19.05.2021, 08:00

Martina Balušíková: Získala som parťáka na celý život

Martine diagnostikovali cukrovku prvého typu, keď mala 26 rokov. Prinášame vám v niekoľkých častiach jej pohľad, ako s ochorením dokáže žiť. Dnes to bude o začiatkoch...

Martina Balušíková: Získala som parťáka na celý život
Zdroj: Pixabay

Možno si ani neuvedomíme, akí sme každý výnimoční, každý máme svoj príbeh, ktorý napísal sám život. Mnoho vecí si plánujeme: školu, prácu, rodinu... Jediné, čo, žiaľ, nevieme naplánovať, je zdravie. Nikdy nedokážeme predpokladať, či budeme zdraví až do konca života, alebo dokedy. Bola som veľmi mladá a hneď po škole som odišla za prácou do zahraničia.

Peniaze na štúdium


Potrebovala som si zarobiť na štúdium vysokej školy. Najskôr som pracovala v Rakúsku, neskôr v Taliansku ako čašníčka v Alpách. Krásne prostredie, super kolektív, no veľmi náročná práca. Dva mesiace práce a jeden deň voľna, prechodené choroby, žiadne Vianoce, žiadna rodina, len tvrdá práca.

Mladé telo vydrží veľa, ale...


Pomohla som rodine a vrátila sa na Slovensko s tým, že si konečne urobím moju vysnívanú vysokú školu. Ale tu už prišla na svet oveľa tvrdšia realita v podobe podlomeného zdravia. Hoci mladé telo zvládne a vydrží veľa, nie je to do nekonečna. Oslabená imunita bola spúšťačom ochorenia, o ktorom som nikdy nič nepočula, nevedela, netušila... Cítila som sa zo dňa na deň horšie, budila som sa na neskutočné kŕče v nohe. Na tú neskutočnú bolesť dodnes nezabudnem. Moje lýtko bolo ako kameň, v očiach slzy od bolesti a moje dni začal sprevádzať neuhasiteľný smäd.

Zo dňa na deň to bolo horšie


Zo dňa na deň som horšie a horšie videla, a prestávala to byť sranda. V tom čase som pracovala v reštaurácii, zapisovala som objednávky cez počítač, vybavovala reklamácie, komunikovala na dennej báze so zamestnancami a zákazníkmi. Prestávala som vidieť na obrazovku monitora, všetko bolo rozmazané a všetko sa to udialo zo dňa na deň. A ten neutíchajúci smäd... Viete si predstaviť, že sa napijete veľkého množstva vody a smäd neutíchne? To sucho na jazyku bolo ako keby ste práve prešli po Sahare... Toto všetko sprevádzali nechápajúce pohľady mojich kolegov.

Lekár mi predpísal okuliare


Bol november a ja som sa rozhodla navštíviť svojho všeobecného lekára a poprosila som ho o odber krvi s odôvodnením, že v poslednom čase sa vôbec necítim dobre. Nikdy nezabudnem, ako sa na mňa pozrel, pousmial sa a povedal: „Ste ešte mladá, nič vážne to nebude.“ Popočúval ma stetoskopom a dal mi výmenný lístok na očné. Tam mi predpísali okuliare. Môj zdravotný stav sa vôbec nezlepšil. Pretrvávajúce kŕče v nohách, neustály a neutíchajúci smäd, zhoršenie videnia – niekedy som videla rozmazane a moje dni už začala sprevádzať častá únava. Ako bonus som schudla na 45 kíl (!)

Moji kolegovia v práci si všimli zmeny a nešlo im to do hlavy, ako to je možné? Poznáte to... V tej chvíli sa stane z každého lekár. Zrazu bolo okolo mňa veľa „odborníkov“, ktorí mi určovali najrôznejšie diagnózy typu: ty budeš mať určite nejaký problém so žalúdkom, mala by si navštíviť gastroskopiu... skús toto alebo tamto... Chceli mi pomôcť, no nikto netušil ako a čo mi vlastne je.

Preložte mi to, pán doktor


A tak som opäť navštívila lekára a opísala mu dôkladne svoj stav. Nasledovali odbery krvi a o dve hodiny opäť. Moja glykémia bola 19... Bolo to tri dni pred mojimi 26. narodeninami. Na tento dátum nikdy nezabudnem. Na jednej strane veľká úľava a na druhej strane veľká neistota a obava. Lekár mi povedal: „Ste priam čítankový príklad, máte diabetes mellitus pravdepodobne 1 typu.“ Preložte mi to, pán doktor. „Máte cukrovku, vyskúšame vám dať lieky. A po týždni sa uvidí.“

Tak mi nastavili liečbu ako pri cukrovke druhého typu liekmi. Týždeň som jedla tabletky na úpravu cukru. Nezabrala, môj cukor bol stále vysoký ako Vysoké Tatry, a tak nasledovali okamžite telefonáty diabetológovi. Okamžite ma objednali na najbližší voľný termín. Výsledok? Máte DIABETES MELLITUS 1. TYPU, je to nevyliečiteľné ochorenie, ktoré nebolí, ale zomiera sa naň. Je tu potrebné dodržiavať určité veci...

V hlave som mala veľa otázok


Toto bola tvrdá realita pre mladú dievčinu bez detí s priateľom v čakárni. S týmto som ani v tom najhoršom sne nepočítala. Bola som prvá u nás v rodine, kto ochorel na cukrovku. Nikto nevedel prečo, nikto nevedel ako a lekári sú veľmi opatrní pri odpovediach na otázky.


Na jednej strane smútok a obavy a na druhej strane radosť. RADOSŤ?? Áno. Možno sa pozeráte teraz, ako sa môžem tešiť? Konečne mi prišli na to, prečo mám zdravotné problémy, prečo zo dňa na deň prestávam vidieť, prečo mám kŕče v nohách, tú nevysvetliteľnú únavu, neustály smäd a zvýšené potenie.


Mojou neoddeliteľnou súčasťou, parťáčkou, kamoškou v dobrom aj v zlom sa stala cukrovka až do konca života. Rovnako, ako keď si pred oltárom sľubujete, že ostanete navždy spolu. V hlave som mala množstvo nezodpovedaných otázok. Liečba, obmedzenia, strava, deti, život, pohyb, práca, komplikácie, riešenie, kompenzácia, možnosti, čo priateľ a rodina?


Ako sa k tomu postavia? Zvládnem to? A prečo sa to stalo práve mne? S mnohými otázkami som bojovala, postupne nie hneď... A pri poslednej som si veru aj poplakala. Aj silní ľudia plačú. Slzy nie sú prejavom smútku, ale sily.
Už moje meno symbolizuje bojovnosť, ak chcete vedieť, ako to celé pokračovalo, čítajte aj nabudúce...

Martina