Imperialistické sprisahanie a vyčíňanie výtržníkov a kriminálnikov. Tak nazvali špičky vtedajšieho komunistického režimu povstanie robotníkov v poľskej Poznani, ktoré sa začalo pred 50 rokmi, 28. júna 1956. So vzbúrencami, ktorí požadovali zlepšenie hospodárskej a politickej situácie v Poľsku, zaobchádzali ako so zločincami. Viac než 70 z nich zaplatilo za odvahu vysloviť vlastný názor životom, stovky ľudí zranili či uväznili.
Polovica 50. rokov minulého storočia bola vo východnom bloku v znamení zmierňovania -- vo februári 1956 vystúpil moskovský vodca Nikita Chruščov na 20. zjazde sovietskej komunistickej strany s kritikou stalinizmu a atmosféra uvoľnenia sa začala šíriť i do sovietskych satelitov. V Poľsku sa už o čosi skôr prejavila napríklad amnestiou niektorých politických väzňov či postupným opúšťaním doktríny socialistického realizmu v kultúre, začali vznikať i nezávislé intelektuálne skupiny a kluby.
V marci roku 1956 nahradil zosnulého stalinistického vodcu Boleslava Bieruta vo funkcii predsedu vlády a Poľskej zjednotenej robotníckej strany (PZPR) umiernenejší Edward Ochab. Nevýrazný vodca, oslabovaný spormi vo vlastnej strane, musel zakrátko čeliť prvej veľkej kríze komunizmu v Poľsku.
Dňa 28. júna 1956, ktorý vstúpil do dejín ako čierny štvrtok, sa v Poznani stalo čosi neslýchané -- robotníci z miestnych Stalinových závodov zanechali prácu a vyšli do ulíc demonštrovať za zlepšenie hospodárskej situácie. Požiadavky na zvýšenie platov sa však zakrátko zmenili na protirežimové a protisovietske heslá. Ľudia začali hlasno požadovať ukončenie kolektivizácie poľnohospodárstva, občianske slobody, odchod sovietskej armády z krajiny a úplnú poľskú suverenitu.
Čiastočne ozbrojení povstalci obsadili ústredie tajnej polície a radnicu, zapálili väzenie a zaútočili na budovu výboru komunistickej strany. Tvrdá reakcia štátu, ktorý podobné nepokoje pravdepodobne nečakal a nebol na ne pripravený, nenechala na seba dlho čakať. Na miesto boli vyslané jednotky armády a policajtov, viac než 10-tisíc mužov, ktorí na rozkaz začali do demonštrantov strieľať. Proti civilistom nasadili aj tanky a obrnené vozidlá. Hlavný odpor bol zakrátko zničený.
Ruka vztiahnutá na moc ľudu bola podľa dobového komunistického slovníka uťatá, dozvuky vzbury však boli v Poľsku zjavné ešte aj v nasledujúci deň. Brutálny štátny zásah si vyžiadal viac než 70 mŕtvych (dodnes uvádzajú rôzne zdroje rôzne počty osôb), stovky ľudí putovali do väzenia. Procesy s obvinenými sa však konali už v trochu zmenenej atmosfére jesene 1956 a rozsudky nad nimi boli vcelku relatívne mierne.
Nie všetky požiadavky poznanských demonštrantov zostali nakoniec nevypočuté. V októbri 1956 bol na čelo PZPR opäť povolaný najpopulárnejší komunista Wladyslaw Gomulka, ktorý bol po roku 1948 vylúčený zo strany a Bierutovým režimom väznený. Jeho nástup, sprevádzaný pozastavením kolektivizácie vidieka a stalinských priemyselných projektov či čiastočnou liberalizáciu univerzitného a cirkevného života, dával nádej, že sa Poľsko vymaní spod vplyvu Moskvy a bude sa postupne demokratizovať. Želania sa nakoniec nesplnili -- Gomulka zostal lojálnym komunistom a v 60. rokoch bola už jeho PZPR jednou z opôr východoeurópskeho neostalinizmu. V auguste 1968 poslal poľské vojenské jednotky, aby pomohli Moskve zvrátiť reformný proces vo vtedajšom Československu.