Ani ja som sa neukracovala, a so svojimi sto sedemdesiatimi piatimi centimetrami som sa prepracovala k sto piatim kilogramom. Našťastie, už je to práve vďaka trpezlivej Ivetke minulosť. Keď to už s mojou váhou bolo neúnosné, pomohla mi totiž schudnúť a vylepšiť si fyzickú kondíciu. A nielen to. Vďaka nej sa mi zlepšil aj krvný obraz, čo som veľmi potrebovala. Vypestovala som si totiž silnú cukrovku, vysoký cholesterol aj tlak. A vraj ak sa mi krvný cukor nezlepší, budem si musieť pichať inzulín, povedala mi lekárka. Naordinovala mi nové tabletky a odporúčanie na racionálne stravovanie a životosprávu. Bola som zdrvená. Neznášam totiž injekcie. Predstava, že si ich budem musieť sama pichať, bola pre mňa príšerná. Zosypala som sa.
Celkom nečakane sa však do toho vložila Ivetka a ponúkla mi konkrétnu pomoc.
„Nehádžte flintu do žita, pomôžem vám. S Jozefom sa presťahujeme dolu do obývačky, je dosť veľká, a vám vypracem našu spálňu. Presťahujte sa na mesiac k nám a budeme sa spolu hrať na kúpele. Sľubujem vám, že cukor pôjde dolu. Čo vy na to?“ navrhla mi a potom mi vysvetlila, ako to celé myslí.
Najskôr ma vraj „vyčistí“ akousi špeciálnou prečisťovacou kúrou z rôznych bylín, k tomu budem mať zostavený aj zdravý, odľahčený jedálny lístok s ohľadom na moju cukrovku. Potom mi zostaví špeciálnu diétu na úpravu cukrov a cholesterolu v krvi a bude so mnou opatrne cvičiť a chodiť na prechádzky. Musím povedať, že ma jej nápad zaskočil a zahanbil. Bola som však vtedy vzhľadom na celoživotnú fóbiu z injekcií taká zúfalá, že som zahodila všetku hrdosť a spupnosť a Ivetkin návrh pokorne prijala. Syn sa mi neskôr priznal, že na rozdiel od môjho muža tým vôbec nebol nadšený. Ivetka ho však vraj presvedčila.
Je pravda, že na mňa bola ako macocha. Jedlo som mala presne odvážené, neuveriteľne zdravé, mnoho surovín a ingrediencií som ani nepoznala. A iné jedlo než to, ktoré mi pripravila ona, som nedostala. Hladná som nebola, ale zo začiatku som mala stále chuť na maškrty. Dokonca som si nastavila budík na druhú hodinu v noci, a keď všetci bezpečne spali, snorila som v chladničke a kuchynských skrinkách v nádeji, že tam možno bude nejaký kúsok anglickej slaniny, nedojedený koláč či možno nejaký keks alebo sladká tyčinka pre chalanov. Nič také však Ivetka doma nemala. Varila síce chutno, ale inak, než som bola zvyknutá.
Moja telo skrátka potrebovalo čas, aby sa „preplo“ od závislosti na presladenom, presolenom, vyprážanom, tučnom a „éčkami“ korenenom jedle. Iva to, samozrejme, dobre vedela, preto moja kúra začínala detoxom, ako mi vysvetlila.
Nakoniec som u syna strávila takmer osem týždňov – dva úžasné letné mesiace, ktoré mi zmenili pohľad na rad vecí. Za ten čas som zhodila skoro deväť kilogramov, moje telo, kĺby aj väzy jasali! A pochopiteľne som jasala aj ja a moja lekárka. Hladina cukru, a dokonca aj cholesterolu mi klesala a klesala. Ivetka však nechcela nechať nič náhode, a tak ma začala učiť variť a piecť. Teda, nie že by som sa za štyri desaťročia manželstva nenaučila dobre variť, ale varila a piekla som po starom – hutne, mastne a výdatne.
Ivetka si dala tú námahu, že ma naučila pripravovať celý rad tradičných jedál v omnoho zdravšej podobe. A naučila ma pracovať aj s rôznymi obilninami, strukovinami, semienkami a ďalšími pre mňa nezvyčajnými surovinami. Strávili sme spolu veľa hodín a vďaka tomu sme k sebe našli úplne novú cestu a ja som sa konečne svojej báječnej neveste ospravedlnila. „Ivetka, chcela by som sa ti veľmi ospravedlniť za všetky tie hlúpe schválnosti a nedospelé rýpania. Taká láskavá, obetavá a dobrá by ku mne nebola vari ani vlastná dcéra, keby som nejakú mala,“ povedala som jej pri jednej spoločnej „lekcii varenia“. A to som ešte veľa ráz zopakovala.
Leto ubehlo ako voda a ja som sa balila domov. Veľmi som sa tešila, ale zároveň som vedela, že sa mi po Ivetke a vnúčikoch bude cnieť. Bola som za tých osem týždňov nesmierne vďačná. Veľa som získala. Schudla som, zbavila sa hrozby pichania inzulínu, dostala sa do lepšej fyzickej kondície. Nevesta ma naučila, ako sa mám o svoje zdravie lepšie starať, a hlavne mi dala obrovskú životnú lekciu láskavosti a lásky. Vždy sa hovorí, že sa majú mladí učiť od starých, ale myslím, že to nie je presné. Učiť sa máme od každého, kto niečo vie a s láskou sa o to chce deliť s ostatnými.
Soňa (68)
