Vládne garnitúry v povojnovom Taliansku prichádzajú a odchádzajú tak rýchlo, že si obyvatelia i susedia apeninskej republiky na časté zmeny už dávno zvykli. To však neznamená, že im bývajú ľahostajné dôvody mocenských otrasov v Ríme.
Exekutíva staronového talianskeho ministerského predsedu Romana Prodiho sa sformovala po vlaňajších aprílových voľbách. Stredoľavá Prodiho aliancia zastrešuje širokospektrálne politické zoskupenie vinúce sa od kresťanských demokratov cez zelených až po dva komunistické subjekty a trockistov. Súdržnosť tohto pletenca bola vždy krehká a pôvodným povolaním profesorovi politických vied Romanovi Prodimu sa ju darilo udržiavať najmä vďaka dominantnej talianskej politickej osobnosti - expremiérovi Silviovi Berlusconimu. Čo ako sa medzi sebou koaliční partneri hrýzli, nepochybovali o tom, že prieskumy verejnej mienky hovoria jasnou rečou. Ak by padla vláda, z predčasných volieb by vyšiel víťazne Berlusconi.
Temné predtuchy sa minulý týždeň naplnili v Senáte, kde vládna koalícia prišla o tesnú väčšinu pri hlasovaní o postupe Talianska na medzinárodnej politickej scéne. Komunistickým senátorom prekážal zámer vlády pokračovať v nasadení necelých dvoch tisícov talianskych vojakov v Afganistane. Talianska ľavica sa stavia i proti rozšíreniu americkej základne v severotalianskej Vicenze. Tam prebehla 17. februára masová demonštrácia mierových a ľavicových aktivistov z celej krajiny proti presunu príslušníkov americkej protileteckej brigády z Nemecka.
Tu sa dostávame k neuralgickému bodu na politických arénach vo viacerých európskych štátoch. Zahraničná politika Spojených štátov tam síce vyvoláva nesúhlas a odpor, ale jednotlivé vlády namáhavo hľadajú spôsoby, ako si nerozhnevať vlastných voličov a neobrátiť sa úplne chrbtom ani k zámorskej spojeneckej superveľmoci.
Afganistan síce býva v európskych médiách zatieňovaný geograficky bližším Irakom, ale zintenzívnenie bojov v nehostinnom afganskom prostredí stupňuje obavy z neriešiteľnosti tamojšej situácie vojenskou silou.
Podobnosť medzi oboma ázijským bojiskami sa Talianom javí väčšia, aká je, pretože v oboch prípadoch sa im zdá, že operácie spojeneckých kontingentov vedú Spojené štáty. Skutočnosť, že v Afganistane pôsobia Taliani pod hlavičkou NATO z poverenia OSN, zrejme dostatočne neuspokojuje verejnú mienku aj v iných európskych štátoch. Množia sa obavy, že operácie v ázijských diaľavách sa natiahnu na dlhé roky a NATO v Afganistane stroskotá podobným neslávnym spôsobom, ako predtým Sovieti, alebo ešte dávnejšie armády britskej ríše.
Romano Prodi sa istý čas trápil nad touto dilemou, ale rozhodol sa nakoniec pre plnenie medzinárodných bezpečnostných záväzkov daných svojím predchodcom. Bol si vedomý, že ak by ho ľavicoví koaliční partneri chceli potrestať a nezvratne rozbili koalíciu, odpílili by si haluz, na ktorej sedia.
A tak sa po demonštratívnom prejave odporu voči politike Ríma v Afganistane vrátili späť do koaličného košiara a odobrili Prodimu 12-bodový program, v ktorom mu sľubujú posledné slovo vo všetkých sporných situáciách.
Melodramatický vývoj v Taliansku si všímajú zákonodarcovia vo Washingtone. Tamojší demokrati hľadajú po získaní väčšiny v Kongrese spôsob, ako naprávať chyby a omyly spôsobené vo svete Bushovou administratívou. Deklarovali pripravenosť užšie pri tom spolupracovať s európskymi spojencami. Tí v minulosti ukázali pramalú ochotu hlbšej angažovanosti v Iraku a sotva sa budú chcieť zaväzovať v Afganistane.
Adrian Peter Pressburg, spolupracovník HN