Voľba bola jednoznačná. Ukrajina je najlacnejšia krajina Európy a za tie tri týždne, čo sme si tam žili ako králi, sme minuli len toľko peňazí, akoby sme v hocakej inej „západnej“ krajine žili len týždeň a jedli suché rožky. V Ukrajine je lacné nielen ubytovanie, doprava a jedlo, ale aj nápoje – konkrétne vodka. Jej cena je porovnateľná s cenou bežného nealka. Rozhodnutie o jej konzumácii a znášanie prípadných následkov je však na každom z vás.
Základné informácie
Oficiálny názov: Україна
Hlavné mesto: Kyjev
Štátne zriadenie: republika
Hlava štátu: Viktor Janukovyč
Prvá písomná zmienka: rok 1213
Počet obyvateľov: 46 490 400
Rozloha: 603 628 km²
Vlaky odvšadiaľ všade
Moju expedičnú Felíciu som výnimočne zobrať nemohol, lebo sme boli siedmi. Rozhodli sme sa teda cestovať vlakmi. Ukrajina je obrovská a z veľkej časti nezáživne rovinatá, takže ideálne boli nočné „spacie“ vlaky. Večer sme nastúpili na vlak, ľahli sme si spať a ráno sme sa zobudili v nejakom meste. Batožinu sme si uzamkli v staničných skrinkách a naľahko sme sa vybrali do ulíc. Dané mesto sme si počas dňa dôkladne pozreli, večer sme si vyzdvihli batožinu, nasadli na ďalší lôžkový vlak a ráno sme sa zobudili opäť o niekoľko stoviek kilometrov ďalej. V Ukrajine sa dá dostať vlakom do každého väčšieho mesta. Vlaky jazdia často, sú veľmi lacné a aj keď niektoré vozne vyzerajú, že si pamätajú ešte časy, keď vozili väzňov do gulagov, cestovanie v nich je celkom fajn. O kvalite tratí sa to už veru nedá povedať. Neprekvapilo nás, keď nám v niektoré noci sprievodca pripevňoval zboku k ležadlám železné mreže, aby sme na tých jamách nepopadali z postelí na zem. Aj keď sme boli vo vozňoch tretej či štvrtej triedy, z času na čas sa predsa len objavila sprievodkyňa s vozíkom plným jedla či nápojov. Za zmienku stojí aj fakt, že sprievodca nás ráno vždy zobudil polhodinku pred tým, než sme mali vystupovať, aby sme sa stihli umyť a pobaliť.
Volgy, lady, kamazy
Kam sa nedalo ísť vlakom, dalo sa ísť miestnou dopravou. Vo veľkých mestách síce funguje klasická MHD, najmä električky a trolejbusy, ale spoje majú riedke intervaly a sú pomalé. Zvláštnosťou je, že automaty na lístky sa tam nepoužívajú, v každom električkovom vozni pobehuje sprievodkyňa, ktorá predáva lístky. Omnoho lacnejšia, šikovnejšia a rýchlejšia je sieť súkromných mikrobusov známa ako maršrutky. Zastávky nemajú. Jednoducho zamávate rukou, zastavia vám, nastúpite a kde šoférovi poviete, tam vás vysadí. Nemajú pevnú trasu, ale jazdia tam, kam chcú ľudia odviezť. Zaujímavé bolo aj platenie. Ak sme nastúpili vzadu, papierovú bankovku sme poslali po ľuďoch, ktorí si ju postupne podávali dopredu až k šoférovi, a ten bez ohľadu na to, aby videl, kto platil a za koľkých ľudí, bankovku rozmenil a drobné mince poslal naspäť po ľuďoch, až sa vrátili k nám dozadu.
Bežní obyvatelia jazdia najčastejšie na klasických ladách – žigulákoch, na moskvičoch, a tí bohatší na volgách. Z nákladných áut dominujú nesmrteľné kamazy, ktoré cestu nepotrebujú. Spravia si ju tam, kam sa chcú dostať.
Sochy veľkých hrdinov
Ak sa stratíte v ukrajinskom meste, existujú dva orientačné body, kam vás dovezie každý spoj, alebo kam vás odnaviguje každý domáci. Hlavná stanica a socha Lenina. Hlavná vlaková stanica je v každom meste najvýstavnejšou budovou. Veľakrát sme prechádzali cez mestá, ktoré boli ošarpané, zanedbané, ale hlavná vlaková stanica bola krásna, vyzdobená, priestor pred ňou zelený s kvetmi, fontánou. Zároveň je stanica aj konečnou pre väčšinu spojov MHD. Socha Vladimíra Iľjiča Lenina je v Ukrajine fenomén. Stojí v centre každého veľkého mesta a vždy, keď sme si dali rozchod, Lenin bol pre nás stabilným miestom, kde sme sa stretli. Na väčších námestiach je dosť miesta pre tanky a delá a na menších námestiach stoja sochy vojakov, partizánov, vojnových hrdinov. O to viac nás potešilo, že v prístavnom meste Odesa bolo na jednom z námestí súsošie sv. Cyrila a Metoda. Špeciálnym prípadom, ako si uctiť druhú svetovú vojnu a jej hrdinov, je pamätník v Kyjeve. Nachádza sa medzi starým mestom a riekou Dneper, na obrovskej lúke plnej tankov, diel, lietadiel, raketometov a inej vojnovej techniky. Za obdiv stojí gigantická socha Matka vlasť, ktorá je o tretinu vyššia ako socha slobody v New Yorku, a dvojnásobne ťažšia. Je to zatiaľ najväčšia socha, akú som kedy videl.
Kyjev
Základné údaje
Vznik mesta: 5. storočie
Počet obyv.: 2,8 milióna
Rozloha: 839 km²
Hustota: 3360 ob./km²
Pochodil som už veľa hlavných miest, ktoré boli rozlohou i počtom obyvateľov porovnateľné s Kyjevom. No Kyjev je spomedzi nich najkrajšie veľkomesto, v akom som kedy bol. Historické centrum mesta je krásne zrekonštruované a cez víkendy sa hlavné bulváre uzavrú pre cestnú dopravu a stávajú sa z nich rozsiahle pešie zóny. Okolo centra, najmä zo strany od rieky Dneper, sú veľké zelené plochy, parky, lužné lesy, popri rieke sa vinú krásne piesočnaté pláže. Až za týmto všetkým sa nachádza sídlisko v štýle bratislavskej Petržalky, no paneláky sú dvakrát vyššie a sídlisko je päťkrát väčšie.
Z pamiatok sa oplatí navštíviť najmä pravoslávne kostoly a kláštory z 11. storočia, ktoré sú zapísané aj v zozname svetového dedičstva UNESCO: katedrála sv. Sofie a kláštor Kyjevskopečerská Lavra. Napriek obrovskej rozlohe mesta sa metrom v pohode odveziete hocikam, jazdí cca každé 4 minúty. Centrum mesta je kompaktné, takže peši dôjdete všade, kde sa oplatí niečo vidieť. Vzhľadom na veľkosť mesta a množstvo zaujímavostí si treba na kompletnú prehliadku Kyjeva vyhradiť minimálne jeden celý deň.
Ja som si Kyjev veľmi neužil, pretože už pri vstupe do mesta na pochytili nečakané a náhle žalúdočno-črevné problémy. Takmer nikdy mi nebýva zle, takže práve preto ma tieto ťažkosti úplne vyradili. Vonku bolo viac než 30 stupňov, pred nami celodenné behanie po meste, a ja som nemohol nič zjesť ani vypiť, lebo hneď by to šlo zo mňa von. Inzulín som si pichol len dlhodobý, krátkodobého som sa pre istotu po celý deň ani nedotkol. Do večera som bol vyžmýkaný ako citrón, zelený, biely, ledva som chodil. Prehliadku mesta som však predsa len absolvoval celú a nič som si nenechal ujsť. To som celý ja. J
Mestá, ktoré sú naj z naj
Nielen Kyjev stojí za prehliadku. Viaceré ukrajinské mestá sú zaujímavé a treba ich vidieť. Spomeniem aspoň tie naj z naj. Užhorod – mesto, ktoré mnohí Slováci poznajú vďaka najlacnejším nákupom a najkrajším ukrajinským dievčatám. Ľvov – nádherne zachovalé historické mesto s krásnym centrom, každý milovník dobovej architektúry sa tu bude cítiť ako v raji. Charkov – 1,5-miliónové veľkomesto, veľmi zelené, usporiadané a pýši sa 12-hektárovým, čiže tretím najväčším námestím na svete (po Námestí nebeského pokoja v Pekingu a Červenom námestí v Moskve) a v jeho strede najväčšou sochou Lenina v Ukrajine. Za návštevu stojí aj krásna Odesa, vystavaná systematicky a pravidelne štýlom „na zelenej lúke“ na začiatku 19. storočia, ktorá je plná zelene a pravouhlých štýlových ulíc. Je tu najväčší ukrajinský prístav a najväčšie ukrajinské (zároveň jedno z najväčších európskych) schodisko. Potemkinove schody, spájajúce centrum mesta s prístavom, na ktorých sa odohral známy masaker počas ruskej revolúcie v roku 1905 počas vzbury na legendárnom krížniku Potemkin.
Záporožie je mesto, ktoré drží najviac ukrajinských rekordov a určite stojí za návštevu. Tiahne sa ním najdlhšia ulica v Európe a pravdepodobne aj jedna z najdlhších na svete – Prospekt Lenina dlhý neuveriteľných 11 km! Táto ulica tvorí zároveň centrum mesta so všetkými dôležitými obchodmi, úradmi i službami. Záporožie drží titul mesta s najnekvalitnejšími električkovými traťami na svete. Boli sme sa na nich povoziť, aby sme sa následne jednoznačne zhodli, že titul je zaslúžený. Mesto leží priamo na okraji najväčšej ukrajinskej priehrady s najväčšou vodnou elektrárňou DneproGES (naše Gabčíkovo je v porovnaní s ňou len malou hrádzkou na miestnom potôčiku). Hneď za elektrárňou sa nachádza Chortycja, najväčší ostrov na rieke Dneper, ktorý je známy unikátnym archeologickým náleziskom z dôb prastarých Skýtov či starobylých Kozákov. A na záver, každý snáď pozná ukrajinský automobil značky Záporožec, ktorý drží titul ako druhý najnekvalitnejší automobil na svete (hneď po rumunskom Olcite). Ten sa tu vyrábal od 60. do 90. rokov, v súčasnosti automobilka ZAZ vyrába autá značky Daewoo.
Krymský polostrov
Akoby do Ukrajiny ani nepatril. Je to úplne iný svet. Prírodou, podnebím či architektúrou. Rozlohou i počtom obyvateľov je veľký ako polovica Slovenska a tretinu obyvateľstva tvoria krymskí Tatári, pôvodné domorodé etnikum. Simferopoľ, hlavné mesto Krymu, je vcelku nezaujímavé a prašné mesto, kde okrem obligátnej sochy Lenina a budovy autonómneho parlamentu nie je nič zaujímavé. No začína sa tu svetový unikát – najdlhšia medzimestská trolejbusová trať na svete, dlhá 86 km. Spája Simferopoľ s prímorskými letoviskami Jaltou a Aluštou a prekonáva aj 750 metrov vysoký horský priesmyk. Jazda bola vskutku zážitkom, trvala približne hodinu a pol a v prepočte nás stála asi jedno euro. Drvivú väčšinu vozového parku tvoria 40-ročné československé trolejbusy Škoda 9Tr (áno, tie staré červené guľaté, ktoré si pamätáme z detstva), prípadne „nové“, iba 20-ročné trolejbusy Škoda 14Tr (červeno-žlté „kockaté“, ktoré jazdia ešte aj v Bratislave). Najstarším kúskom je 42-ročný trolejbus Škoda 9Tr, oficiálne zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako najstarší trolejbus na svete, ktorý jazdí v bežnej prevádzke. Vozidlá sú aj napriek veku stále vo výbornom stave!
Po týždni a pol cestovania po Ukrajine sme sa rozhodli dať si na Kryme pauzu a oddýchnuť si v najväčšom a najkrajšom ukrajinskom letovisku. Ukrajincov tu bolo nejako pomenej. Keďže sem chodí denne niekoľko rýchlikov z Moskvy, Krym je skôr letoviskom bohatých Rusov. Množstvo hotelov, podnikov, trhov, nádherné promenády, prosto letovisko, ako má byť. Vďaka vodke sa mi podarilo celkom rýchlo sa zbaviť žalúdočno-črevných problémov a pre istotu som pokračoval v jej aplikácii aj po zvyšok pobytu, veď človek nikdy nevie. J Na Kryme už boli moje dávky inzulínu i množstvo stravy v obvyklom množstve a mohol som fungovať naplno a bez obmedzení. Všetky dostupné pláže sú súkromné, každá je oplotená a na každej sa platí vstupné, ale vysnívaný relax v teplom Čiernom mori bol na nezaplatenie. Ubytovať sa v tomto letovisku je ľahšie, ako by človek čakal. Na trolejbusovej stanici v každom meste čakajú bábušky (miestne babičky) a predbiehajú sa v tom, ktorá vám poskytne svoj dom za nižšiu cenu. Stačí chvíľku vyjednávať a lacné ubytovanie máte dohodnuté.
Krym sa v mnohom podobá Chorvátsku – z pobrežia stúpajú hory do 1 500-metrovej výšky a každý deň sa takmer na minútu presne okolo štvrtej poobede spustila krátka, no intenzívna búrka. Napriek tomu bolo teplo, cez deň do 35 a v noci okolo 25 stupňov. K tomu nádherná vôňa vzduchu, borovíc a miestnych kvetín.
Krymské skvosty
Bývali sme v Alušte, ktorá je akousi križovatkou ciest po prímorskom Kryme. Väčším a krajším letoviskom je však Jalta. Tu sú tie najluxusnejšie hotely, najhonosnejšia promenáda, najkrajšie pláže. Boli sme sa pozrieť v Livadijskom paláci, kde sa vo februári 1945 konala Jaltská konferencia mocností s cieľom povojnového rozdelenia sveta. Nevynechali sme ani známy svadobný zámoček Lastovičie hniezdo. V neďalekej Alupke nás zaujal nádherný park.
Jedným z najkrajších zážitkov bolo vyvezenie sa lanovkou na kopec Aj-Petri, vysoký 1 234 metrov. Lanovka si snáď pamätala ešte časy Lenina či Stalina a bola dosť drahá, ale ten výhľad stál za to. Celá Jalta s okolím bola pod nami ako na dlani, nekonečné pohľady na Čierne more, neopísateľná nádhera!
Na záver pobytu na Kryme sme si nechali prehliadku donedávna ešte zakázaného a neprístupného vojenského mesta Sevastopoľ. Dôležitý chránený prístav má strategickú polohu, práve preto sa oň v minulosti mnohokrát bojovalo v najrôznejších vojnách. Chýba mu preto historické centrum s pamiatkami. Nás zaujímala hlavne slávna Čiernomorská flotila, ktorá tu má svoju hlavnú základňu. Chceli sme vidieť zblízka vojnové lode, ponorky chrániace pevnostné systémy, ale i záliv. Bežní obyvatelia v meste chýbajú. Takmer každý je buď vojak, alebo námorník.
Prekvapenie na záver
Poslednú noc sme prespali na pláži a na druhý deň sme sa už chystali domov. Do miestnych zapadnutých potravín sme zašli dokúpiť zásoby a vtom sme začuli slovenčinu. Prvýkrát po troch týždňoch. Zvedavo sme šli za hlasmi a našli sme tam milú slovenskú rodinku. Aké bolo naše prekvapenie, keď jeden zo Slovákov bol otec nášho spolužiaka! Jeho rodičia sa rozviedli, takže svojho otca pár rokov nevidel. Zrazu ho stretol 1 500 kilometrov od domova. Svet je veru malý.
Juraj Dedinksý