„Cukrovku mi zistili v neskoršom veku, mala som asi 38 rokov. Čo bolo zaujímavé, bola som zle diagnostikovaná, a prvé dva či tri roky som bola aj zle liečená,“ hovorí Denisa. Príznaky nemala takmer žiadne. To, že má zdravotné problémy, odhalila pravidelná preventívna prehliadka, pri ktorej sa robí aj vyšetrenie na glukózu.
„S pribúdajúcim vekom sa mi hladina cukru zvyšovala, jeden rok som mala vyše 6,5 (normálne by to malo byť do tých 6 mmol/l). Pani doktorka mi navrhla, aby som išla k diabetológovi, ale to som spočiatku odmietla,“ poznamenáva projektová manažérka. Keď už na ďalší rok mala hladinu cukru vyše 7,6 mmol/l, tak si povedala, že to nie je normálne. „Zašla som za špecialistom, lenže ma zle diagnostikovali. Pani doktorka mi povedala, že by som mala mať redukčnú diétu,“ hovorí dnes.
Žila zdravo, pravidelne športovala
Denisa však vôbec nebola tučná, skôr naopak, štíhla. Zdravo sa stravovala, pravidelne športovala. „Lekárska si zrejme myslela, že mám diabetes druhého typu, a podľa štandardných terapeutických postupov je prvým krokom v liečbe redukčná diéta. Mne sa to veľmi nezdalo, a tak som vyhľadala ďalšieho lekára. Ten tiež povedal, že mám určite diabetes typu dva,“ dodáva.
Lieky vôbec nezaberali
Nasadili jej lieky, ktoré nejaký čas fungovali, ale potom to už nebolo ono. Stále mala vysoké glykémie.
„Odhliadnuc od toho, že som brala maximálne dávky liekov, niekoľkokrát som sa snažila s lekárom diskutovať o tom, či nemám iný typ cukrovky, ale nechcel o tom počuť. Tak som sa rozhodla využiť služby českých špičkových odborníkov v Prahe, keďže som tam pomerne často cestovala služobne,“ hovorí ďalej.
Profesor, ktorý ju rediagnostikoval, povedal, že má cukrovku typu jeden, takzvanú autoimunitnú LADA.
„Hneď mi nasadil inzulín. Vtedy to bol pre mňa veľký šok. Nevedela som si predstaviť, čo budem robiť, ako si budem pichať injekcie. Z Prahy som odchádzala so slzami v očiach. V hlave mi vírili otázky, ako to teraz všetko bude? Ako zvládnem rátať si sacharidové jednotky? Vtedy to bolo pre mňa veľmi stresujúce,“ priznáva.
Potom však zistila, že sa to všetko dá zvládnuť, len treba byť disciplinovaný a treba si to nastaviť.
„Musím povedať, že som urobila dobre, že som išla do Česka. Okrem toho, že tam bol veľmi príjemný personál a všetko mi to ukázali, vysvetlili, som pochopila, že vôbec nie je problém pichnúť si injekciu,“ poznamenáva Faturová.
Do Prahy potom ešte asi dva či tri roky chodila na vyšetrenia a pravidelné kontroly. Až keď zmenila prácu, našla si lekárku na Slovensku.
Dávam si väčší pozor na jedlo
Napriek počiatočnému šoku a zlej diagnostike jej choroba veľmi nezasiahla do života. „Je to o tom, že človek musí byť disciplinovaný, to je úplný základ. S tým som veľký problém nemala. Jediné, čo robím teraz viac, je to, že si dávam pozor na jedlo. Nevynechávam ho. Predtým, keď som nemala čas, tak som zjedla nejaký keksík, hlad som oklamala. Teraz to už nerobím. Teraz si uvedomujem, že keď je obed, tak si ho musím dať. Zrátať si sacharidové jednotky, pichnúť si inzulín. Toto je jediná zásadná vec, ktorú musí diabetik urobiť. Rozumne si pichnúť inzulín,“ skonštatovala.
Rýchlo sa naučila aj počítanie sacharidových jednotiek. Pomohli jej edukačné materiály s obrázkami, ktoré ilustrujú jednotlivé dávky potravín. Dôležité je podľa nej zistiť senzitivitu na inzulín, pretože každý človek ju má inú. Všetko si treba otestovať na sebe.
Cíti blížiaci sa záchvat
„Jediné, čo je pre mňa nepríjemné, sú hypoglykémie. Ale už som sa naučila ich rozpoznávať. Prídu rýchlo a už dopredu cítim, že niečo nie je v poriadku. Preto nosím pri sebe rýchly cukor v takej malej fľaštičke, takzvaný glukostep, ktorý predávajú v lekárni a stojí niečo vyše jedného eura,“ hovorí s tým, že hypoglykémiu už na nej spozoruje aj jej manžel. Vtedy sa spotí, cíti mdloby.
„Ja som v jedle veľmi disciplinovaná, ale tie hypo sú dosť nepredvídateľné. Niekedy to príde veľmi rýchlo, ale nestáva sa mi to veľmi často,“ doplnila.
Dnes funguje úplne normálne. Z jej choroby bola prekvapená rodina. „Najviac to riešil môj otec, ktorý je vedec a zaoberal sa genetikou. Nemohol to pochopiť, pretože cukrovku u nás v rodine nikto nemal,“ uvádza manažérka.
Dnes má celodenný inzulín, ktorý si pichá raz za 24 hodín, a bolusový, tzv. krátky inzulín, ktorý si pichá pred hlavnými jedlami. Dokopy je to štyrikrát denne. „Človek by mal tomuto ochoreniu porozumieť. Keď sa to naučí, dá sa s ním žiť plnohodnotne a bez väčších obmedzení,“ skonštatovala Denisa.