24.06.2020, 08:00

Cukrovku som za kamarátku neprijala. Naučila som sa s ňou však žiť

Pred tromi rokmi po dlhodobej chrípke a zápale priedušiek, ktoré okrem liekov riešila aj rôznymi čajmi s medom, sa organizmus pani Anny vzbúril. Prvé dve pliagy vystriedala ešte horšia, diabetes 2. typu.

Cukrovku som za kamarátku neprijala. Naučila som sa s ňou však žiť
Zdroj: Dôvera ZP

„Celý život mám strach z liekov a chémie, zvažovala som preto, čo teraz. Po dohode s diabetologičkou som sa rozhodla na vlastné riziko na jeden mesiac študovaním rôznych dia príručiek skúsiť liečbu bez liekov. Iba pomocou pravidelnej vyváženej stravy s malými dávkami a pohybom na čerstvom vzduchu,“ otvára svoj príbeh pani Anna z Michaloviec.

Lenže čím viac materiálov o diabete prečítala, tým viac prepadala pocitu, že nič nevie. Až jej obvodná lekárka poradila, nech vyskúša program DôveraPomáha diabetikom.

Keďže však lekárka do tohto programu nebola zapojená, zdalo sa, že ani táto rada energickej Michalovčanke nepomôže. Nechcela sa však len tak vzdať. Rovno sa spojila s edukátorkou Jarmilou Havrilovou, ktorá v programe diabetikov vzdelávala a pomáhala im zvládať toto ochorenie v každodennom živote.

Vďaka radám schudla 22 kíl

Pani Anna mala šťastie. „Ujala sa ma aj napriek tomu, že som v tom čase nemohla byť zaradená do programu. Venovala sa mi často na úkor svojho voľného času, či už priamo alebo cez telefón. Nikdy ma neodmietla, a to som ju otravovala dosť často. Veľmi jej za to ďakujem,“ vyznáva sa pani Anna.

Najprv chodievala na edukácie ako sprievod inej diabetičky. Keď sa pravidlá zmenili a pacient sa mohol prihlásiť i sám, hneď tak urobila.

Rady skúsenej edukátorky poctivo počúvala a priaznivé výsledky sa dostavili už po mesiaci. Schudla najprv 4 kg a neskôr váhu znížila až o 22 kíl. Cukor v krvi sa stabilizoval a celkovo sa jej zdravotný stav zlepšil. „Vďaka včasnej diagnóze, disciplíne a skvelej edukátorke mám cukor pod kontrolou a váhu tiež. Edukácia pre mňa bola a stále je nesmierne dôležitá. Ani ten najlepší lekár totiž nemá toľko času podrobne sa venovať každému pacientovi. Je nás veľmi veľa,“ hovorí.

Choroba ju naučila disciplíne

Obmedziť sa v jedle, vedieť si naložiť na tanier a povedať „stačí“. Ak pacienti v ambulancii tvrdia, že jedia produkty prevažne z vlastnej záhrady, a i tak majú vysoký cukor, sú to podľa nej výhovorky. Ani tvrdenie, že „manžel by to nejedol“, nie je podľa nej akceptovateľné.

Jej manžel zo začiatku tiež nebol spokojný s novými receptmi, ale postupne si zvykol. Najskôr jedával spolu s manželkou len obedy a večere si robil sám podľa svojej chuti, dnes už spolu aj zdravo večeriavajú. „Cukrovku som za kamarátku neprijala. Naučila som sa s ňou však žiť.

Ona je tá, čo určuje pravidlá, ako sa budem cítiť, a ja som tá, čo ju rešpektuje. Obe si žijeme plnohodnotný život, aj keď sa to možno niekomu zdá čudné. Mne to však pomáha. Pravidelnosť a striedmosť v stravovaní, pohyb v prírode a hlavne byť nad vecou, to mi za to stojí,“ uzatvára pani Anna.

Očami edukátorky Jarmily Havrilovej


Najväčšou motiváciou pani Anny bol fakt, že sa úporne bránila liečbe. Nechcela začať užívať antidiabetiká, bola rozhodnutá dokázať pani doktorke, že sa to dá zvládnuť aj bez nich. Výsledky sa po zmene stravovania dostavili okamžite, a to ju motivovalo ešte viac.

Stala sa z nej úžasná propagátorka zdravého stravovania, nehanbila sa aj ostatným priamo povedať, že jedla zbytočne veľa, nárazovo, nepravidelne. U nej veľmi zabralo, keď začala jesť pravidelne a málo.
Vďaka pomalým sacharidom prestala mať pocit hladu a čo je hlavné, začala sa viac hýbať, chodiť pešo. U tých, ktorí sú už odhodlaní, len potrebujú ešte nakopnutie v podobe informácií o možných chronických komplikáciách, sa úspech dostaví vždy.

Motivovaní sú aj tí, ktorí už o blízkych kvôli chronickým komplikáciám prišli. Rovnako tak mladšie ročníky, ktorým sa poriadne vysvetlí, čo ich čaká, ak pre seba niečo urobia v kontraste s tým, aké sú ich vyhliadky v horizonte 5 – 10 – 15 rokov, ak sa budú zanedbávať.


Na tých, ktorí majú zlú skúsenosť z rodiny, najsilnejšie zapôsobí, keď sa dozvedia, ako to vlastne funguje, kde sa robili chyby, prečo sa stalo to, čo sa stalo (amputácie, slepota a pod.), a že sa tomu dá predísť, len musia pre to niečo urobiť.
Tí, u ktorých pokrok nie je taký viditeľný, sa vyhovárajú na nedostatok pevnej vôle.

Často naivne posúvajú zmenu na obdobie, keď „budú mať problémy“, lebo teraz ich ešte nemajú. Potom je však už väčšinou neskoro a je to už len hasenie jedného problému za druhým.