05.02.2020, 09:00

Karol Čálik: Držím sa hesla „všetkého s mierou“

Populárneho slovenského herca a speváka Karola Čálika (74) pozná verejnosť z rôznych filmov aj inscenácií. Nikomu netreba predstavovať filmy ako Pacho, hybský zbojník či Noční jazdci. V divadle odohral množstvo hier a muzikálov. Jeho nezameniteľný hlas počuť aj z dabingu. Na strýka Držgroša z kreslenej rozprávky Káčerovo sa nedá zabudnúť.

Karol Čálik:  Držím sa hesla „všetkého s mierou“
Zdroj: TV Markíza

Je o vás známe, že tiež patríte k ľuďom s diabetom. Ako sa liečite?
Navštevujem pravidelne diabetologickú ambulanciu. Liečim sa tabletkami už dlhší čas.

Kedy vám cukrovku zistili?
Celé sa to začalo mozgovou príhodou nášho kolegu Paľka Mikulíka asi pred tridsiatimi rokmi. Ja a moji kolegovia sme sa zľakli a išli sme k lekárovi. Okrem Ľuba Romana nám všetkým zistili cukrovku druhého typu. Mali ju aj Stanko Dančiak, Marián Labuda, Maco Debnár, ktorí už dnes, žiaľ, nie sú medzi nami.

Čo nasledovalo?
Upravili nám životosprávu, nasadili lieky. Začali sme sa inak pozerať na jedálny lístok, aj keď občas sme zhrešili. Veď diabetes nebolí. No asi sme neboli potom príliš vyľakaní.

Ako ste si kontrolovali jedlo?
Vynechával som niektoré jedlá... Radšej som si nedal zákusok, aby som si mohol dať borovičku. (Smiech) Ale priznám sa, že čo sa týka diabetikov, tak nemajú veľký výber sladkého.

Máte rád sladké? Ako s tým bojujete?
Občas mám chuť na sladké, najhoršie to je v noci. Vyberám si horké čokolády, v ktorých je veľa kakaa, a light jogurty. Čo sa týka sladených nápojov, takých tých kolových, tie vynechávam. Pijem len vodu, minerálku.

Aj ste pociťovali nejaké príznaky cukrovky?
Práveže vôbec nie. Symptómy nemám žiadne, musím si poklopať na čelo. Keď však idem na cesty autom, tak mám pri sebe v pohotovosti hroznový cukor.

Zdroj: Nová scéna, René Miko

Slováci sú veľkí klobáskari, slaninkári... Ako je to s vami?
Moja nebohá svokra – Moravanka – hovorila: „Všeho s mírou.“ A naozaj to platí. Keď sa toho človek drží, tak si veľmi nemôže uškodiť. Našťastie, mám ešte stále dosť pohybu v divadle, tak je kde spáliť energiu. No zasa sa už viac vozím v aute ako chodím pešo.

Okrem divadla máte ešte nejaký pohyb?
Keď som ešte aktívne poľoval, tak som mal dosť pohybu aj v prírode. Mal som tiež poľovného psa, s ktorým bolo treba chodiť von. Dvakrát, trikrát do týždňa som bol na Železnej studničke alebo na Kolibe. Bolo to zdravé. V sezóne to bolo zasa hubárčenie. Na hubách som dokázal byť aj celý deň. Ale polhodinová prechádzka popri Dunaji, to ma už nebavilo.

Dnes už psa nemáte?
Už ho nemám, pretože manželka tvrdí, že by som ho aj tak púšťal von už iba z okna na dlhej vôdzke, lebo bývame na prízemí a pred oknami máme parčík (smiech).

A na hríby ešte chodievate?
Áno, na hríby chodievam na Záhorie, to je hubársky raj. No už nerád chodím do kopcov, vyberám si rovinky. Raz som išiel s kamarátom na huby z opačnej strany Karpát, tam je kopcovitý terén. On mi hovorí – vydrž, neboj sa, tu už bude taká lúčka. Tak som sa potešil, že konečne rovina. Áno, bola to lúčka, ale v kopci. (Smiech)

No zvládli ste to...
Áno, keď sa na hubách darí, tak človek nemyslí na to, kadiaľ ide. Ale keď chodíte na prázdno, vtedy vám začne prekážať všetko...

Rád varíte?
Áno, rád. Často robím dubákovú omáčku a hovädzie pečené prešpikované slaninou. Huby mám aj zamrazené, aj nasušené. Milujem vôňu sušených húb, keď otvorím pohár, tak normálne fetujem. (Smiech) A tiež rád kombinujem sušené s mrazenými. Jedlo má potom väčšiu arómu.

Pochytí vás občas chuť na niečo nezdravé?
Žiaľ, všetko, čo mi chutí, je nezdravé. No väčšinou sa snažím predsa len jesť racionálnejšie, aj vzhľadom na svoj vek. V minulosti mi nerobilo problém po predstavení otvoriť chladničku, hovoril som tomu: sezam, otvor sa! A už som šrotoval. Pred predstavením mi totiž nechutí jesť, ale po predstavení, aj keď bola polnoc, som s tým nemal problém.
Dnes už jem skôr diétnejšie. Večer na zahnanie hladu si dám napríklad už len kaleráb alebo dia jogurt. Ale chuť na sladké o polnoci má drží stále. (Smiech)

Muži nemajú veľmi vrúcny vzťah k ovociu a zelenine. Ako je to s vami?
Čo sa týka ovocia a zeleniny, ja som skôr zeleninový typ. Ovocie však jem dennodenne. Manželka mi pripraví misu ovocia, ja ho už len zjem. Nasilu... (Smiech)

Vy ste mali dosť pohybu, neboli ste ani obézny. Ako si vysvetľujete u vás cukrovku?
Je to stres. V našom povolaní je ho veľa. Práca herca nie je až taká pohodová, pretože psychika je oveľa aktívnejšia. Človek na javisku prezentuje seba, čo je aj väčšia zodpovednosť nielen voči sebe, ale aj voči divákovi. So stresom sa stretávame každodenne. A stres je aj za všelijakými inými chorobami.

Aj ste sa zaujímali o cukrovku a jej hrozby?
Som v obraze a pravidelne chodím na preventívne prehliadky. Zatiaľ mám všetko dobré. Manželka ma vyhnala aj na cievne, pretože i mladší kolegovia mali problémy s cievami. Primárka mi hovorí – majstre, vy nefajčíte, však? Odpovedám jej, že fajčím ako Turek. Na to mi povedala, že mám asi skvelú genetickú výbavu, pretože cievy mám v poriadku.

To sú dobré správy...
Manželka si totiž myslela, že keď ma vyženie k cievarke, tá ma vystraší a prestanem fajčiť. Ale nič také sa nestalo.

Srdiečko máte v poriadku?
Keď som mal tridsať rokov, prekonal som infarkt. Nakrúcal som v zime seriál, mal som chrípku a liečil som sa antibiotikami. Ale po mesiaci sa mi to vrátilo a nevedeli mi zistiť, čo to je. Bolo to v roku 1976 a vtedy ešte neboli také dokonalé diagnostické prístroje. Dnes už sú také, že každému nájdu nejakú chorobu. (Smiech) No musím si zaklopať, odvtedy som nemal problém.

Naučili ste s tým žiť?
Som s tým vyrovnaný, uvedomujem si, že riziká, ktoré nastávajú po takýchto príhodách, môžu mať fatálne následky. Zatiaľ mi srdiečko slúži. Cítim sa, samozrejme, primerane veku. Vždy som bol štíhly, tenký, dnes už to tak nie je. Pribudlo bruško... Dobré je na to patologicky nemyslieť. Sem-tam si pod dohľadom manželky kontrolujem cukor alebo tlak. Ale ja už tak poznám svoje telo, že okamžite cítim, keď niečo nie je v poriadku.
Beriem tabletky, nie inzulín. Chodím na kontroly pravidelne, kvôli dobrému pocitu, a všeličo sa tam dozviem, keď čakám v čakárni. Najlepšie sú také babky, ktoré sú hluché. Všetci na okolí počujú, o čom sa bavíme. Hovorím, že babky, ale ja sám už som dedko. (Smiech)

Zdroj: archív Karola Čálika

Stále ste však aktívny, hráte divadlo, riadite ho, ste súčasťou manažmentu...
Je tiež veľká výhoda, že nie som pasívny penzista. Poznám zopár ľudí, ktorí keď aktívne skončili s prácou, so zamestnaním, tak sa to na nich odrazilo aj zdravotne. Mám okolo seba mladý kolektív, žijem aj ich problémami, takže mentálne som na tom zatiaľ dobre... A hlavne robím to, čo ma baví.

Oddychujete vôbec?
Ale áno, oddychujem aj pasívne. Rád si púšťam hudbu, čítam... No je pravda, že baterky dobíjam na hubách a v prírode. Psychika potom inak funguje.
Vy ste herec, spevák. Umenie máte v krvi, pochádzate z umeleckej rodiny? Ako to bolo u vás?
Pochádzam z amatérskej umeleckej rodiny. Otec hral na husliach, matka spievala v kostole v zbore. A u nás doma sa vždy spievalo. Dnes sa hudba viac počúva.

Máte doma aj nejakých nasledovníkov?
Mladší vnuk, predškolák, pekne spieva, povedala to aj učiteľka dcére. Chodieva tiež do hereckého krúžku a páči sa mu tam. No je takej povahy, že svet gombička. Starší vnuk má iný naturel. Je skôr orientovaný na čísla a matematiku. Keď skončil prvú triedu, tak som ma neho len tak vybalil, koľko je 342 plus 276. Zamyslel sa a povedal mi z hlavy číslo 618. A ja som si to musel zrátať na papieri, či je to tak... Bolo to správne. A 15-ročná vnučka zasa súťažne skáče parkúr. Ale lásku ku koňom má po mne.

Vy máte nádherný hlboký hlas, mali ste ho odmalička taký?
Preboha, nie! Bol som normálne decko, s detským hlasom. Až neskôr som bol basbarytón. V 15 rokoch som bol najmladším člen robotníckeho spevokolu Bradlan v Trnave. Stál som vedľa svojho deda, mali sme rovnaké hlasy, boli sme zaradení do prvého basu. Pospevoval som si už ako dieťa, pretože tak robila aj moja mama. Tá si vždy niečo nôtila, napríklad pri varení.

Čo vás potom viedlo na dráhu herca, a nie speváka?
K divadlu som inklinoval už od detstva. Začínal som bábkovým divadlom, ktoré som dostal na Ježiška, a tak som potom hral pre celú ulicu. To boli moje prvé desaťhalierové zárobky. Aj som si písal rozprávkové hry. Na základnej škole som potom chodil do dramatického krúžku a pokračoval som v ňom aj na strednej škole. Vtedy som už začal inklinovať k herectvu.


Mňa však bavilo všetko, hral som aj futbal za žiakov Spartaku Trnava a behával som za Sláviu Trnava. No postupne sa to začalo kryštalizovať na to herectvo. A tak som si dal prihlášku na VŠMU a na prvýkrát ma prijali.
Ale aj na prijímacích pohovoroch ma národný umelec doktor Janko Blaho začal presviedčať, aby som išiel na operný spev. Zostalo to však pri tom herectve. No chodil som k nemu domov na súkromné hodiny spevu. Začínali sme vždy kalíškom skalickej slivovice. (Smiech)

Čo sa týka muzikálov, aj tancujete?
Áno, aj tancujem. Napríklad pri skúšaní muzikálu Cigáni idú do neba sme mesiac trénovali so sólistami so SĽUK-u, pri West Side Story bola tiež veľká tanečná príprava. V podstate pri každom muzikáli je určitá tanečná príprava. Ešte pred desiatimi rokmi som odtancoval to, čo dvadsaťpäťroční... Dnes je to už troška iné. Z tých posledných predstavení, napríklad Madam de Pompadour, kde som hral biskupa, moja choreografia spočívala v požehnávaní. (Smiech)

Odtancovali ste si toho však dosť, nie?
Áno, v podstate si ešte aj teraz zakrepčím, napríklad v muzikáli Mária Terézia: Posledná milosť.

Ako sa dnes pozeráte na mladých hercov? Majú to ľahšie v porovnaní s tým, keď ste začínali vy?
V mojich začiatkoch bolo viac príležitosti v televízii, vo filme. Dnes už Slovenská filmová tvorba Koliba neexistuje. Slovenská televízia mala množstvo rôznych relácií, zábavných, mládežníckych, literárno-dramatických. Tam sa stále niečo vyrábalo. Táto mladá generácia nemá toľko príležitostí. Dnes sú to väčšinou len televízne seriály.
My sme vyrastali na kvalitných predlohách svetových dramatikov a spisovateľov. Bratislavské pondelňajšie inscenácie boli veľmi úspešné v celom Československu.
Napríklad na Kolibe sa robilo ročne 12-13 filmov a popri tých, ktoré boli poplatné dobe, sa pretlačil vždy nejaký titul, ktorý získaval ocenenia po celom svete.

Zdroj: Nová scéna, Ctibor Bachratý

Pacho, hybský zbojník je dnes už klasika a patrí k najúspešnejším slovenským filmom. Spomínate si ešte na nakrúcanie?
To sú najkrajšie spomienky. Bola tam skvelá partia hercov, s ktorými sa dobre spolupracovalo, rovnako ako aj s režisérom Martinom Ťapákom. Mali sme tam voľnú ruku, keď sme mohli do tej postavy dať aj niečo vlastné. Scenár napísal Peter Jaroš, ale dialógy robili Lasica so Satinským. Tak sa dostal do filmu typický slovenský humor. Skutočne to bola vynikajúca filmovačka. Keď sme sa večer rozchádzali, tak sme sa tešili, že sa ráno znovu stretneme.
Rovnako dobrá partia bola aj vo filme Noční jazdci. Režisér Martin Hollý dal dokopy skvelých ľudí – hercov z Česka i zo Slovenska. Kvalitu filmu dokáže ovplyvniť, keď sú tam herci na jednej vlnovej dĺžke. Tých dobrých filmovačiek bolo veľa.

Ako ste začali divadelnú sezónu na Novej scéne po letných prázdninách a čo všetko vás ešte čaká?
September sme odštartovali premiérou jedného z najslávnejších muzikálov všetkých čias Bedári. Pred nami je nový muzikál Turandot, z pier juhokórejských autorov. Libreto je podľa opery Giacoma Pucciniho. Režírovať ho bude maďarský režisér Róbert Alföldi. A, samozrejme, repertoár zostáva: Mária Terézia, Mačky, Mamma Mia, Rasputin, Rozum a cit – adaptácia slávneho románu od Jane Austenovej – a Cyrano z predmestia, ktorý je po 42 rokoch v novom šate, s novými hudobnými aranžmánmi a so živým orchestrom.


Vizitka:
Karol Čálik
• Riaditeľ umeleckého súboru Divadlo Nová scéna Bratislava.
• Narodil sa 15. marca 1945 v Trnave.
• Už ako študent VŠMU účinkoval na Novej scéne v operete Modrá ruža a v muzikáli Hallo Dolly.
• Od októbra 1968 sa stal sólistom spevohry Novej scény.
• Hral v mnohých filmoch: Pacho, hybský zbojník, Noční jazdci, Falošný princ, Galoše šťastia, Hana a jej bratia, Skrytý prameň, Stratená dolina, Sváko Ragan, Utekajme, už ide!
• Často účinkoval aj v televíznej a rozhlasovej tvorbe vrátane zábavných programov.
• Pôsobil tiež ako pedagóg herectva na konzervatóriu.
• Účinkoval v množstve činoherných predstavení, operiet a muzikálov: My Fair Lady, Fidlikant na streche, Zorba, West Side Story, Evanjelium o Márii, Mata Hari, Cigáni idú do neba, Madame de Pompadour, IAGO, Veselá vdova, Charleyho teta, Obchod na korze, Sluha dvoch šéfov...
• Klasické operety – Čardášová princezná, Cigánsky barón, Orfeus v podsvetí...
• V súčasnosti ho môžete vidieť v muzikáloch Mačky, Mária Terézia: Posledná milosť.
• Je ženatý, má dve dospelé deti, jednu vnučku a dvoch vnukov.

Zlatica Beňová