22.08.2019, 07:48

Ján Štrasser: So slovíčkami sa hrám celý život

Básnik, esejista, textár, publicista a prekladateľ Ján Štrasser (73) žije s cukrovkou už viac než desať rokov. Myslí si o sebe, že nie je príliš disciplinovaný pacient. ,,Snažím sa však mať cukor pod kontrolou a zatiaľ sa mi to darí,“ tvrdí umelec, ktorý pre čitateľov Diabetika pripravil aj vtipný diaslovník.

Ján Štrasser: So slovíčkami sa hrám celý život

Kedy vám zistili cukrovku?
Nepamätám si to presne, ale je to približne 12 či 15 rokov. Išlo pravdepodobne o bežnú kontrolu.

Nemali ste žiadne sprievodné zdravotné ťažkosti?
Ani nie. Po biochemickom rozbore sa ukázalo, že mám zvýšenú glykémiu. Všeobecný lekár ma poslal na odborné vyšetrenie k diabetologičke. Dostal som nejaké tabletky, takže podľa všetkého to zrejme nebolo až také vážne.

Ako ste vtedy vnímali, že máte také ochorenie?
Samozrejme, že prvé, čo vám lekári dajú, je bohatý zoznam všetkého, čo nesmiete, rôzne knižky, brožúrky, ako sa počítajú sacharidové jednotky a podobne. Užíval som teda tabletky a snažil som sa obmedziť sladkosti. V tom čase som bol závislý od čokolády. Takže som sa snažil vyjsť v ústrety svojej chorobe.

Beriete lieky aj dnes?
Na tabletkách som bol v pohode asi desať rokov. Pani doktorka Elena Rychnavská sa o mňa príkladne starala, chodieval som na pravidelne kontroly, ale odišla do dôchodku. Dnes ma lieči pani doktorka Miriam Adamovičová, ktorá je tiež výborná lekárka. No asi pred dvomi rokmi som prešiel na ľahší inzulín, ktorý sa berie raz za 24 hodín.

Do akej miery vám ochorenie zasiahlo do života?
Až tak výrazne som to nepocítil. Pri tomto ochorení sú dôležité určité odporúčania, napríklad, že treba piť veľa vody, nie alkohol, samozrejme. Ten sa nesmie, ale ja som alkoholu nikdy neholdoval, takže toto mi nerobilo problém. Niektoré odporúčania sa mi nedarí vždy dodržiavať. Lekári dosť naliehajú, aby človek veľa chodil, asi desaťtisíc krokov denne. To je strašne veľa. Snažil som sa s lekárkou vyjednávať, či mi nestačí vypiť viac vody a urobiť menej krokov, ale nejako mi to u nej neprešlo. (Smiech) Ale urobím toľko krokov, koľko mi vyjde.

Takže ste nemuseli výrazne zmeniť režim?
Nejako zásadne som svoj režim nemusel meniť. Trošku si dávam pozor na tie cukry. Niekedy však nevydržím a občas „zhreším“. Od malička mám rád sladké, ale snažím sa to redukovať. No napríklad kávu si nikdy nesladím.

Využili ste napríklad rady aj diétnych poradcov?
Nie, v tomto som sa spoliehal na lekárky a ich odbornú pomoc.

Hovorili ste, že nie ste disciplinovaný pacient. V čom to spočíva?
Nedodržiavam počet predpísaných krokov, hoci fyzická námaha znižuje cukor okamžite. Už sa mi stalo, že po dvojhodinovej prechádzke členitým terénom po jedle som mal nízku glykémiu. Ja však nie som veľmi prechádzkový typ. V tomto som nedisciplinovaný. No dôležitý je glykovaný hemoglobín, a ten keď je pod hranicou sedem milimolov, tak to môže byť a to sa mi darí.

K športu teda asi nemáte vzťah...
K športu mimo televízie nemám vzťah. Nie som športovec, ani som nikdy nebol.

Ako sa teda vyrovnávate s chuťou na sladké?
Niekedy mám sladkostný „absťák“. Teraz už existuje diabetická čokoláda, ktorá je chuťovo na úrovni tej nediabetickej, čo je veľmi fajn.

A čo keď idete okolo cukrárne? Musíte sa veľmi premáhať?
No... dosť. Horšie to je, keď manželka doma napečie a potom provokuje s tým, aby som si dal. Ja niekedy hovorím: mám pevnú vôľu, a tak si teda dám. (Smiech) Neviem, či toto čitateľov Diabetika nejakým spôsobom povzbudí do života.

Nebojíte sa následkov a komplikácií?
Samozrejme, že viem o možných rizikách, napríklad poškodenia zraku. Na vyšetrenie očného pozadia chodievam raz do roka a niekedy aj častejšie. Zatiaľ ho mám v poriadku. Čo sa týka diabetickej nohy, tak beriem tabletku na neuropatiu a liečim sa aj na vysoký tlak. Starám sa o seba tak, že chodím na pravidelné kontroly.

Koľko celkovo beriete liekov?
Tých tabletiek beriem pomerne dosť. Na cukor, na tlak, na neuropatiu, potom mám ešte liek na urologické problémy. Na 73 rokov je to také optimálne. (Smiech)

Ako sa stravujete? Ako to máte s tými sacharidovými jednotkami?
Stravujem sa tiež nie veľmi disciplinovane. Manželka ešte pracuje, takže niekedy je navarené, ale niekedy idem na obed do reštaurácie. Inzulín, ktorý teraz beriem, má však aj takú zložku, ktorá obmedzuje chuť do jedla, a to je veľmi dobre. Váhovo som na tom lepšie ako v minulosti, nejaké to kilo-dve ročne zhodím.

Vy ste pre pacientov s diabetom pripravili taký vtipný diaslovník. Napríklad človek, ktorý má cukrovku, je diapozitív a podobne. Vy sa rád sa hráte so slovíčkami...
So slovíčkami sa hrám celý život (je to už 55 rokov), či už v poézii, slovnom humore, textoch a podobne... Je to moja profesia aj záľuba.

Ako vznikol?
Celý diaslovník vznikol na jednej akcii asi pred dvomi rokmi. Boli sme tam spolu s mojím priateľom Tomášom Janovicom, ktorý je tiež diabetik. Pred koncom akcie nám začali ponúkať tortu, ktorá vyzerala úžasne, a ja hovorím: Tomáš, dajme si, tá torta je dia-bolsky dobrá. On to neskôr využil v jednom vo svojich aforizmov a ja som si povedal, že ešte teda skúsim, kde všade sa slovko „dia“ nachádza.

Ste autorom mnohých textov populárnych pesničiek pre Mira Žbirku, Richarda Müllera, Mariku Gombitovú, Paľa Hammela, ktoré sa hrávajú dodnes... Ako vznikla taká spolupráca?
Cez môjho kamaráta – amatérskeho muzikanta. Kedysi veľmi dávno, ešte ako sedemnásťročný, som začal písať básničky, a tie sa tomu kamarátovi páčili. On ich zhudobnil, mne sa zasa páčilo, čo z toho vytvoril, a tak sme začali spolupracovať. V roku 1969 sme vyhrali pesničkovú súťaž Detvianska zlatá ruža. Išlo o skladbu Don Quijote a spievala ju Marika Klesniaková, ktorá sa neskôr vydala za herca Ivana Mistríka.
Potom, keď som študoval v Bratislave, tam sa prelínali rôzni muzikanti, a tí sa začali zaujímať o to, či by som im niečo neotextoval. A tak som to potom robil dosť dlho.

Píšete texty aj dnes?
Už dlho to nerobím, pretože mojou špecializáciou sú piesne do muzikálov, či už pôvodných alebo preložených z cudzích jazykov. Pracoval som na tých najväčších svetových, či už je to Hair, Jesus Christ Superstar, Donaha!, Hello, Dolly! Producenti... Bude ich už hádam okolo 40.

Zdroj: René Miko Nová scéna

Čo bolo vaším posledným počinom?
Asi pred rokom sme spolu s Janom Ďurovčíkom a so skladateľom Henrichom Leškom urobili pôvodný slovenský muzikál Rasputin na Novej scéne. To je robota, ktorá má veľmi teší. Už ma nebaví otextovať pesničku nejakému spevákovi. Dnes sú speváci mladí, majú okolo dvadsiatky, a ja sa mám vcítiť do ich myslenia a cítenia? V súčasnosti už ani tie príležitosti nie sú. Zostali mi muzikály, čomu som teším.

Máte vo výhľade niečo nové?
V máji tohto roka bude obnovená premiéra Cyrana z predmestia. A asi päť rokov sa naťahujeme s dielom Bedári, čo je absolútne špičkový svetový muzikál, ktorý som otextoval asi pred piatimi či šiestimi rokmi a z rôznych dôvodov sa ešte nedostal na javisko. Ale stane sa tak tento rok na jeseň.

Prezraďte nám, ako vzniká taký text, ako prebieha spolupráca?
Osloví ma na divadlo alebo režisér či producent. Dostanem väčšinou už preložené libreto, nahrávku. Ide o doslovný preklad, ja ho otextujem – prebásnim. Potom ešte s režisérom, hudobným dramaturgom, korepetítormi dolaďujeme, upravujeme, prípadne prerábame.

Viete aj spievať? Aj si niečo zanôtite?
Neviem posúdiť, či viem spievať. Zatiaľ nikdy nikto nechcel, aby som niečo naspieval, takže asi to neviem. A ani nemám hudobné vzdelanie. Vyrastal som však na Beatles, a ešte pred nimi na kabaretných pesničkách Šlitra a Suchého. Kabaret je to, čo má ešte láka. Dvanásť rokov som sa podieľal na produkcii kabaretu Milana Markoviča. Napísal som asi 400 kabaretných, satirických textov.

Akú hudbu počúvate? Púšťate si hudbu, keď pracujete?
Na rozdiel od mojich kamarátov ja pri hudbe neviem písať. Nevedel som sa pri hudbe ani učiť. Keď pracujem, tak potrebujem ticho. Občas však počúvam také vybrané veci, ako napríklad Bulata Okudžavu, Vladimíra Vysockého, Leonarda Cohena, klasický džez... alebo si pustím vážnu hudbu. Na dnešný pop sa nechytám.

Máte obľúbené texty alebo básne, ktoré ste vytvorili? Prípadne, ste na nejaké zvlášť hrdý?
Vydal som asi desať básnických zbierok, a myslím si, že neboli zle prijaté. Ale neviem si z toho niečo špeciálne vybrať. Je to ťažké povedať. Ak mám byť na niečo hrdý, tak sú to skôr preklady.

Prekladáte z ruštiny?
Vyštudoval som ruštinu, prekladám teda z ruštiny a s mojím priateľom germanistom Petrom Zajacom sme preložili veľa nemeckej poézie. Takmer každý rok mi vyjde nejaká kniha.

Na ktorý z prekladov ste teda hrdý?
Je to preklad Puškinovho Eugena Onegina. Vyšiel asi pred 15 rokmi a dostal som zaň rôzne slovenské aj ruské ocenenia. Z nemeckého prekladu som pyšný na dielo Posledné dni ľudstva, ktoré napísal Rakúšan Karl Kraus. Je to asi 600-stranová kniha, ide v nej o pohľad na absurdnosť prvej svetovej vojny.

Čím sú zaujímaví súčasní ruskí prozaici?
Keď sme sa pokúšali uzákoniť spisovnú slovenčinu, tak Rusi už mali Dostojevského, Tolstého, Turgeneva, Čechova. Takže títo súčasní Rusi všetko dobré nabrali od nich. Navyše, tí, ktorých ja prekladám, sú slobodomyseľní, sú to autori, ktorí neslúžia žiadnemu režimu, veľmi dôsledne mapujú aj svoju históriu a majú výborný štýl.

Všímate si pri čítaní iných kníh, ako je ktorá preložená? Trpíte akousi profesionálnou deformáciou?
Trocha áno, ale z iných jazykov to neviem až tak porovnať. Originál je veľmi dôležitý, teda poznať ten jazyk. No ešte dôležitejšie je, ako to bude znieť v slovenčine. Niekedy vidím, že niektoré preklady sa robili náhlivo, boli zle zredigované, ale niektoré zas, naopak, boli urobené dobre.

Ako vyzeral alebo ešte vyzerá váš pracovný deň?
Záleží na tom, aká je to práca. Ak je to veľký preklad, tak viem, že bude trvať aj pol roka. Mám daný termín, a ten si uložím v hlave. V tomto smere som však taký všežravec a baví ma súbežne robiť aj viac vecí. To znamená, že mám v počítači uložený nejaký preklad, ku ktorému sa vraciam, potom mám rozrobený muzikál alebo knihu rozhovorov. Termínovo sa snažím všetko stíhať, v tomto ohľade som disciplinovaný.

Sedíte dlho pri počítači?
Keď som doma, tak áno, sedím pri počítači. No čím som starší, tým radšej sa stretávam so svojimi priateľmi, ktorých nie je až tak veľa. Je pre mňa veľmi príjemné s niekým raz za týždeň vyjsť na kávu, alebo aj všetci naraz a už len tak nezáväzne debatovať. Samozrejme, že riešime aj aktuálnu politickú situáciu... Máme jedného vydavateľa, ktorý pre nás organizuje také kávové stretnutia. Volá sa Peter Chalupa, a tak som vymyslel pre našu skupinu názov, voláme sa „chalupári“. Stretneme sa tak na hodinku, dve a je to veľmi príjemné.

Takže sa vôbec nenudíte...
Nemôžem povedať, že by som sa nudil. Okrem príjemných stretnutí s priateľmi občas zájdem do divadla, na koncert alebo nejakú spoločenskú akciu či besedu. A už sa ani nesnažím toľko čítať, ako keď som bol mladší. Už nevládzem.

Zdroj: Forza music

Vydali ste niekoľko kníh rozhovorov s rôznymi osobnosťami. Podľa čoho si ich vyberáte?
Tých kníh je doteraz 19, dvadsiatu – so Zuzanou Kronerovou – pripravujem. Prvá bola kniha rozhovorov s Milanom Lasicom. Dostal som, ani neviem ako, taký nápad, že Lasica, ktorý je špičkový človek, zaujímavá osobnosť, nemá knihu. Pritom na pultoch kníhkupectiev už mali svoje knihy hocijaké rýchlokvasené celebritky. Tak som oslovil vydavateľstvo Forza Muzic aj Lasicu a keď súhlasili, tak som sa do toho pustil. Tak vznikla prvá kniha, o ktorej som si myslel, že bude aj posledná.

Ale nestalo sa tak...
Kniha mala komerčný úspech, výborne sa predávala, a tak sa ma vydavateľstvo opýtalo, čo ďalej. Potom pribudla kniha rozhovorov so Studenkovou, s Labudom, s Chudíkom a s ďalšími hercami. Neskôr som odbehol od hercov k spisovateľom... Dostávam veľa tipov, s kým všetkým urobiť knihu rozhovorov, no dôležité je, aby medzi tým, s kým sa zhováram, a mnou fungovala určitá vzájomná chémia.

Zdroj: Forza music


Vizitka:
Ján Štrasser sa narodil 25. februára 1946 v Košiciach. Vyštudoval ruštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V polovici 60. rokov 20. storočia začal publikovať poéziu a literárnu kritiku. V roku 1968 vydal prvú básnickú zbierku Odriekanie, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Po nej prišli na rad aj texty piesní. Hitmi boli Farebný sen Evy Kostolányiovej, To všetko bolo včera Marthy a Teny Elefteriadu, Tlaková níž skupiny Banket a Richarda Müllera, Spinetové blues Petra Lipu. (tasr)

Zlatica Beňová