Má za sebou štyri albumy, zložil hudbu do viacerých filmov, dva z nich dostali Oscara. Tvrdí o sebe, že nepatrí k hviezdam prenasledovaným paparazzmi a svoje súkromie si starostlivo stráži. Kyle Eastwood je častým hosťom európskych a amerických džezových pódií, minulý týždeň prišiel zahrať aj na slovenský festival Viva Musica!
Pripomínate svojho otca, známeho amerického herca a režiséra Clinta Eastwooda. Hovoria vám to často?
- Áno. Niekedy.
Neprekáža vám to?
- Áno aj nie. Čo už.
Pociťujete ako výhodu mať slávne meno?
- Niekedy je výhoda a niekedy nie. Moje meno mi niekedy dvere otvára a inokedy mi ich zatvára. Všetko má dve tváre.
Stal sa z vás známy džezový hudobník. Nemenili by ste slávu za život v ústraní?
- Neviem to posúdiť. Nepatrím k tým hviezdam, ktoré sú prenasledované paparazzmi a aj mi to vyhovuje. V žiadnom prípade by som si neprial byť až taký slávny, aby sa toto dialo v mojom živote. Mám rád svoje súkromie a ľutujem tých umelcov, ktorí sú neustále prenasledovaní novinármi a fotografmi. Čiže môj životný štýl mi úplne vyhovuje.
Do akej miery vám otec pomáhal pri budovaní kariéry?
- Pomohol mi hlavne v tom, že ma podporoval už ako mladého. Venoval sa mi a povedal - ak je toto určite to, čo chceš robiť, tak to musíš robiť. Najdôležitejšie je to, čo chce tvoje srdce. Samozrejme, pomohol mi aj v tom, že mi ponúkol prácu. Robil som hudbu do jeho filmov, čo ma veľmi teší. Ale vo veľmi mladom veku som sa odsťahoval a žijem si svojím životom. Snažím sa ísť svojou vlastnou cestou.
Zdá sa, že máte pekný vzťah, asi na vás aj mal čas, keď ste boli malý...
- Vzhľadom na jeho životný štýl a jeho kariéru mám pocit, že so mnou strávil dosť veľa času. Keď išiel na služobnú cestu, na filmovačky do zahraničia, išli sme ho pozrieť. Nemám pocit, že by ma v detstve zanedbával. Ale posledné dva roky, keď sme spolu pracovali na projektoch, sme strávili spolu oveľa viac času ako predtým.
Kedy ste si uvedomili, že hudobná dráha je pre vás tá pravá? Veď pôvodne ste študovali réžiu...
- Dosť neskoro som začal uvažovať o inej kariére ako o tej, ktorá mi bola predurčená. Zhruba v sedemnástich som sa začal venovať basgitare a hudbe celkovo aktívne.
Prečo hudba?
- Bola to otázka pocitov. Viac ma priťahovala hudba ako ostatné filmové remeslá.
A džez?
- Moji rodičia boli džezoví fanúšikovia, a keď som rástol, doma mi to vždy púšťali. Obidvaja rodičia sú džezoví hudobníci. Málokto vie, že aj môj otec je vynikajúci džezový klavirista, čiže do určitého veku, asi do siedmich rokov, som považoval túto hudbu za jedinú existujúcu. Iný štýl som ani neskúšal. Otec ma každý rok brával aj na Monterey jazz festival. Dnes počúvam akúkoľvek hudbu, mám rád aj klasiku. Ale vybral som si džez, dáva mi najväčšiu voľnosť tým, že je tam tá časť improvizácie.
Takže to nebolo z rebelantstva...
- Pôvodne som chcel byť síce režisérom. Neviem to v podstate vysvetliť. Tak som sa rozhodol. Vyhrala to hudba.
Pôsobili ste určitý čas na londýnskej džezovej scéne. Aká tam bola atmosféra?
- Veľmi sa mi tam páčilo. Sú tam dobré podmienky a vynikajúci hudobníci. Stretol som sa tam aj s hudobníkmi, s ktorými som hral teraz v Bratislave.
Skomponovali ste hudbu do štyroch filmov, ktoré režíroval váš otec. Neprekážalo vám, že išlo o drámy či vojnové filmy?
- (Smiech.) Nehovorím, že by som nerád napísal hudbu do komédie, ale takýto dramatický žáner mi absolútne vyhovuje. Mám rád dramatickú alebo smutnú hudbu. Hudobné myšlienky mi idú samy od seba, ak píšem pre takýto druh filmu. Mám také filmy rád.
Čo pre vás znamenalo, že filmy ako Mystic river a Million Dollar Baby dostali Oscara, aj keď to nebolo práve za hudbu?
- Bol som šťastný, aj z úspechov svojho otca, ktorý je najproduktívnejší v posledných desiatich rokoch. Už má po sedemdesiatke a je neuveriteľne plodný. Dáva mi to nádej, že aj ja v jeho veku budem rovnako úspešný a umelecky výkonný.
Takže asi tiež rád s otcom spolupracujete...
- Celkom rád. Je s ním zábava. Tým, že sa poznáme aj ako ľudia, aj umelecky, máme k sebe dôveru. Už na mňa neustále nedohliada, ako sa to vyvíja, preto aj tá spolupráca je fajn.
Príde sa niekedy pozrieť na váš koncert?
- Niekedy áno. Bol v Paríži pred troma mesiacmi. Práve sme hrali. Videl ma, aj keď sme hrali v Kalifornii, aj v Los Angeles.
Páči sa mu vaša hudba?
- Áno. Má rád veľa vecí.
Kde momentálne žijete?
- V Paríži.
Prečo?
- Necítim sa ako Newyorčan. Robím v Paríži hudbu, môžem odtiaľ robiť koncerty a cestovať po Európe.
Hovoríte aj po francúzsky?
- Trochu dobre (smiech).
Vaša 13-ročná dcéra býva tiež v Paríži, ale nie s vami...
- Nie, ale je blízko. Šesť - sedem minút pešo.
Ako často sa vídate?
- Minulý rok som často cestoval, takže to bolo iba občas. Okrem toho má trinásť rokov, a tak je veľmi zaneprázdnená spoločenskými povinnosťami puberty.
Ale ste predsa hudobník, pre také mladé dievča by to asi mala byť zábava...
- (Smiech.) Veď áno. Občas chodí na koncerty.
Prejavujú sa u nej takisto umelecké vlohy?
- Je veľmi šikovná. Už ako 9-ročná mi zložila úvod prvej piesne na CD Paris Blue.
Podporujete ju v tvorbe?
- Snažím sa. Venuje sa hudbe, klavír síce zanedbáva, na čo sa sťažujem, ale napríklad rada spieva operu.
Mimochodom, vás to nikdy neťahalo k herectvu?
- Mám nejaké drobné roly, ale robím to skôr z pasie pre kamarátov, ako teraz napríklad nedávno Spomienky z Balois, čo je región vo Francúzsku, s Juliette Binoche. Hral som tam malú postavu.
Hrali ste aj s Juliette Binoche?
- Áno.
V akej situácii?
- Jeden bozk (smiech). Ale nie. Nanešťastie nie.
Robíte teraz hudbu pre nejaký film?
- Teraz robím hudbu do dvoch filmov Johna Cusacka, dal by sa preložiť ako koniec slávy, príbeh o rodine, kde dieťa odíde do vojny v Iraku. Druhú hudbu robím pre svoju sestru Elison do filmu Koľajnice a kolesá. Malo by to prísť do kín ešte tento rok.
Ako pri tom tvoríte?
- Pre mňa je najlepšie, keď si pozriem časť filmu, pretože nie vždy sú všetky časti postrihané. Nechám sa ovplyvniť emóciami filmu a potom si sadnem ku klavíru. Po dohode s režisérom, v akom duchu by to malo byť.
Na Slovensku ste prvýkrát, myslíte si, že sa niekedy vrátite?
- Dúfam, že áno. Uvažujeme o spolupráci s pánom Lipom na džezových dňoch.