Ako veľmi zasiahne choroba (cukrovka a iné) do života človeka? Na otázky odpovedá Silvia Schmidtmayerová vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa práci s onkopacientmi. Spolupracuje s Ligou proti rakovine.
Čo prežíva človek, keď sa dozvie o svojom ochorení?
Reakcia každého z nás je veľmi individuálna. To, ako v takejto záťažovej situácii zareagujeme, odzrkadľuje spôsob, akým sme žili dovtedy, spôsob, akým sme uchopovali svet a ako sme sa stavali k riešeniu problémov, ktoré nám život prinášal.
Každý z nás reaguje spôsobom sebe vlastným. Nedá sa však uprieť fakt, že vypočutie si ortieľa: diagnostikovali sme vám cukrovku, vo väčšine prípadov môže na začiatku spôsobiť úplný „šok“. Človek nechce veriť slovám, čo počuje, ani celkom nerozumie, čo to všetko znamená a prinesie do života, azda len niekde na pozadí tuší, že to bude významná, nie pozitívna zmena v jeho ďalšom živote.
Je dôležité povzbudiť ľudí, že v tejto situácii majú právo reagovať akokoľvek. Môžu plakať, onemieť, pohádať sa s lekárom. Ide o okolnosť silného emocionálneho vypätia. Potom, neskôr, si môžu nechať postupne veci rozležať v hlave a postupne sa upokojovať.
Ako prekonať strach/obavy z ochorenia? Dá sa to?
Strach a obavy v nás vyvolávajú väčšinou veci neznáme, nepoznané. Dôležité je rozobrať si strach na drobné. Bojím sa, lebo:
• máme skúsenosť v rodine
• viem, aké devastačné následky môže ochorenie mať
• viem, že môžem oslepnúť, prísť o nohu
• neviem, ako sa dokážem postarať o svojich najbližších, ako im budem platný, ako im budem pomáhať
• čo ak budem svoju rodinu zaťažovať
• čo ak prídem o prácu, z čoho budem žiť, platiť účty, hypotéku
Tieto strachy sú naviazané na konkrétne obavy, veci, situácie. Je dôležité poznať svoju chorobu aj svoje možnosti. Informovaný a zorientovaný pacient ľahšie rozumie, čo sa s ním deje, vie rozpoznať varovné signály tela, vie dobre komunikovať s lekárom alebo iným ošetrujúcim personálom.
Ako sa vyrovnať s ochorením?
Postupne. S časom, skúsenosťami, každý deň bude náš postoj k chorobe trochu iný. A nemusí ísť len o postupné prijatie. Práve na základe výsledkov, aktuálneho prežívania a zdravotného stavu môže byť toto prijatie alebo zžitie sa s chorobou veľmi kolísavé a premenlivé.
V krajných prípadoch môže človek cítiť, že tú chorobu jednoducho neprijíma. Nevie sa s ňou stotožniť. Aj tu je dôležité si povedať, že toto tiež môže byť môj spôsob vyrovnávania sa s chorobou.
Čo všetko môže mať vplyv na správanie a myslenie chorého/pacienta?
Na správanie, myslenie a veľmi dôležité je doplniť aj prežívanie pacienta má vplyv všetko, tak ako v bežnom živote (napr. konflikt so susedom, neúspech v práci, príjemne strávené popoludnie s rodinou...), ale v kontexte s chorobou a jej aktuálnym stavom. Ako sa človek cíti z fyzickej stránky, či je časť, ktorá významne vplýva na to, akú vnútornú pohodu alebo rozpoloženie človek zažíva.
Všetci máme lepšie aj horšie dni. Dôležité je snažiť sa žiť bežným životom, ak to choroba umožňuje. Tak často opakovaná veta: „Nie choroba má nás, ale my máme chorobu.“ Zobrať možnosť mať svoj život v rukách, vždy keď sa ponúka.
Ako môže pomôcť rodina, priatelia pri chorobe?
Podpora z okolia je dôležitou súčasťou liečby pri akomkoľvek ochorení. Často sú to práve naši blízki, rodina, priatelia, ktorých láskavé slovo alebo úprimný záujem môže pomôcť. Nie sme vždy naladení všetci rovnako optimisticky alebo rovnako negatívne. Práve v týchto okamihoch, keď pacient prežíva zlé obdobie, je pozitívne okolie dobrým zdrojom energie do ďalších dní.
Dôležité je prejaviť záujem o človeka ako ľudskú bytosť. Nebáť sa ukázať, že nám na niekom záleží, že s ním radi trávime čas, že máme o neho strach.
Netreba dávať a neustále pripomínať chorobu, alebo že máme starosť o človeka, lebo je chorý.
Pri chronických, dlhodobých chorobách sa ochorenie stáva súčasťou života aj najbližších príbuzných. Oni sami vedia, ako veľmi toto všetko zasahuje do ich životov, plánov, budúcnosti.
Niekedy aj najbližší rodinný príslušník môže cítiť, že je z toho celého unavený, že je toho na neho dosť. Málokedy sa ho niekto spýta, ako sa cíti on sám. Aj takéto prežívanie, smútok a frustrácia z nekonečného kolotoča starostlivosti o chorého je prirodzená a zrozumiteľná. Patrí k celému „životnému kolotoču“ človeka, ktorý sa stará o chorého. Niekedy prežívajú títo ľudia pocity viny či majú výčitky svedomia, že situáciu nezvládajú, ale opak je pravdou. Sú pod tlakom a tiež si zaslúžia láskavé slovo a pozornosť. Im zase na revanš môže pomôcť samotný pacient tým, že im vyjadrí svoju vďaku, porozumenie za všetko, čo pre neho robia.
Aké sú očakávania pacienta a aké sú očakávanie rodiny pri ochorení?
Očakávania sú prirodzené pre naše fungovanie.
Aby choroba čo najmenej zasahovala do života a ovplyvňovala naše fungovanie.
Aby pacient bol čo najsamostatnejší a sebaobslužný.
Aby sme ako rodina mohli viesť normálny život.
Dôležité je, aby očakávania boli blízko realite.
Len čo podľahne pacient alebo rodina nejakému nereálnemu očakávaniu, môže to priniesť veľa tlaku a konfliktov. Vzniká nepohoda, lebo chcem a som presvedčený, že niečo pôjde, ale vzhľadom na: štádium choroby, aktuálny stav pacienta, finančné možnosti, čokoľvek... to nie je možné realizovať. Z toho potom vzniká smútok, hnev, človek je nešťastný.
Nereálne očakávania máme niekedy všetci.
Pri chorobe je to však iná situácia. Sú veci, ktoré môžeme mať pod kontrolou, a také, ktoré nie. Opäť platí to, čo som spomínala vyššie, že je dôležité chorobu poznať. Poznať seba, svoje telo, ako na čo reaguje. Naučiť sa všímať si signály, ktoré nám telo vysiela, správne ich prečítať a adekvátne na ne reagovať.