Dňa 12. júla sa konala posledná rozlúčka s pani prof. Michalkovou, ktorú si pamätajú mnohí pacienti s diabetom 1. typu ako láskavú a energiou sršiacu osôbku, odborníčku, neraz prísnu, ale vždy s cieľom, aby malo dieťa s diabetom čo najlepšie výsledky.
Prof. MUDr. Dagmar Michalková, DrSc. zomrela vo veku 83 rokov. Kolegovia i pacienti ju poznali ako zakladateľku Diabetologického pediatrického centra SR na l. detskej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Už v 50-tych rokoch minulého storočia začala pôsobiť v diabetológii. Medicínu študovala na Karlovej univerzite v Prahe. Mala tam výbornú profesorku, ktorá v nej vzbudila záujem o problematiku cukrovky a endokrinológie.
Prof. Michalková prišla po ukončení školy do Bratislavy a rozhodla sa, že sa bude venovať detskej diabetológii. Na Slovensku, na rozdiel od Čiech, to bol tvrdý oriešok. Nebola tu ani len špecializácia z detskej endokrinológie, nieto ešte z diabetológie. Jej snaha pripomínala boj s veternými mlynmi, no nakoniec sa jej to podarilo. V roku 1986, spolu s profesorkou Irenou Jakubcovou, založila na Slovensku Centrum detskej diabetológie. S kolegami začala organizovať prvé detské rekondičné tábory. Okrem spomínaných aktivít sa venovala aj výskumnej činnosti. Zameriavala sa predovšetkým na skúmanie rizikových faktorov a na to, prečo cukrovka vlastne vzniká. Absolvovala množstvo prednášok a pracovných ciest do zahraničia, získala ocenenie Vedec 2001.
Takmer všetok voľný čas počas, kým ešte aktívne pracovala, venovala detským pacientom. Najvýznamnejšia pre ňu vždy bola ľudská stránka medicíny, čiže komunikácia s pacientmi a snaha vcítiť sa do ich prežívania. Nikdy nebola skúpa na milé slovo a na jej pomoc nebolo treba dlho čakať. Najviac si cenila, ak sa pacienti riadili podľa jej rád, pretože vtedy mala pocit, že jej práca má význam. Voľného času nemala nikdy nazvyš. Ak si ho našla, rada siahla po dobrej knihe, alebo si vypočula diela Beethovena či Wagnera. Kedysi veľa športovala, dokonca súťažila v lyžovaní. Zastavil ju až úraz nohy a vek. Sama raz priznala, že na správnu životosprávu nikdy nemala čas a jej neresťou bolo maškrtenie sladkostí. Neznášala závistlivcov, nepotrpela si na ocenenia a ku šťastiu jej stačil dobrý vnútorný pocit. Neustále sršala energiou a na tvári jej nechýbal dievčenský šibalský úsmev. Taká bola pani profesorka Michalková. Nenápadná, skromná, no o to vzácnejšia.
Česť jej pamiatke!