Príbeh čitateľky s voyerizmom.
StoryEditor

Skutočný príbeh od Sabíny: „Ja ti dám striehnuť!“

12.12.2022, 09:43
Príbehy

Veľmi som sa tešila, keď sa mi konečne podarilo zohnať cenovo prijateľný prenájom. Lenže čoskoro som začala mať zvláštny pocit.

Zfiremného večierka som sa vrátila neskoro večer a zo všetkého najviac som myslela na sprchu a posteľ. Mala som za sebou dlhý, náročný deň a bola som unavená. Z kúpeľne som vyšla nahá a chodila potom v Evinom rúchu po len pár dní prenajatej garsónke. Bola som na to zvyknutá z predchádzajúceho bydliska na kraji mesta, kde som nemala susedov. „Do kelu, niekto na mňa pozerá!“ vykríkla som po chvíli, keď som prišla k oknu a za jedným z mnohých okien protiľahlého paneláka uvidela tmavú siluetu.

Bleskovo som si rukami zakryla intímne miesta a šla do kúpeľne po župan. Keď som neskôr znova pozrela von, silueta tam už nebola. Zhasla som a išla spať. Prvý raz som si uvedomila, že po presťahovaní som prišla o súkromie aj voľnosť. Tam, kde som bývala predtým, by ma ktosi videl, iba ak by vyliezol na vysokú protihlukovú stenu pozdĺž železničných koľají. Uprostred sídliska to však bolo iné. Všade sa urbanisti snažia všetko zahusťovať a výsledkom je neraz, že si ľudia vidia navzájom do okien často. aj z menšej vzdialenosti, než aká bola medzi mojím a sliedičovým oknom. „Ale no, už zase!“ vykríkla som na druhý deň pri okne, keď sa situácia opakovala. Samozrejme, stále som si neuvedomovala, že svojho dlhoročného zvyku chodiť po byte len tak sa asi budem musieť zbaviť.

Voyeur

Aj teraz som vyliezla spod sprchy a znova si zabudla obliecť aspoň spodnú bielizeň. Zároveň ma však naštvala tá trúfalosť a neomalenosť neznámeho voyeura, ktorý na mňa opäť civel, aj keď mu muselo byť jasné, že ho vidím. „Ten špehúň! Nájdi si inú záľubu!“ zanadávala som a na druhý deň si išla kúpiť závesy. mala som totiž neodbytný pocit, že záclony ma dostatočne neochránili. Keď som závesy zavesila, cítila som sa skutočne o dosť lepšie a slobodnejšie, ale nie vždy som si ihneď po návrate domov spomenula, že ich na oknách nestačí mať, ale treba ich aj zatiahnuť. Navyše som sa nechcela ochudobňovať o trblietavé lúče zapadajúceho slnka.

Chcela som mu vynadať

Keď som o týždeň neskôr znova uvidela siluetu v tmavom okne, ako na mňa drzo a uprene zíza, prebudilo to vo mne túžbu spoznať toho človeka, zájsť za ním a od pľúc mu za jeho voyeurstvo vynadať. „Haló, nie je vám to trápne?“ otvorila som okno a zamávala naň, aby som mu dala zreteľne najavo, že o ňom viem. Lenže on tam ďalej stál. V sobotu popoludní som sa odhodlala na neohlásenú návštevu. Spočítala som si poschodia a okná, odhadla, o aký môže ísť byt, a zazvonila na zvonček pri dverách.

Otvorila mi staršia dáma a prekvapene na mňa pozerala. „Dobrý deň, bývam oproti v dome. Mohla by som hovoriť s človekom, ktorý ma pravidelne pozoruje z vášho okna? Je mi to totiž dosť nepríjemné,“ začala som. „Ale ja tu bývam sama…“ zaskočene odpovedala tá žena, načo sa prstom ťukla do čela a začala sa smiať. „Tak vám je to smiešne? To hádam nie!“ rozčúlila ma jej reakcia. Pani sa prestala smiať a začala mi vysvetľovať, kto sa to na mňa z jej okna pozerá. „Milá slečna, to je krajčírska figurína. Občas ju staviam k oknu. Šijem a opravujem šaty,“ povedala mi a pozvala ma dnu, aby som sa presvedčila. A tak som sa zoznámila s domnelým voyeurom a ospravedlnila sa tej milej panej za trapas, ktorý som spôsobila. Príjemne sme sa porozprávali pri káve, a dokonca som si u nej dala ušiť šaty

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/pribehy, menuAlias = pribehy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
20. máj 2024 16:22