Napriek nepriaznivému zisteniu sa nevzdal túžby hrať hokej a venovať sa športu. Ostatným diabetikom odkazuje, aby sa pravidelne hýbali a športovali.
Za akých okolností ste zistili, že máte diabetes a ako ste tú správu prijali?
V roku 1999 som mal pätnásť rokov. V zime som ochorel a prekonal som silný zápal pľúc. Zápal mi zasiahol pankreas a začali sa problémy s tvorbou inzulínu. Vtedy som vôbec netušil, čo to je cukrovka a pamätám si, že na tréningoch som bol neuveriteľne smädný a často som odbiehal z ľadu do šatne, aby som sa napil vody. Začal som piť veľa džúsov, ktoré obsahujú
cukor. Odôvodňoval som si to smädom a potrebnými vitamínmi. Jedno ráno som sa zobudil a cítil som sa veľmi zle. Rodičia ma odviezli do nemocnice, kde mi urobili vyšetrenia. Pri meraní hladiny cukru v krvi mi vyšla hodnota 42,0! Bol som mladý štíhly chlapec, ktorý veľa športoval a to, že dostanem diabetes, mi ani nenapadlo.
Ako ste sa vyrovnali s novou situáciou? Nehrozilo vám, že šport budete musieť zanechať?
Veľmi ma tým strašili, všetko mi zakázali a rok a pol som vôbec nehral hokej. Báli sa toho, aby som nedostal hypoglykémiu a aby som niekde neodpadol. Nepoznal som nikoho iného, kto by mal diabetes a hral aktívne hokej. Neobsedel som však doma, pohyb bol a je pre mňa droga. Cítil som, že mi chýba a že sa pri ňom zlepšuje aj môj stav. Po cvičení som si všimol, že mám lepšie glykémie. Musel som absolvovať veľa lekárskych vyšetrení, aby sa potvrdilo, či sa môžem vrátiť k športu. Začal som s ľahkým tréningom a tréneri neboli nadšení, že ich tam bude zdržiavať a zamestnávať nejaký diabetik... Postupne som sa
dostal do tempa a hokej ma začal opäť baviť. Začal som hrať za dorast a neskôr za juniorku a hokej hrám doteraz.
Vtedy ste sa začali venovať aj kondičnému cvičeniu?
V tom čase som mal 185 centimetrov a 65 kilogramov. Po prepustení z nemocnice som sa chcel dostať späť na ľad. Bol som fyzicky slabý a na hokej som nemohol ani pomyslieť. Musel som zosilnieť, preto som začal viac jesť a cvičiť.
Mal som okolo osemnásť rokov, keď som začal vyzerať úplne inak ako dovtedy. Cvičenie a športovanie začalo prinášať výsledky. To ma nesmierne motivovalo k ďalšiemu cvičeniu a štúdiu odbornej literatúry. V posilňovni som videl niekoľkých fitnes trénerov a zaujala ma ich práca. Vtedy som sa rozhodol, že také niečo chcem robiť aj ja.
V rokoch 2010 - 2012 ste hrali hokej aj vo Francúzsku. Ako ste to zvládali?
Nikdy sa mi nestalo, že by som mal počas tréningu alebo zápasu hypo. Stále mám pri sebe pre istotu fľašu s glukózovým roztokom, aj keď ju málokedy naozaj potrebujem. Nie všetci spoluhráči vo Francúzsku vedeli, že mám diabetes. Vedel to tréner a športový lekár klubu. Stravovanie aj režim som mal rovnaký ako doma na Slovensku. Rodičia mi posielali poštou iba inzulín. Ten si dávam štyrikrát denne formou inzulínového pera.
Po návrate z Francúzska som sa vrátil k svojmu snu o práci kondičného trénera. V Košiciach som si našiel jedno fitnes centrum, kde som sa dohodol s majiteľmi na svojej činnosti. Zároveň som trénoval hokej v Bardejove, ktorý je farmou pre HC Košice. Svoje tréningy som začínal s dvoma kamarátkami, ale potom som si urobil trochu reklamy a moja činnosť kondičného trénera sa úspešne rozbehla. Takto fungujem doteraz a žijem striedavo fitkom a hokejom.
Ako sa mení váš život s diabetom?
Keď som v roku 1999 dostal diabetes, po návrate z nemocnice som sa začal hýbať a moje hladiny glykémie sa dostávali do normálnych hodnôt aj bez inzulínu. Cítim sa dobre a pravidelne chodievam k svojej diabetologičke. Niekedy sa mi po záťaži zvyšuje hladina cukru. Môj životný režim je dosť premenlivý a žiadny deň nemám rovnaký. Nemôžem si presne nastaviť režim a dodržiavať ho. Tréningy bývajú ráno aj večer, niekedy sú ľahké, inokedy ťažké. Pozorne sledujem, ako znášam záťaž a ako sa cítim a tomu všetko prispôsobujem.
Aký odkaz máte pre ostatných diabetikov? Majú sa viac hýbať?
Zmena životného štýlu súvisí so zmenou stravy a pohybom. Diabetici by určite nemali na začiatku prísť do posilňovne a cvičiť tam tri hodiny. Mali by začať ľahkými prechádzkami, potom prejsť na rýchlu chôdzu a postupne zvyšovať záťaž podľa toho, ako sa budú cítiť. Najhoršie, čo môže byť, je prepáliť štart. Musí sa objaviť aj lepší pocit a prílev endorfínov.
Pre všetkých diabetikov je lepšie hýbať sa, ako presedieť celý deň na gauči a pozerať do televízora. Nemusia isť na päť hodín do lesa, ale krátke prechádzky okolo domu im určite padnú veľmi dobre. Hlavným heslom je pravidelnosť a vytrvalosť. Diabetik však dokáže to, čo každý iný človek a týka sa to aj športu. Má to len trošku ťažšie pri boji s predsudkami okolia.
Aké sú vaše ďalšie životné plány?
Hokej ma stále baví a chcem hrať ďalej minimálne ešte jednu sezónu. Baví ma aj práca trénera a po ukončení hokejovej kariéry sa chcem tejto práci venovať na sto percent. Zvažoval som aj inzulínovú pumpu, ale pri hokeji je asi nepredstaviteľné mať ju stále pri sebe. Možno jej čas príde, keď skončím s aktívnym hokejom.