06.02.2020, 09:00

Ako sme si zvykali na cukrovku

Náš príbeh sa začal jedno leto na konci prázdnin, keď sme boli na dovolenke v Chorvátsku. Netušili sme, že z podozrenia na infekciu močových ciest sa vykľuje nevyliečiteľné ochorenie...

Ako sme si zvykali na cukrovku
Zdroj: pixabay.com

Moja deväťročná dcérka začala akosi častejšie močiť. No, veď je to jasné – koniec leta, studená voda... Čo iné to môže byť ako prechladnuté močové cesty? Doma sme začali variť urologické čaje. Dcéra pila a cikala každú chvíľku. Navyše začala byť aj malátna a cikala čím ďalej, tým viac.

Bolo asi polovica septembra, keď sme „kvôli prechladnutiu“ absolvovali u detskej lekárky vyšetrenie. Po namočení prúžku do vzorky moču to mala pediatrička jasné.

Diagnózu si chcela ešte potvrdiť aj rozborom krvi. Vyšli pozitívne testy na cukor. Odkaz lekárky znel: príďte si po kartu, dieťa musí byť hospitalizované, pretože môže skolabovať.

Bol to pre nás riadny šok. Naivne sme si predstavovali, že dostane infúziu a ideme domov, veď jej nič nie je. To sme ešte netušili, že domov sa tak skoro nedostane.

Stislo mi hrdlo, keď lekárka vyslovila diagnózu

Na jednotke intenzívnej starostlivosti ju napojili na infúziu, dostávala inzulín a lekárka mi vysvetľovala, čo sa deje. Pamätám si len prvé tri vety z jej rozhovoru. „Musíte si uvedomiť, že vaša dcéra má cukrovku. Je to nevyliečiteľná choroba a od dnešného dňa bude doživotne na inzulíne. Neobviňujte sa, vy ste nič nezanedbali, nie je to vaša vina...“ A už mi stiahlo hrdlo a začali mi tiecť slzy. Taká facka od života. Rodič padá na samé dno, ale musí sa postaviť a ísť ďalej.

Byť silný, lebo tú silu musí odovzdávať deťom.

Som slobodná mamička a zároveň aj zamestnankyňa, a tak sa začal boj s ďalším problémom. Musela som byť v nemocnici s dcérou, učiť sa všetko o cukrovke, pichať inzulín, vážiť jedlo, zabezpečovať vonku pohyb dieťaťu, ktorému sa úplne zmenil život. Vysvetľovať mu, že tie ihly, ktorých sa pri očkovaní bálo, budú súčasťou jeho života, a to stále. Na takzvanú očeerku som už nemala nárok...

Keď sme odchádzali z nemocnice, tak sa začínal stres, ako ju prijmú ostatné deti...

Okrem toho dcéra zvládala aj zameškané učivo, a aj „absťák“ na čokoládu bol. A nechcite počuť tie nenávistné slová, keď sme prechádzali okolo nemocničného bufetu. Tri týždne v nemocnici plynuli neskutočne dlho. Keď sme odchádzali, tak sa začínal stres, ako ju prijmú ostatné deti.

Doma som existovala s pocitom, akoby som sa starala o dojča. Budila som sa na akýkoľvek zvuk so strachom, či neupadla do kómy.

Párkrát sa stalo, že keď som prišla domov z poobednej zmeny, liala som do nej sirupovú vodu, pretože hypo... A mizerný spánok mám stále...

V škole sme to zvládli...

Prišiel prvý deň nástupu do školy. Triedna učiteľka bola super, oboznámila deti s cukrovkou, ale počuť a vidieť je veľký rozdiel. Deti ju však privítali dobre, vystískali ju a mohlo sa učiť. Prvé tri dni v škole som s ňou bola stále, pretože keď nastal čas obeda, treba pichať inzulín. Odmietli sme schovávačku v kabinete, zavolali deti k lavici a vysvetlili im, že si musí pichať inzulín, pretože od toho závisí jej život.

Deti reagovali rôzne, boli zvedavé, otáčali s tým, že „fuj, ihla“, ľutovali ju. Ale boli aj také, ktoré tvrdili, že „no a čo, veď aj môj dedko si pichá inzulín“.


Našťastie si deti rýchlo zvykli, do konca týždňa to už bola rutina, a nie zvedavosť. Fungujú s dcérou, pripomínajú jej, že si má zmerať glykémiu, a asistujú jej s podávaním pomôcok. Teraz je piatačka a zmenili sa jej učitelia. Keď ju raz angličtinárka okríkla, že vyrušuje, keď si v taške lovila inzulín, deti sa jej zastali. Okríkli učiteľku, že si to musí pichnúť...

V jedálni to už také jednoduché nebolo...


Dcéra je jediná diabetička v škole, a tak sme bojovali s jedálňou. Nechceli jej vážiť prílohu podľa mnou prerátanej gramáže. Ale urobili taký „ústupok“, že jej váhu požičajú. Menšie deti sa jej preto v jedálni smiali, z čoho mala dcéra stres a bolesti hlavy.

No už sme si zvykli a kašleme na okolie. Začali sme si písať s inými mamičkami s dia deťmi zo Slovenska, aby sme sa mohli navzájom vyžalovať a vymieňať si skúsenosti.

Naše deti sú neskutočne silné, dokonca mám pocit, že viac ako my, ich maminy.

Po piatich mesiacoch dcére navyše diagnostikovali aj reumu. Ešte pred diagnostikovaním cukrovky jej opuchli zápästia. Najskôr bolo podozrenie na presilenie, z ktorého sa vykľula táto diagnóza.

Ledva sme sa naučili, ako sa vyrovnať s doživotne nevyliečiteľnou chorobu, a máme to tu zas. Ďalšia facka, ale už sme obe akési rezignované. Fungujeme ďalej... Veď musíme, nemáme na výber.


Jana