Vedia si malé deti pichať inzulín? Majú s tým niektoré problémy?
Áno, niektoré majú trošku problém, plačú pri každom vpichu, schovávajú sa po celom byte. Dá sa to však prekonať, a to aj vďaka aplikačnej technike, ihly sú čoraz tenšie, perá presnejšie. Ak má dieťa extrémny strach z pichnutia, tak máme k dispozícii takú pomôcku, ktorá sa aplikuje na miesto vpichu, dieťa pri pichaní vôbec nevidí ihlu, a tým je výrazne pokojnejšie, nikam neuteká. Ale takýchto „nespolupracujúcich“ detí je čoraz menej.
Ako ich naučiť používať pero a aplikovať inzulín?
To je veľmi jednoduché. Pero zvláda aj šesťročné dieťa. Môžem povedať, že sme tu mali aj trojročnú Aničku, ktorá to zvládla úplne bez problémov. Stačil iba dohľad dospelého, aplikáciu zvládla bez pomoci. Deti sa rýchlo naučia pichať si inzulín, povedal by som, že 95 percent z nich nemá žiaden problém. Ale aj v tomto prípade je veľmi dôležitý prístup rodiča. Ak rodič situáciu nezvládne, má zbytočné reči okolo pichania, nezvládne to ani dieťa.
Ako zvládajú deti dodržiavanie režimových opatrení?
Z režimových opatrení je najhoršia diéta. Tam je najviac pochybení. Ale dnes je diabetická diéta takmer zhodná s racionálnou stravou, preto už zďaleka nemáme toľko problémov ako v minulosti. Navyše, ako som už spomínal, po prvom polroku liečby celkovo režim uvoľňujeme.
U dievčat je častejší ako u chlapcov, najmä v období puberty, problém s pohybom. Niektoré z nich sa v tomto čase stávajú pohodlnými, ba až lenivými. Myslím si však, že toto je všeobecný problém, ktorý nesúvisí s diabetom. Aj tu pomôže individuálny prístup a správna motivácia.
Chápu deti, čo všetko im hrozí, ak nebudú disciplinované v liečbe?
Psychológovia nám odporúčajú, aby sme nestrašili pacientov. Samozrejme, že to plne akceptujeme pri malých deťoch. Snažíme sa k nim pristupovať len cez pozitívne veci, a to často hravou formou. Ale od 12. – 13. roku života už sme troška prísnejší. Tu už občas použijeme aj negatívny príklad vzniknutej komplikácie, aby sme deti motivovali. Strašiť netreba, ale aj negatívny príklad môže niekedy správne nabudiť.
U dievčat je najlepšou motiváciou tehotenstvo a pôrod zdravého dieťatka, u chlapcov zasa získanie vedomosti, že zlá kompenzácia vedie k poruche erekcie a potencie. To im občas pripomíname a zväčša to vychádza.
Čo deťom dokáže najviac pomôcť vyrovnať sa s ochorením?
Kolektív, rovesníci. Nie je to ani rodič, ani lekár. Deti totiž vedia byť kruté. Veď to všetci poznáme z detstva. Ak má niekto okuliare, je „okuliarnik indický“, ak je niekto obézny, je „tučibomba“, ak má niekto cukrovku, je „cukrík“ či „cukráš“ a podobne. Snažíme sa na to tie deti pripraviť. Pomáha, ak je učiteľ empatický a kvalitný a patrične to žiakom vysvetlí. To je to najlepšie, čo sa môže stať. Preto tie rekondičné pobyty mali obrovský význam. Tam sme situáciu vždy riešili v reáli, nie teoreticky, ale prakticky.
Ako deti zvládajú hypoglykémie? Nie sú vystrašené?
Vystrašení sú viac rodičia. Možno viac si začínajú uvedomovať riziko vzniku hypa tínedžeri, zvlášť, ak sa pohybujú v partii alebo sú s frajerkou/frajerom a nie je ešte vyjasnené, že majú cukrovku. Tam môže nastať problém. Malé deti s týmto nemajú žiadne problémy. Problémy má skôr dospelý človek. Ak žije dvadsať rokov s diabetom a 19 rokov nevie, čo je ťažká hypoglykémia, ale v 20. roku liečby sa objaví. Po takom kolapse je vystrašený, chce brať menej inzulínu, radšej je schopný zhoršiť kompenzáciu ako opakovať ťažkú hypoglykémiu. Toto nám často musia pomôcť vyriešiť psychológovia.
Ako majú deti s diabetom vysvetliť ochorenie spolužiakom?
Ja konkrétne učím deti od prvého možného momentu, že cukrovka nie je ochorenie, za ktoré by sme sa mali hanbiť. Dokonca im tvrdím, že nejde o chorobu. Ide o stav, keď organizmus nevie spracovať jeden druh cukru. Myslím si, že sa mi mnohých podarilo takto presvedčiť.
Cukrovka sa stáva chorobou, keď prídu komplikácie. Ak nie sú, tak by ste o takomto človeku nikdy nepovedali, že je chorý, že má nejaký problém. Vyzerá normálne, podáva adekvátne výkony, žije bežný život.
Dieťa by malo povedať o cukrovke aspoň svojim najbližším kamarátom, pretože sa môže stať, že odpadne alebo mu príde zle a kamaráti mu môžu v takom prípade byť nápomocní. Napríklad, stačí mu podať cukor, a tak ho „zachrániť“ pred nemocnicou, záchrankou a podobne.
Prví, ktorí musia o ochorení vedieť, sú v škole triedny učiteľ a telocvikár. Mali by vedieť, že hoci má dieťa cukrovku, môže na telesnej normálne cvičiť (vylučujeme iba šplhy). Najhoršie je, ak by ho postavili do kúta. To by bolo pre dieťa demotivujúce.
Kde robia najväčšiu chybu rodičia?
Najväčšia chyba je tá, ak sa cukrovka stane stredobodom pozornosti celej rodiny. Ak sa všetko točí okolo nej, ak im cukrovka určuje ich život. Nie je tiež dobré, ak sú rodičia až príliš laxní a dieťa vôbec nekontrolujú. Rodič by mal zaujať postoj nadhľadu nad celou vecou, ale aj nájsť spôsob, ako nenápadne, ale precízne dieťa skontrolovať.
Čo by mali robiť rodičia, aby spolu s dieťaťom zvládali ochorenie čo najlepšie?
Správať sa k dieťaťu tak, akoby cukrovku nemalo, a len tak z úzadia sledovať, či dodržiava všetko, čo má. Ak dieťa niečo poruší, tak mu nenadávať. Ak viem, že zjedol napríklad 5 cukríkov alebo vypil fľašu koly, čo už s tým? Ak mu budem nadávať, bude to ešte horšie. Treba mu vysvetliť, že to nateraz „pokašľal“, ale zajtra bude dobre. Má to väčší efekt ako zákazy a nadávky. Netreba deti psychicky ničiť.
Podľa Národného centra zdravotníckych informácií počty deti s diabetom narastajú. Čo je dôvodom?
Nejde o prudký nárast, netreba robiť paniku. Príčinu, prečo to tak je, však nepoznáme. Keby sme to vedeli, už by sme boli nositeľmi Nobelovej ceny za medicínu.