Dobrú kompenzáciu si udržiava vďaka aktívnej vysokohorskej turistike, ktorá sa stala postupne jeho srdcovkou.
Kedy sa ohlásil diabetes a ako ste to vnímali ako dieťa?
Diabetes som dostal v roku 1982 ako 11-ročný. Je veľmi ťažké niečo povedať o vnímaní choroby. Nevedel som, čo to vlastne je, čo to obnáša a čo pre mňa bude znamenať v budúcnosti. Dodnes mi však jedna vec utkvela v pamäti. Bezprostredne pred nástupom do nemocnice som jedol zemiakové lupienky, keďže sladkosti mi lekárka prísne zakázala.
Boli vo vašom živote udalosti, ktoré zásadne ovplyvnili postoj k chorobe?
Nespomínam si na žiadne zásadné udalosti, keďže som bol ešte dieťa. Na jednu vec ale áno. Počas choroby v 15 rokoch v puberte som prestal úplne chodiť. Nespomínam si teraz na príčinu, ale trvalo niekoľko dlhých mesiacov, než som znovu začal. Preto si teraz akúkoľvek fyzicky náročnú aktivitu užívam.
Čo bolo zlomovým momentom pre zmenu vášho životného štýlu?
V jedno ráno som sa zobudil a začal si obliekať nohavice, keďže som potreboval ísť do práce. Čuduj sa svete, nedokázal som ich zapnúť a pýtal som sa manželky, v čom ich prala. Odpovedala mi stručne a jasne, že v tom čo stále a praním to určite nie je.
Aké boli prvé pocity keď ste začali aktívne športovať? Bola to nutnosť, alebo radosť zo športu?
Predtým som sa snažil držať niekoľko diét. Pravdou však je, že účinnú a dlhotrvajúcu diétu na svete ešte nikto nevymyslel. Hľadal som teda niečo, čím by som zvýšil fyzickú aktivitu. Bicykel ma ale neoslovil a keďže som mal kolegyne, ktoré sa venujú turistike, skúsil som to. Objednal som si s manželkou ubytovanie v Tatrách a išli sme sa pozrieť na Téryho chatu. Priznám sa, že vtedy nebolo dobré počasie a pršalo. Po ceste hore som myslel, že som sa zbláznil, že vypustím dušu, nikdy tam nevyšliapem a chcel som sa aj vrátiť. Mal som 106 kg a pri výške 166 cm bolo vážne čo niesť.
Ako výstup dopadol?
Nakoniec sa mi to podarilo a oslovilo ma to. Povedal som si, že turistika je to, čo hľadám. Odvtedy je práve Téryho chata moja srdcová záležitosť vo Vysokých Tatrách. Veď len od januára tohto roku som tam bol asi 6 krát. Zaviedol som si tradíciu, že každý rok budem vynášať na chaty Mikulášov a tento rok dostala Térynka aj veľkonočného zajaca. V Nízkych Tatrách je mojou srdcovkou Útulňa pod Chabencom. Postupne som presedlal na vysokohorskú turistiku, ktorej sa venujem dodnes.
Vaša liečba je výlučne inzulínová. Čo vnímate ako najväčšiu bariéru dobrej kompenzácie?
Nemyslím, že pri kompenzácii treba hovoriť o bariérach. Záleží len odo mňa, ako sa k nej budem správať. Myslím, že každý diabetik má minimálne rešpekt pred hypoglykémiou, hyperglykémiou a komplikáciami. Mne robí veľmi zle hyperglykémia, veľmi ťažko ju znášam a preto sa jej snažím vyhýbať.
Ako sa darí zladiť inzulínový režim v neštandardných situáciách?
Záleží na tom, čo si predstavujete pod pojmom neštandardná situácia. Či sa jedná o prácu, relax, fyzickú námahu, ale aj chorobu. Nechcem teraz dávať niekomu návod, pretože každý si tým musí prejsť sám, ale u mňa sa pri nadmernej fyzickej námahe mení množstvo a dávky inzulínu, množstvo prijatej potravy a spálených kalórii. Je to v podstate matematika. Pracujem na tom veľa rokov, no myslím, že sa tým budem zaoberať celý život. Rozdiel medzi zdravým človekom a diabetikom pri takejto námahe je obrovský. Zdravý človek si nemusí strážiť hladinu cukru v krvi. Diabetik, naopak, áno. Podstatné je, že má dva mantinely. Horná a dolná hladina cukru v krvi, ktorú sa musí snažiť udržiavať.
Ako vyzerá váš bežný deň?
Bežný deň je u mňa taký istý, aký majú desaťtisíce ľudí. Vstávam o 4.15 ráno, keďže do práce chodím na 6. hodinu. Stravu si do zamestnania nosím, nakoľko mi chutí viac domáca. Končím o 14. hodine, prídem domov, venujem sa rodine a vareniu. To varenie myslím vážne, lebo varím veľmi rád a vraj aj dobre. To tvrdia deti. Dva až tri krát do týždňa chodím na 6 km dlhú pešiu túru. Je to pre mňa náhrada, kým pôjdem zas do hôr. Je to ako droga, bez ktorej nedokážem existovať.
Vnímate diabetes ako prekážku?
V žiadnom prípade. Pre mňa sú dôležité bariéry a prekážky, aby sa zdolávali. S cukrovkou sa človek musí naučiť žiť, využiť všetky dostupné liečebné možnosti a pokiaľ to dokáže, nepríde v živote o nič.
(red.,pp)