Na rozdiel od cukrovky 1. typu, pre ktorú je charakteristický nedostatok až úplné chýbanie inzulínu v dôsledku poškodenia buniek Langerhansových ostrovčekov podžalúdkovej žľaze, spočíva podstata diabetu 2. typu v zhoršení citlivosti inzulínových receptorov.
Keďže inzulín sa podieľa na transporte glukózy dovnútra buniek, zhoršená citlivosť jeho receptorov vedie k jej nedostatku pre metabolické procesy a súčasne jej hromadeniu v krvi. Zvýšenie glykémie patrí medzi hlavné prejavy diabetu a jej úroveň sa používa ako jeden z ukazovateľov úspešnosti liečby.
Pohyb pomáha
Bolo spoľahlivo preukázané, že opakované svalové kontrakcie dokážu zlepšovať citlivosť inzulínových receptorov a podporovať tak prestup glukózy do buniek. Výsledkom býva znižovanie jej hladiny v krvi. Pokles glykémie možno preukázať buď opakovanými priamymi meraniami glukomerom alebo aj nepriamo, pomocou stanovenia množstva tzv. glykozylovaného hemoglobínu.
Podiel červeného krvného farbiva s naviazanými molekulami glukózy závisí nielen od miery zvýšenia jej koncentrácie v krvi, ale aj jeho trvania. V diabetologickej praxi sa pokles tohto nepriameho indikátora dlhodobej hladiny krvnej glukózy používa ako jedno z kritérií úspešnosti liečebných opatrení.
Citlivosť inzulínových receptorov
Zlepšenie citlivosti inzulínových receptorov sa prejaví aj menej výrazným vzostupom hladiny glykémie po požití sacharidov, čo možno preukázať pomocou tzv. orálneho glukózového tolerančného testu, známeho tiež ako tzv. glykemická krivka.
Vo vedeckých štúdiách sa na posúdenie citlivosti inzulínových receptorov používa tiež test, pri ktorom sa zisťuje, aké najvyššie množstvo glukózy za minútu možno do organizmu privádzať pomocou infúzie bez toho, aby sa začala zvyšovať jej hladina. Osoby po pravidelnom programe pohybovej aktivity sú v dôsledku zlepšenia citlivosti inzulínových receptorov schopné tolerovať bez zvýšenia hladiny glykémie prívod výrazne vyššie množstva glukózy ako pacienti so sedavým spôsobom života.
Spolupracujte s lekárom
Je dôležité, aby pacient, ktorý sa rozhodne športovať úzko spolupracoval so svojim lekárom. Vzhľadom na zlepšovanie citlivosti inzulínových receptorov je spravidla časom potrebná úprava dávkovania (spravidla smerom dole) či už inzulínu alebo perorálnych antidiabetík.
Tradične sa pre diabetikov ako vhodné odporúčajú predovšetkým vytrvalostné aktivity vykonávané veľkými svalovými skupinami (chôdza, beh, plávanie, beh na lyžiach, jazda na bicykli). Ich intenzita, vyjadrená srdcovou frekvenciou, by sa mala pohybovať okolo úrovne 180 – vek. V minulosti sme boli odkázaní na meranie srdcovej frekvencie počítaním počtu pulzových vĺn, nahmataných v zápästí, pod krkom alebo v hrote v krátkej prestávke. V súčasnosti sú už široko dostupné relatívne lacné monitory srdcovej frekvencie, ktoré umožňujú jej meranie priamo pri telesnom zaťažení.
Cvičenie má pravidlá
Aktivity by mali trvať 15 až 60 minút. Ideálne by mali byť vykonávané každý deň. Toto odporúčanie vychádza zo sledovaní, ktoré ukazujú, že telesným zaťažením vyvolané zlepšenie inzulínových receptorov pretrváva ešte približne 24 hodín po jeho ukončení. Pokiaľ sa telesné zaťaženie vykonáva pravidelne (aspoň 3-krát týždenne), neznamená občasné vynechanie aktivít nejaké výrazné oslabenie priaznivých účinkov.
Inzulínová rezistencia totiž nereaguje na telesné zaťaženie iba bezprostredne s doznievaním približne 24 hodín. Opakované zaťaženia vedú tiež k jej postupnému zlepšovaniu, ktoré tak ako sa pomalšie vytvára, aj podstatne dlhšie pretrváva.
Silové cvičenia
Čo sa týka silových cvičení, tieto sa v minulosti nielenže neodporúčali, ale považovali sa za potenciálne nebezpečné a škodlivé. Príčinou boli najmä obavy z výrazného zvyšovania krvného tlaku a možných komplikácií. V priebehu ostatných 20 rokov sa však ukázalo, že takéto obavy a rezervovaný postoj voči silových cvičeniam sú neopodstatnené.
Silové cvičenia, ak sa vykonávajú správne, sú nielenže bezpečné, ale majú celý rad priaznivých zdravotných účinkov, ako napr. zvyšovanie svalovej sily a podielu svalovej hmoty, bazálneho metabolizmu, zlepšenie proprioceptívnych funkcií, zrýchlenie pasáže potravy tráviacim traktom. Silové cvičenia zlepšujú tiež citlivosť inzulínových receptorov. Ich účinky sú podobné vytrvalostným aktivitám.
Kombinácia cvičení
Ako veľmi vhodná sa ukazuje kombinácia silových a vytrvalostných cvičení. Silové cvičenia nielenže potencujú účinky vytrvalostných aktivít na inzulínové receptory, ale naviac vedú k pozitívnym účinkom (ako napr. zvýšenie svalovej hmoty a úrovne bazálneho metabolizmu), ktoré pri samotnom vytrvalostnom tréningu absentujú.
Silové cvičenia by sa mali vykonávať 2 až 3-krát týždenne. Bezpečné a účinné sú cvičenia s odporom (resp. váhou), s ktorým je jedinec schopný vykonať 10 až 12 opakovaní. Pre mnohých netrénovaných to znamená dvíhať veľmi nízke váhy. Aj cvičenie s takýmito váhami je však účinné a vedie postupne k zlepšovaniu, ktoré si vyžaduje zvyšovanie intenzity, resp. prekonávaného odporu. V rámci jedného tréningu sa odporúča precvičiť hlavné svalové skupiny (spolu 10 až 12 cvikov) po 1 až 2 sériách pozostávajúcich z 10 až 12 opakovaní s prestávkou 2 minúty.
Cvičením predlžujete život
Stojí za to pripomenúť, že okrem bezprostredného vplyvu na hladinu krvného cukru vedie pravidelná pohybová aktivita, najmä vytrvalostného charakteru, aj k zvyšovaniu úrovne telesnej zdatnosti, ktorá sa prejaví zlepšením tolerancie na telesné zaťaženie. V ostatných rokoch sa ukázalo, že úroveň telesnej zdatnosti je ukazovateľ, od ktorého významne závisí dĺžka života. Negatívny vplyv nízkej úrovne telesnej zdatnosti je pritom oveľa významnejší ako tradične zdôrazňované rizikové faktory (obezita, vysoká hladina cholesterolu, vysoký krvný tlak či fajčenie).
Vzťah medzi dĺžkou života a úrovňou telesnej zdatnosti býva ešte silnejší u rizikových pacientov, vrátanie diabetikov v pokročilých štádiách ochorenia. Možno sa preto oprávnene domnievať, že pravidelná pohybová aktivita má, bez ohľadu na štádium ochorenia, potenciál prispieť k predĺženiu očakávanej dĺžky života.
Riziká cvičenia
Jednou zo základných podmienok vykonávania pohybových aktivít je, že pacient diabetik je kompenzovaný. V opačnom prípade hrozí, že sa stav dekompenzácie ešte prehĺbi. Odporúča sa tiež vyhýbať aktivitám príliš vysokej intenzity, ktoré môžu v dôsledku sympatiko-adrenergnej stimulácie viesť aj u kompenzovaných pacientov k prechodnému zvýšeniu hladiny krvného cukru.
Na druhej strane pri dlhšietrvajúcich zaťaženia, najmä ak presahujú jednu hodinu, hrozí hypoglykémia. Riziko sa ešte zvyšuje, ak pacient športuje nalačno, či po podaní inzulínu. Pred zaťažením sa preto odporúča ľahké jedlo. Naviac je dôležité mať so sebou ľahkostráviteľný sacharid (pár kociek hroznového cukru, energetický nápoj), ktoré treba zjesť či vypiť pri prvých príznakoch hypoglykémie (výrazný pocit hladu, pocit „ľahkej“ hlavy, mdlôb).
Riziko komplikácií sa výrazne znižuje, ak sa pohybová aktivita nevykonáva osamote, ale s partnerom alebo v skupine. Z pochopiteľných dôvodov sa treba vyhýbať prirodzene rizikovým aktivitám, napr. potápanie, plávanie na voľných plochách (ale aj v bazéne bez dozoru), extrémnemu horolezectvu a podobne.
Kvalitná obuv
Osobitnú pozornosť treba venovať výberu obuvi a kvalitným ponožkám, aby nedošlo k mechanickému poškodeniu. Už drobný kamienok, alebo zošuchnutá ponožka môžu spôsobiť veľmi nepríjemné komplikácie.
Ohrození sú najmä pacienti, ktorí trpia okrem porúch periférneho prekrvenia aj tzv. neuropatiou. Jedným z jej prejavov je zhoršenie, resp. strata citlivosti v oblasti dolných končatín. Chýbanie varovných signálov z mechanicky namáhamých miest môže byť príčinou poškodenia rizikových častí chodidla. Dôležitá je preto pravidelná starostlivosť o chodidlá, prípadne aj občasná odborná pedikúra.
V prípade anomálií chodidiel je vhodná kompenzácia individuálne zhotovenými vložkami. Pri ich zhotovaní sa dnes využívajú špeciálne prístroje, ktoré umožňujú presne identifikovať miesta vystavené najvyším lokálnym tlakom a mechanickému namáhaniu.
Pohyb ako súčasť liečby
Záverom možno zhrnúť, že Pri jeho správnom využívaní môžeme očakávať nielen výrazné zvýšenie efektívnosti liečby (vrátane zníženia dávkovania medikamentov), ale tiež predĺženie života, zníženie rizika neskorých komplikácií a výrazné zlepšenie jeho kvality.