Spisovateľ, semiotik, filozof, esejista, nositeľ tridsiatich čestných doktorátov, majiteľ tridsaťtisíczväzkovej knižnice, obdivovaný autor, muž, tvoriaci vlastnú aureolu -- Umberto Eco sa 5. januára dožíva sedemdesiatich piatich rokov.
Na dvoch stoličkách
Jeden z najrešpektovanejších svetových intelektuálov a spisovateľov musel na svoje súčasné miesto na podstavci čakať niekoľko desaťročí. Ako stredoškolák si najprv písanie zakázal, neskôr išiel študovať právo. Okamžite po tomto omyle však presedlal na stredovekú filozofiu a literatúru.
Uznanie odbornej verejnosti si vyslúžil už ako 22-ročný svojou doktorskou prácou s názvom Problém estetiky v myslení Tomáša Akvinského. Po škole začal sedieť na dvoch stoličkách. Jedna bola zo stredoveku a stála v knižniciach po celom Taliansku, druhá zo súčasnosti a bola v budove televízie, kde Eco pracoval ako redaktor kultúrnych programov.
"Musím jednoducho robiť niekoľko vecí naraz. Je to pre mňa životná nutnosť. Snažím sa ich zmieriť dokopy a vytvoriť nejaké fungujúce spojenie," povedal v jednom rozhovore.
Otvorený výklad
Eco bol dlhé roky známejší odbornej verejnosti ako širokému publiku. Do dejín novodobej estetiky sa zapísala jeho myšlienka Otvoreného diela (1962). Podľa Eca sú literárne texty priam poliami významov, ktoré nutne musia autor i jednotliví čitatelia interpretovať rozličnými spôsobmi. Vrcholom vedeckej dráhy bolo pozvanie prednášať semiotiku na najstaršej európskej univerzite v Bologni.
Kým vedecké práce zostali štvrťstoročie známe väčšinou len akademikom, široká verejnosť priam skočila už po jeho prvom románe Meno ruže z roku 1980. Stredoveká detektívka prekvapila pôsobivým navodením dobovej atmosféry, ako aj tým, že v čase, keď sa znovu raz diskutovalo o kríze románu, môže vzniknúť také pútavé a nezvyčajnými tehlami vystavané dielo. A, v súlade s Ecovými teóriami, dielo s nekonečným množstvom výkladov.
Podľa Zdenka Frýborta, ktorý prekladá Eca do češtiny, mala kniha "obrovský úspech, pretože čitatelia boli presvedčení o tom, že je to iniciačný román. Hľadali v texte šifru, mysleli si, že jej rozlúštením objavia veľké tajomstvo." Nebola to pravda, ale Eca to zaujalo natoľko, že v ďalších románoch už s tajomstvom pracoval úmyselne.
Sám sebe Ecom
Na úspechu Mena ruže staval aj v rozprávkovom Baudolinovi i v Ostrove včerajšieho dňa, kde je záhadou už samotný text. A kto by odolal Foucaultovmu kyvadlu, teda téme templárskeho sprisahania, ktoré sa z výmyslu troch znudených ľudí pomaly stáva skutočnosťou? Téma predáva, jazyk robí výnimočným.
Mimochodom, jazyk -- podľa prekladateľa je zákerný a spisovateľ kladie na seba i na čitateľov vysoké nároky. "Každý, kto ho číta, má dobrý pocit, že rozumie skutočnej literatúre," hovorí Frýbort.
Svoje výnimočné postavenie si Eco veľmi dobre uvedomuje. Niekedy napríklad, keď čitateľom nevzdelaným v semiotike neodporučí čítať nejakú kapitolu, až natoľko, že ho môžeme upodozrievať zo snobizmu. K takémuto obrazu samého seba prispieva aj vyhláseniami, že pohŕda spisovateľmi typu Dana Browna a vlastne ich za spisovateľov ani nepovažuje. To však dosvedčí každý, kto niečo od oboch z nich čítal. Nedá sa nič robiť. Aj autor Otvoreného diela občas pocíti túžbu viesť čitateľov za ruku.