Vy ste v seriáli Pod povrchom hrali takú utiahnutú nenápadnú paniu, ale v skutočnosti ste zrejme pravým opakom...
Viete čo, ja som bola v mladosti dosť zakomplexovaná. Často som počúvala, že mám výrazné lícne kosti, šikmé oči, široký nos ako „laponská babička“ a futbalistické nohy. Snívala som o tom, že keď budem veľká, podrobím sa niekoľkým plastickým operáciám a podstúpim celkovú zmenu výzoru (smeje sa). Dokonca som sa tešila na vrásky, pretože mám na tvári drobné jazvičky a chcela som, aby ich vrásky prekryli...
Napokon ste sa s vlastnou podobou zmierili?
Dlho mi to trvalo. Ale zmieriť sa sama so sebou je tá najlepšia vec, akú človek pre seba môže spraviť. Dnes sú moje vystúpené lícne kosti výhodou, šikmé oči robia moju tvár zaujímavou a zvykla som si aj na moje svalnaté nohy. Viete, ako som sa kedysi hanbila nosiť minisukne? Dodnes si spomínam na okamih, keď som si prvýkrát obliekla krátku sukňu.
Aký to bol pocit?
Hrozne som sa hanbila. Bývali sme pri Horskom parku, odtiaľ som šla peši do mesta. Bola som presvedčená, že každý sa na mňa pozerá a hovorí si: Panebože, ako si táto mohla dať minisukňu! Takže cesta, ktorá mi bežne trvala 15 minút, mi v ten deň trvala dvakrát toľko, lebo som napokon išla bočnými uličkami. A verte mi, keby sa dalo, šla by som kanálmi (smiech).
Prečo ste si obliekli minisukňu, keď ste sa v nej necítili dobre?
To už som študovala herectvo a povedali nám, že herečky musia prijať svoje telo, nosiť aj veci, v ktorých sa necítia komfortne, a robiť veci, ktoré im nebudú po chuti – napríklad sa odhaľovať, najmä duševne. Takže prejsť sa v minisukni po ulici bola taká herecká etuda. Aj vďaka tomu si dnes oblečiem to, v čom sa cítim dobre ja, a je mi jedno, čo si myslia ostatní. Tigrie vzory sa mi páčia, tak prečo by som ich nenosila? Niekto rieši, či by sukňa u dámy v mojom veku mala byť pod kolená alebo nad kolená, výstrih taký alebo onaký. Je mi to fuk.
Niekto by namietal, že je asi jednoduchšie zmieriť sa s vystúpenými lícnymi kosťami a chudými nohami ako s nadváhou...
Keď som mala 34 rokov, diagnostikovali mi cukrovku prvého typu a musela som si pichať inzulín. Vtedy som pribrala v krátkom čase desať kíl, museli mi v divadle prešívať kostýmy.
Ako vám diagnostikovali diabetes?
Diagnostikovali mi ho náhodou. Keď som išla z Nitry do prešovského divadla, stratila sa mi zdravotná karta. Nová všeobecná doktorka, ktorú som si našla, mi spravila všetky vstupné vyšetrenia vrátane odberov krvi a pýta sa ma: „Kto je váš diabetológ?“ Ja som prekvapene kontrovala: „Načo by mi bol diabetológ?“ „Nuž, pri cukre 22 by ste ho mali mať. Normálna hladina cukru je do 5,9...“
Vy ste nemali s takým vysokým cukrom žiadne zdravotné problémy?
Verte, neverte, dovtedy vôbec. Je pravdou, že som vypila veľa tekutín, ale myslela som si, že to je tým, že som sa veľa hýbala, a preto aj vypotila. Tiež som veľa jedla, volali ma „kyselina Valocká“ (smeje sa). Nemala som problém zjesť osem rezňov a tri obedy.
Vy? Kam sa to do vás pomestilo?
A to som vážila 52 kíl. Aj sestra bola taká, zjedli sme, čo sme videli. V divadle odo mňa vyžadovali gymnastické prvky, takže som mala dosť veľký výdaj energie. Inak som sa cítila dobre, fit, čo si telo vypýtalo, to som mu dala, a fungovala som.
Takže ste s cukrovkou žili možno aj niekoľko rokov?
Neviem, ako dlho som ju mohla mať. Nemala som problémy, ak nerátam, ako mi raz na VŠMU pri skúške začali tŕpnuť ruky, nohy a ústa, celá som sa spotila, ale to som bola celú noc hore a nič som nejedla. Keby som chodievala pravidelne k doktorovi, tak by mi ju možno diagnostikovali aj skôr, lenže ako často si môže herečka dovoliť byť chorá? Za celý čas, čo som bola v nitrianskom divadle, som bola PN možno dvakrát, lenže nebrali mi krv, takže mi nemali ako zistiť diabetes. Keď ma napokon v Prešove poslali k diabetológovi, ten nechcel veriť výsledkom, ktoré som mu doniesla. Spýtal sa, či mi môže pre istotu zobrať krv ešte raz. Zobral, spravil rozbor a hovorí mi: „No, máte dvadsaťštyri.“ Namietala som: „Nie, pán doktor, ja mám tridsaťštyri. Ale ďakujem.“ „Ja však nehovorím o veku, ale o hladine cukru v krvi!“ (smiech)
Niektorí sa zrútia, keď im diagnostikujú cukrovku, ale vy ste to tuším brali s humorom.
Čo iné mi zostávalo. Veď každá choroba sa začína „v hlave“! Doktor mi vraví: „Poviem vám tri Jóbove zvesti: Prvou je, že máte diabetes. Druhou je, že ste jednotka.“ Celá natešená sa ho pýtam: „Pán doktor, vy chodíte do divadla?“ Ale on ma schladil: „Nehovorím o tom, aká ste herečka, ale aký máte typ diabetu. A tu sa dostávame k tretej ,jóbovke‘: Budete si musieť pichať inzulín.“ Nemala som s tým žiadny problém, vždy som túžila byť doktorkou, takže som sa tešila, že si budem sama pichať injekcie. Lenže mala som si ho pichať trikrát denne, a to už bol problém. Hrávali sme aj detské predstavenia dopoludnia, predsa nemôžem deťom povedať: „Počkajte, milé deti, teta Valocká si ide odmerať cukor, najesť sa a pichnúť si inzulín.“
Cukrovka zasiahla aj váš herecký život?
Spomínam si, ako sme skúšali predstavenie Hastrošovci od Roalda Dahla. Robila som v ňom aj mlynské kolá. Začala sa pauza, pichla som si inzulín a potrebovala som sa najesť, ale vtom režisérka povedala, že musíme pokračovať v skúške, lebo ona potrebuje odísť do Bratislavy. Spravila som dve mlynské kolá a začala som sa triasť, spotila som sa, rozostrel sa mi zrak... Ja som však nemohla pokračovať, bolo mi na odpadnutie. Keď som si odmerala cukor – bol 1,2 – hypoglykémia – zjedla som 400 g téglik čokolády a išla som ďalej.
Hovorili ste, že ste pribrali desať kíl. Ako ste sa dostali znova do formy?
Začala som znova pravidelne cvičiť, čo dodržiavam dodnes. V mladosti som veľa športovala, ale neskôr ma neposlúchali kolená, tak mi zostalo len plávanie. V Nitre bola plaváreň kúsok od divadla, chodievala som tam každé ráno pred skúškou. Lenže v Prešove v plavárni fungovali čínske obchody.
Prečo ste vlastne odišli z Nitry do Prešova?
Šla som za láskou. Môjmu vtedajšiemu priateľovi ponúkli post riaditeľa v prešovskom divadle. Do Nitry som šla hneď po škole a to divadlo malo úžasnú atmosféru. Bola tam zastúpená staršia, stredná aj mladá generácia hercov a práve v tom to bolo skvelé. Mohli sme sa učiť od takých bardov ako Milanko Kiš či Jožko Dóczy, Žofia Martišová, ktorí boli navyše úžasní aj ako ľudia. Neodchádzalo sa mi ľahko... Ale neľutujem.
Bolo ťažké začínať v novom kolektíve?
Nebolo to jednoduché, mala som vyše tridsať a zrazu som začínala od nuly. Vytvoriť si kolegiálne vzťahy nebol až taký problém, ale v tomto veku sa ťažšie nadväzujú priateľstvá. Na diskotéky som už nechodila, „venčiť“ psa som nemala akého, celú rodinu som mala v Bratislave, prípadne na strednom Slovensku.
Ako dlho ste boli v prešovskom divadle?
Päť rokov. Ku koncu môjho pôsobenia som tam dostala úžasné postavy, na ktoré veľmi rada spomínam. V hre Nedeľa pre bolesť ako stvorená od Tennesseeho Williamsa som hrala polohlúpu Body, dovtedy som nič také nehrala. V predstavení Duety pre jedného som dostala priestor v dvoch jednoaktovkách, pričom jedna bola o huslistke, ktorá začala trpieť parkinsonom a nemohla hrať na hudobnom nástroji. V druhej, s Kvetou Stražanovou, som hrala židovské dievča, ktoré sa rozhodlo pomstiť kamarátke svojej mamy, ktorá jej ukradla životný príbeh z koncentráku a stala sa tak slávnou spisovateľkou. Nahovorím jej, že som ju otrávila kyanidom. Tiež mám krásne spomienky na komédiu Sliepka, ktorá približovala zákulisie hereckého prostredia. Moja postava tam celé predstavenie fajčila. Paradoxne, hádajte, kto si utekal prvý zapáliť cez prestávku?
Pamätáte si všetky svoje roly?
Áno, dokonca aj textovo. Keď som prišla z Prešova do Bratislavy v polovici júla, celú noc som nespala. Poobede som mala nejaký dabing, keď mi zrazu cez pauzu zazvonil telefón. Volá mi Ľubo Paulovič: „Ahoj, Janka, vy ste v Nitre hrali Sen noci svätojánskej, však?“ „Áno, pred trinástimi rokmi...“ „No vieš, dnes večer by sme potrebovali záskok na Shakespearovské slávnosti, ochorela kolegyňa. Hráme až o deviatej večer.“ Bolo pol piatej. Prišla som tam o šiestej s tým, že budeme skúšať, ale nebol tam nikto. Až pred deviatou prišla inšpicientka, od ktorej som si požičala knihu a pred každým vystúpením som si zopakovala verše. A šlo to. Herecká pamäť je vytrénovaná v tom, že keď niečo nepotrebuje, odloží si to, ale stačí „prehodiť disk“ a text znova nabehne.
Ktorá rola vám priniesla najväčšiu popularitu?
Ak by som to mala merať tým, kedy ma ľudia začali spoznávať na ulici, tak jednoznačne televízny seriál Pod povrchom. Nedá sa nič robiť, televízia je skrátka omnoho masovejší fenomén ako divadlo. Možno v Nitre to bolo iné, je to menšie mesto, má len jednu činohru, takže tam nás ľudia zvykli spoznávať aj na ulici.
Hovorili ste, že druhé vysnené povolanie bola medicína. Prečo ste sa nestali lekárkou?
Keďže talentové skúšky na VŠMU boli v januári (a ja som ich urobila) a na medicínu až v júni, bolo rozhodnuté. Neskôr som si to zdôvodnila aj tým, že ako dobrá lekárka by som sa nezmierila s faktom, že ak by namiesto mňa poverili operovať niekoho iného a tomu by pacient zomrel, asi by som mala z toho neurózu, depresie alebo aj vredy. Ale keď niekoho iného obsadia do postavy, na ktorú sa hodím práve ja, ale on to nezvládne, kvôli tomu určite nikto nezomrie ani nedostane vredy. Ako hovoril môj pedagóg Paľko Mikulík: „Pokiaľ nejde o život, ide o... NIČ!“
Váš hlas je veľmi známy z dabingu. Ktorej postave ste rada požičiavali hlas?
Veľmi dobre sa mi robil Mentalista, kde som nahovorila vyšetrovateľku Teresu Lisbonovú. Výborný seriál, bola radosť ho dabovať. Mimochodom, ja som milovala dabovať kreslené postavičky a spotvoriť si hlas. Robili sme ešte v deväťdesiatych rokoch seriál Scooby-Doo, to bolo vynikajúce. Veľmi sme sa nasmiali pri dabovaní kanárika Tweetyho. Nahovorila som ho takou milou fistulkou, dokonca som tak aj spievala (smeje sa). Až po piatich dieloch sme zistili, že Tweety je on, nie ona, takže sme to museli predabovať do mužského rodu. Bola to fakt zábava...
Je taká zábava aj na javisku?
Občas sa stane, že hercov chytí smiešna slinka. Spomínam si, ako sme ešte na škole nacvičovali predstavenie Mačka na horúcej plechovej streche. Ja som hrala Veľkú mamu, ktorej muž zomiera na rakovinu. Mojimi spolužiakmi boli Ičo Hlaváček, Andy Kraus, Ingrid Timková, Katka Brychtová, Ľuba Pašeková, Roman Féder, Juraj Benčík, Dušan Kollár a mojím manželom bol Paľo Šajmovič. Ičo Hlaváček hral doktora, ktorý mi mal tú smutnú správu oznámiť. Prišiel s lekárskym kufríkom, oznámil nám vážnu novinu a potom sme už len plakali a smútili. Až raz, neviem, kto ho nahovoril alebo to bolo z jeho hlavy, odtrhol takú polmetrovú skrinku s červeným krížom a na scénu prišiel namiesto kufríka s ňou. My sme sa museli v tej najvážnejšej scéne otočiť a tri minúty sa nám len triasli chrbty od smiechu... O chvíľu sa rehotali aj diváci a čokoľvek sa od tohto momentu dialo, diváci sa už len smiali.
Vizitka:
Jana Valocká (52)
Pochádza z Bratislavy, narodila sa 12. 12. 1967 tesne pred dvanástou v noci.
Po absolvovaní gymnázia vyštudovala herectvo na Vysokej škole múzických umení.
Už počas štúdií hosťovala v Činohre SND aj vo vtedajšom bratislavskom Štúdiu S. V auguste 1989 sa stala členkou Divadla Andreja Bagara v Nitre, kde pôsobila trinásť sezón. Potom sa jej domovskou scénou stalo Divadlo Jonáša Záborského v Prešove, odkiaľ v roku 2007 prešla do hereckého súboru Novej scény.
Hrala vo viacerých filmoch, v televíznych seriáloch a inscenáciách – z novších sú to napríklad film Cinka Panna, Panelák, Pod povrchom či komediálny seriál Bola raz jedna škola.
Venuje sa tiež dabingu, vyučuje herectvo na bratislavskom konzervatóriu. V Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava ju môžete vidieť v predstaveniach Tektonika citov a Ujo Váňa, alebo v SND v hre Lúče otcovstva, v divadle Wüstenrot v bláznivej interaktívnej komédii Šialené nožničky a v Divadle komédie v komédii s pesničkami Klimaktérium.
Má brata, ktorý žije v Nemecku, a sestru, ktorá žije v Anglicku.
Rozhovor bol uverejnený v časopise Téma
Katarína Abeille
FOTO: Pavol Funtál, Teatro Wüstenrot