Martina BalušíkováArchív MB
StoryEditor

Martina Balušíková: Netušila som, aká bude cesta s diabetom

22.06.2021, 08:00
Autor:
(dia)(dia)
Keď vám diagnostikujú diabetes, cítite sa, akoby vás hodili do vody, z ktorej vás po zvyšok života nikto nevytiahne. Je potrebné a nevyhnutné naučiť sa plávať proti prúdu.

Na dátum 6. februára 2006 nikdy nezabudnem. Je to deň, keď mi namerali cukor 19 a diagnostikovali diabetes mellitus. A bolo to tri dni pred mojimi 26. narodeninami... Darček, ako sa patrí.

Návšteva „cukrára“

Ochorenie prišlo ako blesk z jasného neba, nečakane a neplánovane, bez varovania. Nasledovala návšteva odborného lekára. Tu si vždy spomeniem na svoju milú susedku, ktorá roky chodila k diabetológovi. Keď som sa jej opýtala: tetuška, kam idete?, s veľkým úsmevom odpovedala, že k cukrárovi. A ja som chcela, aby ma zobrala so sebou.


Od diabetológa som odchádzala s plnou taškou, ako na oneskorené Vianoce. Mala som tam všetko, glukomer, prúžky, inzulín, dve inzulínové perá, tabuľky...

Netušila som, čo ma čaká, netušila som, aká bude moja cesta s diabetom.


Na jednej strane som sa však usmievala, pretože konečne viem, čo mi je. Prečo chudnem bez zjavnej príčiny, prečo mám neskutočné kŕče v nohách, prečo som videla zo dňa na deň horšie, prečo som smädná, ako keby som prešla celú Saharu, prečo som taká neskutočne unavená a nevládzem. Dostala som odpoveď.


Na druhej strane ma ovládol strach. Netušila som, čo môžem jesť. Všetci sme si mysleli, že musím vynechať cukor a potom všetko bude v poriadku. Lekár ma však vyviedol z omylu...

Nie všetko diétne aj diétne je


Pracovala som niekoľko rokov v reštaurácii. Robili sme svadby, akcie, a ako to chodí, samozrejme, dostávali sme výslužky s koláčmi. Ja som ich milovala, ale keďže sa mi situácia zmenila, tak som ich vynechávala.

Pamätám si, ako kolegovia jedli koláčiky a ja som sa takmer so slzami v očiach zahrýzala do ryžového chlebíka. Vôbec som netušila, ako si robím zle. Mne ako laikovi a novozistenému diabetikovi sa to zdalo diétne. Nebol tam cukor a každý, kto mal diétu, jedol tieto chlebíky. Moja glykémia plakala tiež. Vyletela tak, že bola vysoká ako Vysoké Tatry.


Kolegovia boli tolerantní, po príchode do práce ma už čakali s kávou a aj s diasladkosťami. Hľadali v obchode hocičo so značkou DIA, len aby ma potešili. Tu sa začal ukazovať celkovo charakter ľudí, ktorí sa snažia pomôcť, ktorí vás chápu, hľadajú riešenie, alebo sa smejú.

Cukrovku nie je vidieť, len...


Možno je pre niekoho ťažké pochopiť, že ochorenie nemusí byť vidieť. No napriek tomu to môže byť vážne a pri nedodržiavaní základných pravidiel a zmene životného štýlu to môže mať katastrofálne a nezvratné následky. Presne ako hovorila sestrička u môjho lekára: cukrovku nie je vidieť, len sa na ňu zomiera.
Pre mňa je to skúška ohňom. Je to o disciplíne, o sebakontrole, o vyváženej strave, o pohybe, o prispôsobení sa aktuálnej situácii, či už pohybu, stresu, oslave.

Pochopila som, ako funguje inzulín


V prvom rade som sa musela naučiť pravidelne jesť, čo bol u mňa problém. Keď mi oznámili, že mám jesť šesť- až sedemkrát za deň, skoro som odpadla. Neverila som vlastným ušiam. Snažila som sa to dodržiavať, ale výsledky neprichádzali. Hľadala som rôzne diéty, čo by fungovali, čítala najrôznejšiu literatúru o cukrovke, časopisy, všetko, čo mi prišlo pod ruky.

Zlom nastal, keď som bola hospitalizovaná v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave v Ľubochni.

Zrazu som pochopila, že najväčšia chyba, ktorú robím, je tá, že netuším, čo a v akom množstve mám zjesť na inzulín, ako funguje taký inzulín, čo sa môže stať, ak sa nenajem a inzulín aplikujem... Tu ma naučili, že jedlo si mám rátať na sacharidové jednotky, aké sú ideálne hodnoty glykémií, prečo je potrebné jesť tak často. Tu som sa stretla s ľuďmi rovnakými, ako som ja, dokonca oni mali cukrovku oveľa dlhšie a super to zvládali.

Prvá komplikácia


Po troch mesiacoch od diagnostikovania cukrovky prišla hypotyreóza, čo v preklade znamená znížená funkcia štítnej žľazy. Keďže mi hneď nastavili potrebnú liečbu, ťažkú hlavu som si z toho nerobila. V ústave som videla nové možnosti liečby diabetu, z čoho som bola veľmi nadšená, a to sa stalo mojím ďalším cieľom za lepšími glykémiami a kvalitnejším životom.

Túžila som po rodine, túžila som mať glykémie pod kontrolou a nebyť obmedzovaná cukrovkou.


V tom čase všetci čakali, ako toto celoživotné ochorenie prijmem, či ma zrazí na kolená a budem ho ignorovať, alebo budem bojovať za lepšiu budúcnosť. Vybrala som si tú druhú možnosť. A dnes som šťastná, hoci nie vždy som bola vzorný pacient.

Veľmi si vážim podporu rodiny


Od začiatku mi bol vždy oporou v tom čase priateľ, teraz už manžel a otec mojich detí Peter. On sa za tie roky naučil toho o cukrovke veľa. Už podľa hlasu v telefóne pozná, či mám nízku glykémiu. Ja to vôbec necítim, vtedy sa zmení moje správanie, buď rozprávam veľmi rýchlo, alebo veľmi pomaly. Nemyslí mi to ani troška a som neskutočne unavená. Je to 15 rokov a ja som sa nevzdala, aj keď začiatok býva vždy najťažší.

menuLevel = 2, menuRoute = dia/pribehy-citatelov, menuAlias = pribehy-citatelov, menuRouteLevel0 = dia, homepage = false
19. apríl 2024 02:47