16.04.2021, 08:00

Ján Kollár: Hneď som odhadol, že cukrovka je doživotné ochorenie

Spočiatku nadmernému smädu a chudnutiu nevenoval pozornosť. Bol stredoškolákom, keď mu zistili cukrovku. Neskôr vyštudoval medicínu a 40 rokov sa staral o pacientov so srdcovými problémami.

Ján Kollár: Hneď som odhadol, že cukrovka je doživotné ochorenie
Zdroj: Ján Kollár


Pamätáte si na deň, keď vám zistili cukrovku?

Písal sa rok 1966. Žil som v rodnej dedine Veľké Uherce. Mal som 16 rokov, chodil som do 2. ročníka SVŠ v Partizánskom.

Čo sa vám v tom čase dialo? Mali ste zdravotné problémy?

Na jeseň som spozoroval, že po sladkej malinovke alebo po múčnom jedle má dosť smädí, častejšie chodím na malú potrebu. Nejako ma to netrápilo, ani rodičov. Okolo 6. decembra som zaľahol s chrípkou. Dosť som vychudol. Keď prišiel na návštevu brat s manželkou, ktorá robila lekárku na internom oddelení v Partizánskom, povedala mi, že ma zoberie k nim do nemocnice, aby ma do Vianoc postavili na nohy.

Čo sa dialo v nemocnici?

Po prijatí mi zmerali cukor. Prvá glykémia bola asi 35 mmol prepočítané na dnešné jednotky. A cukrovka bola na svete.

Aj vás začali ihneď liečiť?

Začali mi dávať inzulín, glykémia začala klesať, mne začalo chutiť jesť. Kilogramy išli nahor. Začal som ožívať. Z domu mi priniesli 3 kolky, s ktorými som vedel žonglovať. Predvádzal som spolupacientom cirkusový program.

Ako vnímali diagnózu rodičia?

Liečenie cukrovky zabralo výborne a v januári som sa vrátil do školy. Otec mal veľké obavy, či budem môcť študovať. Ja som mal študijné výsledky dobré a to ho uspokojovalo.

Aj ste vedeli, čo je cukrovka za ochorenie? Ako ste vnímali túto diagnózu?

Dostala sa mi do ruky knižka MUDr. Bohuslava Finďu Cukrovka. Knižka bola ešte veľa rokov mojím sprievodcom. Hneď som odhadol, že cukrovka je doživotné ochorenie a že bude jediná cesta naučiť sa s ňou žiť...

Rozhodla cukrovka o tom, že ste išli študovať medicínu?

V maturitnom roku som strávil šesť týždňov v Ľubochni. Nastavili ma na dva inzulíny ráno a večer. Na tých som potom zmaturoval a urobil prijímacie pohovory na Lekársku fakultu v Bratislave. Pokukoval som aj po dramatickom umení, pretože som hrával na základnej škole divadlo, s ktorým sme navštevovali aj susedné obce. Tiež som v maturitnom ročníku robil šéfredaktora školského vysielania. No pochopil som, že tam sa stravný režim ťažko dá dodržať.

Spomínali ste, že ste 40 rokov pracovali ako lekár v martinskej nemocnici. Na akom oddelení?

Lekársku fakultu som skončil v roku 1974 a odišiel som pracovať do martinskej nemocnice na 1. internú kliniku oddelenia kardiológie na koronárnej jednotke. Neskôr som tam vykonával len pohotovostné nočné služby a pracoval som v ambulancii pre poruchy srdcového rytmu a trvalé kardiostimulátory. Mám atestáciu z internej medicíny a atestáciu z kardiológie.

Sú lekári dobrými pacientmi?

Asi najlepšie si s cukrovkou vedú lekári na interných oddeleniach. Poznal som kolegov chirurgov s diabetom. Jeden mladší lekár odo mňa zomrel náhle v nemocnici asi ako 40-ročný. Ďalší dostal cukrovku pred dôchodkom. Nebral ochorenie do úvahy, robil a jedol ako predtým a zomrel 65-ročný.

Ako lekár ste mali viac informácií než bežní pacienti. Ako ste pristupovali k radám a liečbe od kolegov? Verili ste im? Dodržiavali ste ich rady?

Odo mňa sa vždy čakalo ako od lekára, že si až na výnimky poradím sám. Nebohý MUDr. Prirek, ktorý pracoval v ústave v Ľubochni, ma opakovane navštívil na koronárnej jednotke. V roku 1980 ma na dva týždne prijal k nemu do ústavu. Prestavil mi inzulíny. Pokiaľ som žil na depotných inzulínoch, dávka bola fixná ráno aj večer. Bolo treba jesť iba toľko, koľko utiahne inzulín. Pripichovať inzulín, keď sa vedelo, že jeho zloženie nie je ideálne, nebola dobrá cesta. Čiže bolo to o stravnej disciplíne.

V čase, keď vám diagnostikovali diabetes, neboli také možnosti liečby inzulínom, ako sú dnes. Môžete to porovnať?

Podmienky pred 50 rokmi a teraz sa nedajú porovnať. Kontrola glykémie bola raz za mesiac ráno a nalačno. Okolo cukrovky bolo viac práce: sterilizovať varom injekčný materiál, udržiavať ihly v Petriho miske s liehom, naberanie inzulínu z fľaštičky a pichanie pod kožu... Striekačka sa držala v plastovom puzdre, v ktorom bol tiež lieh. Aj za bývalého režimu bol v tomto smere určitý, hoci pomalý vývoj.

Čo sa menilo?

Postupne som používal plastové striekačky v papierovo-plastovom obale. Takisto boli balené aj ihly, takže sa dalo s nimi pohodlnejšie cestovať. V roku 1985 sa udiali dve zmeny. V nemocničnej lekárni bolo už dostať inzulín Semilente z pankreasu jedného zvieraťa. Dovtedy boli použité aj z bravčových, aj teľacích. Na kongrese v Prahe som získal tri balenia po 50 kusov prúžkov na vyšetrenie moču, na cukor, acetón a bielkovinu.

Vedia si toto dnes novodiagnostikovaní cukrovkári predstaviť?

V súčasnosti detský pacient, tínedžer či dospelý hneď dostanú humánny inzulín: inzulínové perá, glukomer aj inzulínovú pumpu. Nevedia si ani predstaviť, ako najstaršia generácia diabetikov začínala. Dvaja páni sa mi priznali, že pri sterilizácii varom im takmer zo zábudlivosti vyhoreli príbytky.

Ako sa dnes liečite?

Teraz mám už 14 rokov inzulínovú pumpu. Okrem podávania inzulínu skrýva aj pohotové údaje o množstve a čase, kedy sa menil zásobník inzulínu a pod. Keď idem jesť, pumpa zohľadní aktuálnu glykémiu a množstvo glycidov na sacharidové jednotky (veľa diabetikov ich nepoužíva). Pumpa určí množstvo inzulínu. Dávka sa môže redukovať pred plánovanou fyzickou záťažou, dlhšou chôdzou, túrou a vôbec športovou aktivitou.

Spomínali ste, že je dôležitá stravovacia disciplína. Ako sa stravujete?

Stravujem sa pestro. Počas týždňa obedujem biele mäso alebo kvalitnú bravčovinu či teľacinu. Ako prílohu mávam ryžu, zemiaky, ak mám perkelt, tak aj cestovinu. Dvakrát do týždňa mávam na obed múčne jedlo. Na večeru mám ryby, a to aspoň dvakrát do týždňa.


Po každom obede i večeri si dám ovocie. Podľa toho, čo mám poruke, je to buď jablko, pomaranč, mandarínky, hrozno, jahody či iné ovocie. Pitný režim sa nemá preceňovať, ale ani podceňovať. Vypijem za deň asi 1,5 až 1,8 litra tekutiny vo forme vody, čaju a občas v lete i minerálky. Jeden a pol litra predstavuje metabolická voda. Dnes si môžeme dať aj zákusky a koláče, ale len preto, že máme humánny inzulín, ktorý si môže aplikovať toľko, koľko potrebujeme.

Ako vnímali vaše ochorenie rodina, manželka a deti?

S manželkou sme jeden ročník, chodili sme v rôznych triedach na SVŠ v Partizánskom. Potom sme obaja študovali na lekárskej fakulte a po skončení sme obaja odišli pracovať do martinskej nemocnice. O rok sme mali svadbu. Keď som pracoval, manželka mi varila teplé večere. Po príchode z Ľubochne 1980 som jej na tanieri ukázal množstvo zemiakov a ryže, ktoré môžem zjesť.


Čo všetko robíte pre seba, okrem liečby inzulínom?

Cukrovku som okrem inzulínu a diéty liečil pohybom. Už počas štúdií som hrával volejbal. Po príchode do Martina som desať rokov hrával okresnú súťaž za nemocnicu a hneď som aj začal lyžovať. Popri tom sme s manželkou a deťmi chodievali na turistiku.
Po odchode na dôchodok som začal trikrát do týždňa hrávať amatérsky stolný tenis a stále som verný turistike.

Ste aktívny aj v pacientskej organizácii DIAMART.

Členom Diamartu som sa stal po odchode do dôchodku. Aktívny som hlavne pri prednáškach, ktoré súvisia s výrobkami pre diabetikov. Zvyčajne 8. marca recitujem našim ženám v Diamarte nejakú aktuálnu báseň. A na medzinárodnom Dia stolnotenisovom turnaji reprezentujem naše združenie.

Mali ste vraj kolíziu pri vleku na Chopku a prvú pomoc vám poskytla poľská lekárka. Môžete povedať, čo sa vtedy stalo?

Stalo sa to pred siedmimi rokmi. Pri kupovaní skipasu som stratil vedomie a spadol som na poľskú lekárku – anestéziologičku, ktorá stála za mnou. Začala ma resuscitovať, ožil som až po použití defibrilátora. V Martine na kardiológii mi kolega zistil, že jedna z troch koronárnych ciev, ktoré zásobujú srdcový sval krvou, je veľmi zúžená. Po jej rozšírení sa moje srdce hneď spamätalo. Teraz v decembri som bol na kardiologickej kontrole. Pri vyšetrení som mal parametre na môj vek a dĺžku trvania cukrovky výborné.

Vieme o vás, že recitujete a píšete básne. O čom sú? Odkiaľ čerpáte inšpiráciu?

Poéziu som začal písať na začiatku 3. ročníka na lekárskej fakulte. Básne mi uverejnili vo viacerých novinách a v rozhlase. Obsadil som prvé miesto v súťaži bratislavských vysokoškolákov v roku 1973.
Mal som aj dva recitály mojej poézie vo vysokoškolských kluboch. Recitovať mi pomáhala mladšia spolužiačka z fakulty a hudobný sprievod obstaralo trio spolužiakov z môjho ročníka.


Vizitka:
MUDr. Ján. Kollár
absolvent Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave
Práca: 40 rokov som bol zamestnaný vo Fakultnej, neskôr Univerzitnej nemocnici v Martine.
Vek: 70 rokov
Povolanie: lekár, internista – kardiológ, teraz na dôchodku
Rodina: manželka, povolaním lekárka, 2 deti a 4 vnúčatá
Najobľúbenejšie jedlo: fašírky so zemiakmi na cibuľke s dusenou červenou kapustou.

TVORBA:

Prvý sneh
(Báseň bola uverejnená 23. 12. 1971 na titulnej strane vianočného vydania Nedeľnej Pravdy.)

Kdesi hore, v nevľúdnych mračnách,
si dnes voda oblieka
nežnú rovnošatu.

V zvírených závojoch
bielych vločiek
vstupuje do chrámu zimy
mrazivá nevesta.

Začíname každoročnú púť
k vôni ihličnatých
stánkov pokoja.

Na ostrov stíchnutého hnevu
nás vyhodí predvianočné vlnobitie,
aby sme zvlhnutým svedomím
premazali súkolie človečenstva
a v prílive Nového roku
vyplávajú naše loďky
čerstvo natreté
starými sľubmi.

Jeseň
(Báseň bola uverejnená v októbri 1972 na titulnej strane Smeny na nedeľu)


Potulný spevák z milostnej lipy
čo v daždi
chlácholila vodu nad nami,
prijal angažmán
ohnivej seňority.

Dozretá chvíľa
nám padla do náručia,
časom už zmäkla v pamäti,
počaté slová
sa dodnes v hrdlách lúčia,
umrelo vtedy
veľa súvetí.

Občas priletí
biela holubica,
z raneného boku
vytečú teplé riadky.
Nevládzu doniesť
teplo tvojho líca.

Daruj mi úsmev za rána
v poslednom plytkom sne,
nech žiari jeho fatamorgána,
keď ťažký deň ma prebodne.