Lenže sme ich začali používať na všetko, dokonca aj pre chovné zvieratá či rastliny. A tak prestávajú antibiotiká fungovať. „Budeme zomierať na bežné infekcie, pretože ich nebudeme mať ako liečiť,“ hovorí MUDr. VÁCLAVA ADÁMKOVÁ (48), primárka Antibiotického centra Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe.
Hovoríte, že žijeme v dobe postantibiotickej. Čo to znamená?
Antibiotiká pomaly prestávajú účinkovať a tie baktérie, ktoré sú na ne normálne citlivé, sa stávajú rezistentnými (odolnými, pozn. red.). Preto sú choroby, ktoré tieto baktérie vyvolávajú, antibiotikami ťažko liečiteľné, alebo dokonca neliečiteľné.
Prečo sme sa do tejto fázy dostali?
Čiastočne preto, že sme úlohu antibiotík nepochopili. Antibiotiká sa zneužívajú a každý absolvent medicíny si myslí, že to bude prvý liek, ktorý vo svojej praxi predpíše. Pritom im málokto rozumie.
Pacienti sú často poddávkovaní alebo dostanú antibiotiká na infekcie, ktoré nie sú bakteriálneho pôvodu (na vírusové choroby, ako sú nádcha či chrípka, antibiotiká neúčinkujú). Navyše, podľa zistení lekárov z londýnskeho Inštitútu Charlesa Cricka môžu napríklad pri liečbe chrípky až strojnásobiť jej nebezpečnosť – zaťažujú totiž črevnú mikroflóru.
Samotní pacienti často antibiotiká od svojich lekárov vyžadujú a tí, možno aby sa ich zbavili, im vyhovejú.
Takže je to chyba lekárov?
Povedala by som, že je to tak pol na pol. Čiastočne je to určite vina lekárov. Tiež je však pravda, že sa v zlatej ére (60. a 70. roky) používali takzvané originálne molekuly. Farmaceutická firma niečo vymyslela, bolo to chránené patentom a fungovalo to tak, ako malo.
Ale hneď ako patent dobehne, začnú sa vyrábať generické formy, ktoré už nefungujú úplne tak, ako by mali. Sú však významne lacnejšie, a preto sú preferované. Po roku 2000 dobehli mraky týchto patentov, trh s antibiotikami bol zaplavený tými generickými a práve v tom čase ten problém obrovsky eskaloval.
To nie je vina lekárov, tí boli zvyknutí používať antibiotiká, ktoré fungovali. Teraz používajú tie, ktoré sa tvária podobne, ale už tak dobre nezaberajú. Tlak firiem a poisťovní na to, aby sa používali lacnejšie prípravky, je totiž obrovský. Niečo však musíme pripísať aj na vrub pacientom, ktorí chcú antibiotiká aj na stav, ktorý ich nevyžaduje.
Čo sa s tým dá robiť?
A tu je problém. Aj keby sa všetky antibiotiká v rámci humánnej medicíny ordinovali správne, stále by to bolo len asi 20 % všetkých používaných antibiotík. Ďalších 80 % sa totiž vo svete používa mimo humánnej medicíny v poľnohospodárskej sfére ako rastové faktory.
Tu môžete argumentovať rezistenciou a úmrtím ľudí, koľko chcete, ale ekonomická loby je taká silná, že nemáte šancu to zvrátiť.
Náklady, ktoré sa významne znižujú vďaka používaniu antibiotík ako rastových hormónov, sú takou silnou zbraňou, že proti nej logická a vedecká argumentácia neuspeje. Napriek tomu to nesmieme vzdať. Neustála edukácia (výchova, vzdelávanie, pozn. red.) odbornej aj laickej verejnosti je dôležitá, aby si ľudia uvedomili, že antibiotiká sú unikátnym a nenahraditeľným dedičstvom, ktoré nám matka príroda dala, a keď ho zničíme, nezostane nám vôbec nič.
Kedy sme vlastne začali antibiotiká hltať ako cukríky?
V podstate hneď. Už počas druhej svetovej vojny, keď sir Fleming uviedol penicilín do praxe (škótsky lekár Alexander Fleming si v roku 1928 všimol, že pleseň Penicillium chrysogenum zabíja všetky ostatné baktérie v Petriho miske). V Amerike vtedy aj na odpadkových košoch viseli plagáty, že penicilín zničí kvapavku do štyroch hodín. A to, myslím, naštartovalo éru ľudskej nadradenosti, keď sme si mysleli, že sme zvíťazili nad infekciami a že sa nám nemôže nič stať. Táto arogancia sa teraz, bohužiaľ, obracia proti nám.
Čo nám teda hrozí?
Určite nie vyhynutie ľudstva, ale ak bude rezistencia baktérií narastať ďalej týmto tempom, budú podľa odhadov Svetovej zdravotníckej organizácie v roku 2050 najčastejšou príčinou úmrtí infekcie, ktoré už nebudú liečiteľné bežnými antibiotikami. Paradoxne sa teda vrátime o sto rokov nazad.
Svetová zdravotnícka organizácia varuje, že v roku 2050 bude na bakteriálne infekcie zomierať 10 miliónov ľudí ročne. Nie je to prehnané?
Určite nie je. V tejto chvíli sú na prvej priečke v úmrtnosti onkologické a kardiovaskulárne ochorenia, ktorých liečba však ide obrovsky dopredu. V týchto odboroch sa darí ľudí zachraňovať, čo, bohužiaľ, neplatí v liečbe infekčných chorôb. Infekcie sa preto opäť dostanú dopredu a ja mám obavu, že ročná úmrtnosť bude ešte oveľa vyššia ako oných 10 miliónov a že sa to stane už v roku 2040 alebo 2045.
Veronika Tardonová
Rozhovor bol uverejnený v časopise Téma 38/19.