Nedá sa odložiť, schovať, uspať, vypnúť ani oklamať. Rodičov drží v neustálych obavách, a nedáva im šancu na občasné „sladké ničnerobenie“.

Nikto za ňu nemôže

Táto „rozmaznaná diagnóza“ nerozlišuje deň a noc, nepozná prázdniny, dovolenku, neplatené voľno, neodíde na materskú dovolenku, dokonca sa nedá ani podplatiť. Nedá sa pred ňou nikam ujsť, nemôžeme s ňou súperiť a vôbec nemá rada extrémy a smútok.

Obviňovanie kohokoľvek z jej vzniku je bezpredmetné, je to zbytočná „čierna“ emócia. Nemôžu za to deti, ani rodičia. Táto charakteristika pri oznámení diagnózy otrasie každým - zvlášť rodičom sa zrúti svet. Existuje ale veľa ľudí, ktorí desaťročia s „jednotkou“ existujú, naučili sa ju akceptovať a excelentne zvládať.

Naši „jednotkári“ sú rovnako šikovné, milé, vzdelané, zvedavé a hravé deti ako všetky ostatné, ba dokážu oveľa viac. Museli sa predčasne naučiť zvládať veľa úkonov, ktoré bežne zaťažujú väčšinu dospelých „dvojkárov“ a „nediabetikov“. Okrem toho všetci kvôli chorobe ovládajú a vedú ďaleko zdravšiu životosprávu ako väčšina ich rovesníkov - vzhľadom na prežité sú oveľa vnímavejší a citlivejší k okoliu.

Zázračný liek neexistuje

Aj keď diabetológia napreduje míľovými krokmi, disponuje kvalitnými liekmi a modernými zdravotnými pomôckami na ľahšie zvládanie neposlušných glykémií, zatiaľ nepozná zázračný liek na vyliečenie. Momentálna liečba spočíva v zosúladení naordinovanej terapie so stravovaním, primeranou pohybovou aktivitou a racionálnou životosprávou.

Keď si túto vetu rozmeníme na drobné a „prelúskame“ lekárske slovníky dostaneme sa k životne nevyhnutnej a bezpečnej aplikácii inzulínu, špecifikám stravovania, dennému selfmonioringu, selfmanagmentu, aktívnej komunikácii s lekárom a adherencii. Zodpovedný prístup si vyžaduje množstvo dôležitých informácií pričom nesmú byť iba teoretické. Vyžaduje si tiež kontrolu, dôslednosť, neustále vysvetľovanie, ústretovosť a spoluprácu nie iba rodičov, ale všetkých dospelých, ktorí sa s dieťaťom stýkajú.

Rodičia potrebujú pomoc

Navyše ani ten najúžasnejší odborník nedokáže liečiť sám bez aktívneho prístupu. Z nemedicínskej oblasti sa zrazu bez pomoci a podpory okolia začne na rodičov valiť lavína „negatívnych sociálnych a ekonomických dôsledkov“, ktorých zoznam môže byť nekonečný a postupne nasmeruje rodinu do oblasti bezradnosti. Najviac dokáže uškodiť „sladká nevedomosť“ a bezohľadnosť.

Naopak pri adekvátnej včasnej pomoci sa rodičia s deťmi naučia postupne zvládať všetko podstatné. Napriek tomu, že diabetes nie je infekčné ochorenie, zostávajú rodiny a hlavne deti nepochopiteľne ešte aj dnes v 21. storočí veľmi často bezdôvodne izolované a dostávajú údery v podobe krívd, ktoré ich sprevádzajú celý život.

Akosi u nás ešte nie je samozrejmé ani „moderné“ postarať sa o najbezbrannejších a najzraniteľnejších aj keď si to najviac zaslúžia. Naši „jednotkári“ pritom potrebujú iba pochopenie, ústretovosť, pevnú pôdu pod nohami a more lásky na to, aby mohli prežiť bezstarostné detstvo rovnako ako ich vrstovníci. Zároveň sa naučia spolunažívať s nechcenou spoločníčkou, aby mohli zvládať život na jednotku. Verte tomu, že neľahký údel komukoľvek dokáže spríjemniť každý, aj keď iba zdanlivou maličkosťou. Stačí tak málo, stačí iba chcieť.

Viac si môžete prečítať v novom čísle časopisu Diabetik 5-6/2016, ktoré je už v predaji.