08.04.2015, 00:32

Adam Tisovský za jediné obmedzenie považuje hypoglykémiu

Adam Tisovský žije s diabetom 4 roky. Keď mu ochorenie zistili, v podstate sa potešil, že sa konečne skončí obdobie únavy a nedostatku energie.

Dobrú kompenzáciu si udržiava vďaka športu a za jediné obmedzenie považuje hypoglykémie.

 

Ako si spomínaš na začiatky s diabetom?

Už rok pre diagnostikovaním ochorenia som pozoroval prvé príznaky. Nevedel som, že je to cukrovka, ale vedel som, že mám niečo s cukrom. Bol som aj v nemocnici, lebo som mal podozrenie na hypoglykémie, no tam mi ich nepotvrdili. Rozčuľovalo ma, že si neviem pomôcť, že som unavený, malátny, tak som si kúpil glukometer a na ňom som si nameral glykémiu 33 mmol/l. Bol piatok a do nemocnice som sa dostal až v pondelok, takže som mal víkend na to, aby som si na internete načítal všetko o cukrovke.

 

Pomohlo ti to lepšie zvládnuť situáciu?

V nemocnici som bral všetko pragmaticky, lekárka bola prekvapená, že situáciu dobre zvládam, len si robila starosti, či to nie je len prvotné zapieranie ochorenia a či depresia nepríde neskôr. Ale za 4 roky neprišla. Som pragmatický vo veciach, ktoré sa javia negatívne a sebaľútosť u mňa nehrá žiadnu rolu. Nie som v tom úplne dokonalý, treba si to stále cibriť, ale keď príde niečo zlé, človek sa oslobodí a nakopne. Diabetes beriem ako stav, ktorý prišiel, nemám ho ako ovplyvniť, preto sa nad tým nejako nezamýšľam. Pre mňa bolo dôležité, či môžem športovať a keď lekárka povedala, že je to priam žiaduce, bol som spokojný. Rád jazdím na bicykli, behám, hrám bedminton a venujem sa turistike.

 

Ako reagovalo okolie?

Každý sa pýtal, ako ochorenie vnímam, ale ja som bol naozaj strašne rád, keď sa po roku zistilo, že moja únava a malátnosť má svoju príčinu. Vďaka inzulínu mi začalo byť lepšie, takže sa mi v podstate uľavilo. Pichanie inzulínu mi neprišlo problematické, jediné negatívum sú hypoglykémie. Ani v nemocnici som sa jej nevyhol, keď sme hľadali optimálnu dávku inzulínu. Je to veľmi nepríjemný pocit, preto hovorím, že to je pre mňa jediné vážne obmedzenie cukrovky. Inak vďaka športovaniu pomerne dobre kompenzovaný. Som na inzulínových perách, zmenil som jedine inzulín, lebo som mal alergiu – začervenanie po vpichoch.

 

Ako zvládaš hypoglykémie?

Rozmýšľal som nad tým, že pre mňa by bol najlepší kontinuálny senzor, ale je extrémne drahý, nemôžem si ho dovoliť. Pomohlo by mi môcť si odkontrolovať, ako sa správa glykémia počas dňa. Stalo sa, že som mal cukor 11 mmol/l a za pol hodinu som bol v hypoglykémii. Takže občas je to nečakané, preto po technickej stránke by mi pomohol senzor. Po liečebnej stránke by sa mi hodil inzulín, ktorý by bol schopný obmedziť množstvo hypoglykémií. Aby sa minimalizovalo riziko ich výskytu a ja by som na kompenzáciu mohol myslieť menej. Keď sa cítim nepríjemne, napríklad pri športe, musím rozmýšľať, či je to hypoglykémia, lebo ju nemusím cítiť jednoznačne. Nie je to len nepríjemný stav, ktorý trvá 10-15 minút, ale človek je podľa intenzity hypoglykémie odrovnaný na niekoľko hodín a necíti sa dobre.

 

Povedal si o cukrovke kolegom v práci?

Diabetes mi zistili na začiatku doktorandského štúdia, takže vzhľadom na voľne štádium to nebol problém. Rok aj trištvrte pracujem a nevidím obmedzenia. Venujem sa práci technického charakteru v kancelárii. Všetci kolegovia vedia, aký stav môže u mňa nastať, aby vedeli, ako reagovať. Cítim sa v práci istý, keď viem, že prostredie ma chápe a rátajú s tým, že môžem byť niekedy vykoľajený.

(pp)