„Nezdá sa mi, že som niečím výnimočná. Ja len pacientov vnímam ako ľudí, to je všetko.“ Hovorí sestra z diabetologickej ambulancie v Malackách, Ľubica Emrišková, ktorá získala ocenenie Diabetologická sestra roka 2010. Svojim pacientom pomáha zvládnuť jednotlivé súčasti režimu diabetika. Edukačné a motivačná aktivity pre nich vymýšľa aj mimo ambulancie a tvrdí, že nič v živote sa nedá urobiť bez blízkosti správnych ľudí, ktorí vás chápu a pomáhajú vám.
Ako ste sa dostali k práci v diabetologickej ambulancii?
K diabetológii som sa dopracovala veľmi zložitým spôsobom. Je to paradox, ale predtým som vôbec nepracovala s zdravotníctve. Po druhej materskej dovolenke som sa zamestnala v cukrárni a predávala som zákusky. Potom som objavila inzerát, v ktorom moja terajšia pani doktora hľadala sestričku do diabetologickej ambulancie. Na moje potešenie trochu zariskovala, že ma zobrala bez praxe a tak som od cukru presťahovala k cukru, ale z tej opačnej strany. V diabetologickej ambulancii pracujem od roku 2006.
Na pacientov evidentne vplýva atmosféra vo vašej ambulancii.
V ambulancii máme dve pani doktorky a všetky sme približne v rovnakom veku. Je to dobre aj vo vzťahu k pacientovi, že v našom mikrokolektíve si rozumieme a niekedy je aj veselo.
Ako ste prijali informáciu o ocenení Sestra roka?
Myslela som si, že nejaký chytrák si robí srandu. To sa dnes môže ľahko stať, že si z vás niekto vystrelí. Potom som si povedala, že dobre, asi do redakcie nikto nenapísal a nenominoval inú sestru a s mojim menom prišli možno 3 listy. Toľko ľudí som odhadovalo, že by ma snáď mohli mať radi. A keď som sa dozvedela, že podpisov bolo omnoho viac a ocenenie bolo čoraz reálnejšie, zmocnilo sa ma dojatie. Považujem to za neuveriteľné ocenenie, keď si pacienti dajú tú námahu, aby moje meno poslali do redakcie a napísali, že si ma za moju prácu a prístup vážia.
Na čom si zakladáte pri práci s pacientmi?
V prvom rade si snažím predstaviť si samú seba na ich mieste. Uvedomujem si, že prichádzajú do ambulancie za pomocou. Ja v ich koži by som mala malú dušičku, možno strach, ale určite očakávanie, čo sa so mnou bude diať. Ich situáciu si otočím sama na seba a myslím, že sa mi tak darí cítiť to, čo asi cítia pacienti. Nevyjde to vždy na 100 percent, lebo aj na tej druhej strane je len človek, ktorý má svoje problémy, necíti sa dobre, alebo je nervózny, ale všetkým treba pomôcť.
S pacientmi mávate edukačné stretnutia. Kedy ste s nimi začali?
Keď som nastúpila do diabetologickej ambulancie, prvoradé boli odbery a administratíva, aby fungoval holý základ. Po istom čase mi pani doktorka povedala, že budem edukovať. Moja reakcia bola: „Prosím? Veď ja pred ľuďmi nemôžem rozprávať, ja odpadnem!“ Pani doktorka ma však ubezpečila, že si na to celkom určite zvyknem. Edukáciu som teda začala najskôr individuálnymi stretnutiami s jednotlivcami a keď som sa oťukala, zavolala som naraz dvoch, neskôr troch pacientov. Teraz, keď ich pred stretnutím sedí plná čakáreň, je to najlepšie, lebo sa navzájom dopĺňajú, edukácia je zaujímavejšia a zábavnejšia.
Ako pacienti reagujú na vzdelávanie?
Pred ambulanciou máme oznam, že na edukáciu sa môžu prihlásiť podľa záujmu o konkrétnu tému. Je to na ich rozhodnutí. Najviac záujemcov je o stravovanie. Novodiagnostikovaní diabetici majú edukáciu povinnú. Mnohí noví pacienti sa totiž tvárili, že niečo také vôbec nepotrebujú. Na úvodné edukačné stretnutie, ktoré je povinné, prídu s pocitom, že nejako odtrpia, prežijú tých 10 minút a potom pôjdu domov. Keď im poviem, že sedenie bude trvať asi hodinu a pol, sú zdesení a nahnevaní. Ale keď sa rozvinie diskusia, začínajú viac počúvať, vnímať a uvažovať, čo urobili zle, prečo sa im to či ono stalo. Pri preberaní komplikácií diabetu pozorujem, že sa ich chytá zdesenie a to je dobrý východiskový bod na usmernenie, čo môžu urobiť pre to, aby komplikáciám predišli. V tej chvíli sú správne nastavení. Po edukácii všetci schudnú, ale vydrží im to, žiaľ, len mesiac. Chce to reedukácie a vymýšľať pre nich stále nové aktivity.
Čo z režimu ich najviac trápi?
Okrem stravy sa veľa pýtajú na inzulínovú pumpu a samostatné stretnutia venujeme fyzickej aktivite. Zorganizovala som pre nich špeciálne cvičenie diabcare vo fitnes centre v Malackách. Ide o niečo podobné ako erobik, ale cvičí sa na pomalšiu hudbu a prvky sú menej náročnejšie. Kardio časť je upravená tak, aby ju všetci zvládli. Časť pacientov si vzala diabcare za svoje a chodia pravidelne. Najbližšie mám v pláne cvičenie pre nich trochu zintenzívniť. Plánujem akciu v zmysle „škola hrou“. Išlo by o súťaže na rôznych strojoch a cvičebných náradiach. Aby niečo pre seba spravili, ale zároveň sa naučili zladiť pohyb so zvyšným režimom.
Prejavujú spokojnosť, keď si osvoja správnu životosprávu a vidia výsledky?
Dobrým príkladom je pani Janotková, ktorá ma tiež nominovala na ocenenie Sestra roka. Mala fóbiu z užívania liekov a ja som jej sľúbila, že keď všetko dodrží a schudne tak, ako sme sa dohodli, lieky nebude musieť užívať. Ona to dokázala, sústredila sa na cieľ, urobila preň všetko a edukácia ju doviedla k tomu, že zo silnejšej dámy je zdravá, štíhla žena, ktorá nemusí brať antidiabetiká.
Čo vás na diabetológii najviac baví?
Je to odbor, ktorý sa stále vyvíja a napreduje neuveriteľným tempom. To ma na mojej práci veľmi baví. Robiť dookola stále to isté, aj keď je to dôležité, to by bol pre mňa stereotyp. Vďaka diabetológii stále napredujem, musím vymýšľať nové aktivity pre pacientov. Napríklad spolu s doktorkami sme zorganizovali dia deň. Aj keď po jeho skončení som im povedala, že ak ešte raz prídem s návrhom podobnej akcie, nech na radšej zastavia.
Prečo?
Zorganizovať deň diabetikov, jeho program, to by nebol problém. Ale nájsť sponzorov, to mi uberalo veľmi veľa energie. Na druhej strane, ľudia to veľmi ocenili. Zapojili sa do všetkých zábavných aktivít o rôzne ceny. Dojili kozu na čas, vozili sa vo fúriku, skákali vo vreci a ja s pani doktorkou spolu s nimi. Chceme, aby vedeli, že s cukrovkou môžu normálne žiť, ale musia si vedieť sami korigovať režim. Na akcii sme mali aj zákusky, ovocie, všetko s označením, koľko má čo sacharidových jednotiek. Mohli si podľa svojho uváženia vybrať, čo budú jesť.
Vraj popri diabetológii pracujete aj na chirurgickej pohotovosti?
Áno, je to pravda. Chirurgická pohotovosť, to je úplne iný aspekt medicíny ako ambulantná práca na diabetológii. Bežne mávam aj nočné služby a baví ma to. Je to o okamžitej pomoci, o zásahu v akútnom stave. Spočiatku som sa bála, čo ma tam bude čakať, ale nie je to také hrozné. Vážnejšie stavy sa vozia na traumatológiu do Bratislavy. Obavy som mala aj keď som začínala v diabetologickej ambulancii. Bála som si, že pacientovi podám viac inzulínu a budem ho mať na svedomí. Mnohé sa mi spočiatku zdalo ťažké, ale človek si zvykne na všetko.
Ako trávite voľný čas?
Mne sa zdá, že nemám žiaden voľný čas. Práve končím školu, externé štúdium. Písala som bakalársku prácu, to mi uberalo z voľného času. Ale keď nie som v práci, neučím sa a nepíšem niečo do školy, tak som celkom určite v posilňovni. Dobíjam si tam baterky. Cítim sa nešťastná, keď necvičím. A keď náhodou nie som v posilňovni, tak behám.
(jk)
(Rozhovor bol uverejnený v časopise Diabetik 5-6/2011.)