude stravovať aj on,“ radí Ing. Ján Tóth, autor článkov, knihy, prednášateľ a konzultant v oblasti zdravej výživy. Dôvodom nie je národná hrdosť, ale to, že strava našich predkov vypovedá aj o našich vlastných genetických predispozíciách. Slovenská kuchyňa, ktorú poznáme dnes, však s tou pôvodnou nemá veľa spoločného. „V minulosti sa ľudia na našom území stravovali striedmo. Okrem toho, jedlo vyvažovali fyzickou aktivitou, pili vodu, jedli celozrnný chlieb, mrkvu a kapustu. Jedlá, ktoré nám dnes prezentujú ako slovenské, sú veľmi ťažké. Také konzumovali ľudia v minulosti len výnimočne. Boli to sviatočné jedlá na pohostenie hostí, ktorých si vážili. Nebola to ich každodenná strava. Našinec to považuje za bežné jedlo na každý deň,“ hovorí Mgr. Boleková.
Žiadne obilniny
Veľkým nedostatkom súčasnej stravy je, že sme z nej vypustili takmer všetky ostatné obilniny, ktoré boli na našom území neoddeliteľnou súčasťou potravy. Jeme biele rožky, ako príloha sa podávajú biele cestoviny alebo biela ryža. Ovos, jačmeň, pohánka či pšeno sú pre nás väčšou exotikou ako krevety importované z prímorských krajín, ktoré si gurmánsky vychutnávame v nezdravo variacich slovenských reštauráciách. Celozrnné obilniny boli pritom každodenným chlebíkom našich predkov a aj vďaka nim netrpeli toľkými civilizačnými ochoreniami ako dnešní Slováci.
Dva biele jedy
„Michio Kushi napísal zaujímavú knižku o cukre a soli. Nazýva ich bielym jedom. Keď sa na to pozrieme z historického pohľadu, ani cukor, ani soľ nie sú spojené s vývojom človeka. Neboli tu v čistej forme ako ich poznáme dnes,“ upozorňuje Ing. Tóth. Dnes tieto „biele jedy“ prijímame denne vo veľkých množstvách a nie je to zdravé. Zatiaľ čo kedysi sa používali v minimálnych množstvách ako liečivá alebo koreniny, dnes sú súčasťou každého nášho jedla.
Všetkého veľa škodí
V súčasnosti to preháňame aj s konzumáciou mäsa. Kedysi sa na našom území jedlo len výnimočne a v malých množstvách. Dnes ho jeme denne a ešte k tomu vo forme rezňa či grilovaného steaku. Náš organizmus pritom na takéto dávky mäsa nie je uspôsobený. „Voľakedy boli ľudia omnoho fyzicky aktívnejší, takže aj mäso, ktoré konzumovali, dokázal ich organizmus rýchlejšie spracovať,“ upozorňuje J. Boleková.
Zlom prichádza v 50-tke
Ak prijímame priveľa soli, cukru, bielej múky, mastných jedál a mäsa, nemusí sa to na našom zdraví odraziť hneď. Faktom však je, že racionálne sa stravujúci ľudia sú vitálnejší a cítia sa lepšie. Nezdravá výživa ubližuje rovnako cukrovkárovi ako zdanlivo zdravému človeku. „Do istého veku dokáže organizmus nezdravú stravu kompenzovať. Okolo päťdesiatky však prichádza zlom a začínajú sa aj navonok prejavovať vážne zdravotné ťažkosti,“ konštatuje J. Boleková.
Ochorení pribúda
Diabetológovia na cukrovkárov neustále apelujú, aby zmenili svoje stravovacie návyky. Tie by však mala pozmeniť väčšina ľudí. Potom by pre diabetikov nemuselo byť problémom najesť sa v reštaurácii, na návšteve či na svadbe bez toho, aby im to uškodilo. „Keby sa celá populácia začala zdravšie stravovať, diabetikom by stačilo len veľmi mierne sprísniť stravu. Celá naša spoločnosť smeruje k nárastu rôznych ochorení. Diabetes detí sa stáva novou epidémiou,“ upozorňuje Mgr. Boleková.
Uhol pohľadu
Mnoho diabetikov berie svoju diétu ako obmedzenie. Samotné spojenie „diabetická diéta“ neznie veľmi lákavo. Pod diétou si človek predstaví odriekanie a hladovanie. Diéta má začiatok a koniec. Nie je to štandardné stravovanie, ale vybočenie z bežného jedla. „Preto si mnohí diabetici myslia, že sú ukrivdení, čo zle vplýva na ich psychiku. Nemôžu žiť plnohodnotným životom, lebo sa sami nastavili do pozície chorých, iných a tých, ktorí nemôžu žiť normálnym životom,“ vysvetľuje Mgr. Boleková. Diabetik by však nemal držať diétu, ale zmeniť svoj spôsob stravovania. Nemusí si odriekať, stačí len zmeniť zoznam používaných potravín a vyberať si z nich. Je to zmena uhlu pohľadu. „Ako bude prebiehať ochorenie, závisí do veľkej miery od nášho myslenia. Keď sa budeme riadiť tým, čo „musíme“ a čo „nesmieme“, vytvoríme si stres. Ak si tieto slovíčka zameníme za „chcem“ a budeme sa dívať na cieľ, ku ktorému pomaličky spejeme, pôjde to omnoho ľahšie. Hovorí sa tomu neurolingvistické programovanie,“ konštatuje Ing. Tóth.
Je to extrém?
Cukrovkár by si mal vyberať jedlá s nízkym glykemickým indexom. Je ich mnoho a dá sa z nich variť pestro. Nebude to jedlo, na ktoré ste boli zvyknutí, ale zvýši vám kvalitu života a priebeh ochorenia. „Diabetik by nemusel toľko počítať kalórie a sacharidové jednotky, keby narábal s potravinami, ktoré by boli pre neho prínosné,“ udáva J. Boleková. Jej strava pozostáva predovšetkým z obilnín, surovej zeleniny, ovocia, orechov, semienok a strukovín. „V našej rodine považujeme túto stravu za normálnu, hoci pre iných to môže byť extrém. Ja sa cítim dobre, no keby niekto jedol presne to isté čo ja, možno by sa cítil obmedzený,“ dodáva.
Myslím, teda jem
Už dávno je známe, že strava výrazne ovplyvňuje celkový zdravotný stav človeka. Mnohí v nej však vidia ešte viac. „Výživa neformuje len zdravie, ale do veľkej miery aj pocity a rozmýšľanie človeka, hoci si to väčšina ľudí neuvedomuje. Ľudia, ktorí napríklad jedia veľa cukru, rozmýšľajú inak, než tí, čo sladia menej,“ upozorňuje Ing. Tóth. Nie náhodou je stravovanie úzko späté aj s niektorými filozofickými smermi. Napríklad makrobiotika vychádza z myšlienky harmónie jing a jang, ktorú premietla aj do sveta potravín. Vitariáni tvrdia, že nie je prirodzené potravu tepelne upravovať, vychádzajúc z prehistórie človeka, ktorý jedol prevažne surovú potravu.
Ďalším modelom je stravovanie podľa krvných skupín, ktorý má v súčasnosti stúpencov aj medzi lekármi. Podľa Jána Tótha však žiadny z týchto stravovacích modelov nie je založený na vierohodných dôkazoch. Všetky sú postavené na myšlienkovej konštrukcii a nie na reálnom pôsobení potravy. „Napriek tomu môže mať napr. makrobiotika aj pozitívny vplyv, najmä čo sa týka myšlienky harmonizácie. Žijeme totiž v dobe, keď sa často zachádza do extrémov. Niektorí ľudia napríklad veľa solia a kompenzujú to inými extrémnymi činnosťami bez toho, aby si uvedomili, že ich organizmus sa potrebuje dostať do vyváženého stavu.“
Mäso versus rastlinná strava
Za príklad v zdravom stravovaní a životnom štýle by sme mohli považovať skupiny ľudí, ktorí dodnes žijú prírodným spôsobom. Ich strava je však niekedy veľmi odlišná. „Pod Atlasom v Afrike žijú dva či tri kmene domorodcov, ktoré sa stravujú vyslovene poľnohospodársky. Jedia to, čo si dopestujú, čiže sú to vlastne vegáni. Výnimočne jedia larvy alebo kobylky. Tie však dostávajú prednostne dojčiace matky a deti. Ostatní len keď je nadbytok. Napriek tomu sú títo ľudia zdraví. Presne opačne sa stravujú africkí Masajovia. Konzumujú mäso, krv a mlieko a len minimum rastlinnej potravy. Aj títo ľudia sú zdraví, ale rozdiel medzi nimi je zrejmý. Kým poľnohospodári sú mierumilovní a pokojného založenia, Masajovia sú veľmi bojovní. Okrem toho sa v priemere dožívajú len 40-42 rokov, takže ich strava nebude celkom v súlade so zdravím človeka,“ dodáva Ing. Tóth.
Poprava mäsom
V starom arabskom svete si odsúdení na smrť mohli vybrať spôsob popravy. Možnosti boli dve: sťatie alebo kŕmenie mäsom. Ak si človek vybral druhú možnosť, umieral pomaly asi tri a pol týždňa. Mäso totiž nemá žiadnu vlákninu. To znamená, že ak si ho človek dáva samotné, nemá ho čo vylúčiť von. Mäso v črevách hnije, dochádza k autointoxikácii a človek zomiera v bolestiach.
Hunzovia a marhule
Historicky zaujímavým kmeňom boli aj Hunzovia, potomkovia vojakov Alexandra Macedónskeho, ktorí sa usadili pod Himalájami. Priviezli si tam so sebou z Grécka marhule, ktoré pestovali ako základnú zložku svojej potravy. „Okrem pestovania marhúľ sa venovali predovšetkým chovaniu kôz, z ktorých mali mlieko a občas aj mäso. Pili vodu z himalájskych ľadovcov. Keď ich objavili, nebolo medzi nimi chorého človeka. Boli to statní, urastení muži a ženy, ktorí merali 190-200 cm. Nerobilo im problém nosiť ťažké náklady a dožívali sa veku 100-110 rokov. Hunzov však už zlikvidovala civilizácia, ich potomkovia sa nechali naverbovať do indickej armády, kde sa stretli s civilizáciou a jej dôsledkami v plnej paráde,“ opisuje J. Tóth.
Chlieb ako kameň
Známy odborník na výživu Are Waerland našiel v lesoch na severe Švédska drevorubačov, ktorí žili odtrhnutí od sveta a boli pozoruhodne zdraví. Aj v osemdesiatke nosili náklad, mali jasné oči a husté vlasy. Nepoznali cukor a nemali ani jeden zubný kaz. „Keď im povedal, že zuby sa môžu pokaziť, boli prekvapení. Mysleli si, že zuby sú z kameňa a preto sa pokaziť nemôžu,“ rozpráva Ing. Tóth. Are žil nejaký čas s nimi a zisťoval, čomu vďačia za svoje pevné zdravie. Zistil, že žijú veľmi jednoduchým životom a stravujú sa veľmi striedmo. Základom boli obilniny a syr. „Zvláštnosťou bolo, že si piekli celozrnný chlieb, ale len dva až tri krát ročne. Nemal tvar bochníka, ale kruhu, s otvorom uprostred. Cez ten ho nastokli na palicu a zavesili nad sporák. Výsledok bol taký, že po dvoch až troch týždňoch chlieb stvrdol na kameň, a práve taký ho miestni konzumovali. Zlomili si chlieb o železné kachle a odhrýzali z neho. Možno aj vďaka tomu mali také silné a zdravé zuby.“
Zjednodušme si život
Život v civilizovanej krajine je celkom iný. Tzv. pokrok má svoje výhody aj nevýhody. Jednou z najväčších nevýhod je zhoršenie zdravotného stavu, ktorý so stravou veľmi úzko súvisí. Dôkazom je aj Slovensko. „Od revolúcie tu máme veľký nárast umelých prídavkov do potravín. Dovtedy prevažovali potraviny, ktoré neboli až tak konzervované, ako dnešné. Dnes prevláda názor, že to, čo je drahšie a dovezené zo zahraničia, je lepšie, a dávame to dokonca aj deťom, lebo to považujeme za pridanú hodnotu. Takže nejde o to, či sa človek rozhodne pre vitariánstvo, vegetariánstvo alebo makrobiotiku, ale cestou ku zdraviu by malo byť celkové zjednodušenie nášho životného štýlu,“ uzatvára Mgr. Boleková.
(tot)
Foto: www.fotolia.com