Ako veľmi zasiahne choroba (cukrovka a iné) do života človeka? Na otázky odpovedá Silvia Schmidtmayerová vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa práci s onkopacientmi. Spolupracuje s Ligou proti rakovine.
Kedy môže pomôcť psychológ?
Keď pacient cíti, že je toho na neho priveľa, že má dlhodobú vnútornú nepohodu, ktorá neustáva, keď cíti, že by chcel spraviť niečo inak, že by chcel niečo zmeniť. Nevie však, čo konkrétne by to malo byť, alebo nemá vnútornú silu na to, aby zmenu inicioval.
Je psychologická podpora pri liečbe dôležitá?
Často počujeme, že „musíme byť v pohode, lebo všetko je v hlave“. Keď však príde na konkrétnu situáciu, mnohokrát zažívame pravý opak. Ako by existovali len fyzické prejavy choroby a psychika už si nejako sama poradí. Asi by som povedala, že to ide „ruka v ruke“. Tým, že pre mnohých z nás je psychika a psychické prežívanie ešte menej zrozumiteľné ako tie jasné fyzické prejavy, prichádza k tomu, že často si s psychickým prežívaním akosi každý musí poradiť sám.
Akým spôsobom môže byť pomoc psychológa užitočná?
K psychológovi prichádza v prvom rade človek. Potom vnímame človeka, ktorý prežíva nejakú vnútornú nepohodu, problém. A až potom prichádzajú jeho diagnózy a choroby.
Návštevami u psychológa sa choroba nevylieči, ale pacient môže na konci terapie odchádzať spokojnejší sám so sebou, s väčším porozumením sebe aj okoliu, napriek chorobe – spokojnejší v živote. Môže sa dozvedieť niečo o sebe, niečo zmeniť, niečo sa naučiť.
Ako prebieha individuálne sedenie so psychológom?
Terapeutické stretnutia trvajú väčšinou približne 50 minút. Aj tu je však potrebné zohľadniť stav pacienta alebo aktuálny stav. Intervaly stretávania sú taktiež nastavené individuálne, môžu to byť stretnutia jedenkrát týždenne alebo jedenkrát za dva týždne.
Čo ak sa pacient nechce liečiť?
Ak sa pacient nechce liečiť, užívať predpísané lieky alebo dodržiavať predpísanú diétu, je potrebné pýtať sa na jeho motiváciu, prečo liečbu odmieta. Dôvody odmietania liečby môžu byť rôzne, neprijatie choroby samotnej, nedôvera v lekára, zlé vedľajšie účinky liekov, o ktorých je mu trápne hovoriť, čokoľvek. Ak sa nebudeme s chorým rozprávať a sám nám nepovie a neobjasní svoje konanie, môžeme len tápať. Hľadanie odpovedí v takejto situácii je náročné a často môže dôjsť k nedorozumeniu alebo zbytočným konfliktom.
Je dôležité porozumieť konaniu pacienta a pokúsiť sa spolu s ním nájsť riešenie, ktoré by pomohlo následnej ochote liečiť sa.
Ako motivovať pacienta, aby sa liečil?
Motivácia pacienta je v prvom rade na ňom samotnom. Sú objektívne skutočnosti, ktoré podporujú motiváciu „vonkajšiu“; merateľné hodnoty, zhoršený zdravotný stav, nemožnosť vykonávať nejaké činnosti. Potom je motivácia vnútorná. Rozhodnutie a pocit, že to, čo robím, robím pre seba a svoje zdravie. Pre svoj kvalitný život.
Pascou pri ochoreniach, obzvlášť chronických, je, že prehrešky a porušenia disciplíny nemajú okamžitý účinok. (pr. Keď sa zraním, porežem si prst, krv okamžite strieka a viem, že je potrebné bezodkladne konať.)
Ľudom je prirodzené, že sa radi dobre najedia, že majú chuť si pomaškrtiť, že sa neradi obmedzujú a upierajú si radosti a slasti, ktoré nám život ponúka. Motivovať pacienta, aby sa liečil, z tohto pohľadu znamená, že ho „nútime“, aby nerobil to, čo má rád. Tým ideme proti jeho ľudskej prirodzenosti a môžeme sa stretnúť s neprijatím a odmietaním našej dobre mienenej pomoci.
Treba aj pochopiť, keď pacient poľaví, lebo je to ľudské. Na druhej strane je nesmierne obdivuhodné a treba oceniť, keď niekto dokáže žiť plnohodnotný život aj za cenu veľkého odopierania a sebadisciplíny.
Kedy môže pomôcť psychológ?
Keď pacient cíti, že je toho na neho priveľa, že má dlhodobú vnútornú nepohodu, ktorá neustáva, keď cíti, že by chcel spraviť niečo inak, že by chcel niečo zmeniť. Nevie však, čo konkrétne by to malo byť, alebo nemá vnútornú silu na to, aby zmenu inicioval.
Je psychologická podpora pri liečbe dôležitá?
Často počujeme, že „musíme byť v pohode, lebo všetko je v hlave“. Keď však príde na konkrétnu situáciu, mnohokrát zažívame pravý opak. Ako by existovali len fyzické prejavy choroby a psychika už si nejako sama poradí. Asi by som povedala, že to ide „ruka v ruke“. Tým, že pre mnohých z nás je psychika a psychické prežívanie ešte menej zrozumiteľné ako tie jasné fyzické prejavy, prichádza k tomu, že často si s psychickým prežívaním akosi každý musí poradiť sám.
Akým spôsobom môže byť pomoc psychológa užitočná?
K psychológovi prichádza v prvom rade človek. Potom vnímame človeka, ktorý prežíva nejakú vnútornú nepohodu, problém. A až potom prichádzajú jeho diagnózy a choroby.
Návštevami u psychológa sa choroba nevylieči, ale pacient môže na konci terapie odchádzať spokojnejší sám so sebou, s väčším porozumením sebe aj okoliu, napriek chorobe – spokojnejší v živote. Môže sa dozvedieť niečo o sebe, niečo zmeniť, niečo sa naučiť.
Ako prebieha individuálne sedenie so psychológom?
Terapeutické stretnutia trvajú väčšinou približne 50 minút. Aj tu je však potrebné zohľadniť stav pacienta alebo aktuálny stav. Intervaly stretávania sú taktiež nastavené individuálne, môžu to byť stretnutia jedenkrát týždenne alebo jedenkrát za dva týždne.
Čo ak sa pacient nechce liečiť?
Ak sa pacient nechce liečiť, užívať predpísané lieky alebo dodržiavať predpísanú diétu, je potrebné pýtať sa na jeho motiváciu, prečo liečbu odmieta. Dôvody odmietania liečby môžu byť rôzne, neprijatie choroby samotnej, nedôvera v lekára, zlé vedľajšie účinky liekov, o ktorých je mu trápne hovoriť, čokoľvek. Ak sa nebudeme s chorým rozprávať a sám nám nepovie a neobjasní svoje konanie, môžeme len tápať. Hľadanie odpovedí v takejto situácii je náročné a často môže dôjsť k nedorozumeniu alebo zbytočným konfliktom.
Je dôležité porozumieť konaniu pacienta a pokúsiť sa spolu s ním nájsť riešenie, ktoré by pomohlo následnej ochote liečiť sa.
Ako motivovať pacienta, aby sa liečil?
Motivácia pacienta je v prvom rade na ňom samotnom. Sú objektívne skutočnosti, ktoré podporujú motiváciu „vonkajšiu“; merateľné hodnoty, zhoršený zdravotný stav, nemožnosť vykonávať nejaké činnosti. Potom je motivácia vnútorná. Rozhodnutie a pocit, že to, čo robím, robím pre seba a svoje zdravie. Pre svoj kvalitný život.
Pascou pri ochoreniach, obzvlášť chronických, je, že prehrešky a porušenia disciplíny nemajú okamžitý účinok. (pr. Keď sa zraním, porežem si prst, krv okamžite strieka a viem, že je potrebné bezodkladne konať.)
Ľudom je prirodzené, že sa radi dobre najedia, že majú chuť si pomaškrtiť, že sa neradi obmedzujú a upierajú si radosti a slasti, ktoré nám život ponúka. Motivovať pacienta, aby sa liečil, z tohto pohľadu znamená, že ho „nútime“, aby nerobil to, čo má rád. Tým ideme proti jeho ľudskej prirodzenosti a môžeme sa stretnúť s neprijatím a odmietaním našej dobre mienenej pomoci.
Treba aj pochopiť, keď pacient poľaví, lebo je to ľudské. Na druhej strane je nesmierne obdivuhodné a treba oceniť, keď niekto dokáže žiť plnohodnotný život aj za cenu veľkého odopierania a sebadisciplíny.