Diabetes majú v rodine

Cukrovku má aj mama pani Lívie a pamätá si aj na starého otca, ktorý si pichal inzulín ešte sklenenými striekačkami. „Nebola som spokojná s lekárkinou odpoveďou. Povedala som preto o svojom zdravotnom stave svojej sestre, ktorá je detská lekárka. Tá mi odporučila objednať sa na preventívku.“

Tu vyšetrenie krvi ukázalo glykémiu 19 mmol/l, ale pani Mockovej z ambulancie zavolali až na štvrtý deň. „Mama mi svojím glukomerom odmerala cukor v krvi a už som mala 22. Išli sme preto do nemocnice na Kramáre, kde mi pichli inzulín a ja som sa potom zosypala. Nevedela som, čo bude nasledovať, predstavila som si svojho starého otca s tou sklenenou striekačkou,“ spomína na ťažký okamih.

Nakopla ju reakcia sestričky

Keď sa zdravotnej sestry spýtala, čo táto diagnóza znamená, sestrička na ňu nakričala, že už do konca života si bude musieť pichať inzulín. „Vďakabohu za túto hroznú sestru, lebo ma to nakoplo. Bola to taká šoková terapia. Povedala som si, že tak to teda nie, ja si inzulín pichať po zvyšok života nebudem!“

Nakoniec ho brala len desať dní. Diabetologička, ktorej bola pridelená na odborné vyšetrenie, jej totiž povedala, že šanca žiť bez inzulínu ešte stále existuje, tak sa jej chytila. Dnes má svoj cukor pod kontrolou dokonca už aj bez liekov.

„Cukrovka pre mňa znamenala zmenu najmä v hlave. Musela som si prehodnotiť svoje priority. Dostatok pohybu mám vďaka práci i psovi, strava sa takisto dá celkom ľahko upraviť, ale riešiť treba aj duchovnú príčinu cukrovky. Za túto chorobu môže aj stres, ale aj to, keď sa príliš prispôsobujeme druhým a zabúdame pritom aj na seba. Alebo keď si človek nedôveruje, či keď má perfekcionista na seba príliš vysoké nároky a nemá zdravý vzťah sám k sebe. Preto, aby človek zvládol cukrovku, mal by vyhľadať aj psychológa. Ale v prvom rade musí sám veľmi chcieť nad chorobou zvíťaziť,“ zdôrazňuje odhodlaná bojovníčka.

Treba sa od niečoho odraziť

V tomto smere jej veľmi pomohla bylinková škola a tiež program DôveraPomáha diabetikom. „Odporučila by som ho každému diabetikovi. Telefonické edukácie vedia veľmi dobre nasmerovať. Mne program pomohol napríklad zorientovať sa v stravovaní. Ale dozvedela som sa aj mnoho ďalších nových vecí. Hľadala som informácie aj na internete, ale tam je okrem pravdivých informácií aj množstvo balastu,“ upozorňuje. Najskôr zmenila stravu len sebe, dnes už zdravo varí pre celú rodinu.

Práve podpora zo strany najbližších a okolia je podľa nej jednou z najdôležitejších vecí v živote diabetika. Ďalšou je psychická pohoda, kvalitné informácie, dostatok pohybu a zdravá strava.

Úplne stačí vybrať si jednu vec, ktorú človek začne robiť inak, a postupne pomaly pridávať ďalšie. „Najskôr napríklad pridá len o trošku viac pohybu, potom zas o trošku viac, až sa pristihne, že so psom prešiel aj 12 kilometrov,“ radí ostatným pacientom s cukrovkou.

Podvádzať nemá zmysel

Najväčšou motiváciou pani Lívie je žiť s cukrovkou plnohodnotný život bez liekov. „Cestou k tomu je mať zdravo rád sám seba, brať veci s humorom a udržať si dobrú náladu. Samozrejme, dodržiavať rady diabetológa a samovzdelávanie. A hlavne nepodvádzať v štýle: jeden koláčik neprekáža, však týždeň pred kontrolou budem držať diétu,“ uzatvára diabetička, ktorá sa úspešne vzoprela svojej chorobe. Pravidelná diéta a pohyb zabezpečili, že striekačky nepotrebuje.

Bola to tvrdá rana pre mňa a pre moju rodinu. Na základe informácií, ktoré sme ja a moja mamina od lekárov dostali, nám bolo jasné, že sa môj život dramaticky zmení, že cukrovku nie je možné vyliečiť pobytom v nemocnici, nech by bol akokoľvek dlhý, a nič už nebude také ako predtým.

V nemocnici som bol nastavený na konvenčný režim s používaním rýchleho humánneho inzulínu a dlhodobého bazálu.

Neskôr, keď ma prepustili z nemocnice, sa môj život začal pomaly dostávať do normálu. Postupne som sa naučil pichať si inzulín, merať si glykémie glukomerom, počítať sacharidové jednotky, neskôr spoznávať na sebe príznaky hypoglykémie či hyperglykémie. Začal som brať cukrovku ako fakt, ktorý nezmením a ktorý tu so mnou bude až do konca života.

Spočiatku hrôzostrašne vyzerajúci glykovaný hemoglobín blížiaci sa k 10 % DCCT pri „záchyte“ sa pomaly dostával na normálnejšie hodnoty, najskôr pod 8 %, neskôr v období remisie aj pod 6 % DCCT. Postupne som to už nebol len ja, ale aj moja rodina sa naučila s touto chorobou žiť, takisto ako ja počítať sacharidy, neskôr mi už vedeli doma aj napiecť nízkosacharidové koláče s použitím alternatívnych sladidiel.

Šport som mal vždy rád

Už dávno predtým, ako mi diagnostikovali cukrovku, som mal rád šport a akúkoľvek formu pohybu v prírode. Od malička ma moji rodičia viedli k aktívnemu životnému štýlu.

Od jari do jesene sme často chodievali do prírody na turistiku či bicyklovať sa, v zime na bežky, ktoré sú tak trochu tradíciou v našej rodine. Spočiatku som sa bál toho, čo by mohla fyzická aktivita s mojou glykémiou urobiť. Postupne som sa po malých „krôčikoch“ odvážil chodiť športovať, pričom som sa vždy snažil mať na pamäti, že musím počúvať svoje telo a mať so sebou vždy nejakú formu rýchlych sacharidov na preliečenie hroziacej hypoglykémie.

Ako 12-ročný som sa začal aktívne venovať bežeckému lyžovaniu, ktoré ma od malička nesmierne bavilo. V zime som trávil množstvo času na bežkách, pri nácviku techniky, rýchlosti či vytrvalosti. Letná príprava pozostávala z bežeckých tréningov, kombinovaných s kolieskovými lyžami, cvičením či cyklistikou. Postupne som sa naučil vypočítať si množstvo sacharidov, ktoré som potreboval skonzumovať počas tréningu.

Pravidelne som sa začal zúčastňovať na pretekoch

Keď som sa chystal zúčastniť sa na pretekoch, tie predstavovali väčší problém, keď som musel brať do úvahy aj stres, ktorý som vždy pred štartom mal. Od 13 rokov, keď som sa pravidelne začal zúčastňovať na Slovenskom pohári a Majstrovstvách Slovenska v bežeckom lyžovaní, si množstvo tréningových jednotiek (obvykle 6 až 9 do týždňa) vyžadovalo o to častejší monitoring glykémií.

Spočiatku bolo dosť náročné a traumatizujúce vykonávať také veľké množstvo meraní (často viac ako 15-krát počas pretekového dňa) glukomerom, neskôr mi veľmi pomohol glukózový senzor, ktorý som začal pravidelne používať.

Najskôr som senzor používal len počas pretekovej sezóny, neskôr aj v bežnom živote. Za tento čas sa mi podarilo zúčastniť sa na viacerých medzinárodných pretekoch a doma získať množstvo medailí z majstrovstiev Slovenska vrátane titulu majstra Slovenska.

Senzor je obrovská pomôcka

Momentálne už takmer tretí rok dosahujem hodnoty glykovaného hemoglobínu v rozmedzí 6 – 6,5 % DCCT. Stále používam glukózový senzor, ktorý je pre mňa obrovskou pomôckou už nielen počas tréningov, ale aj v každodennom živote na vysokej škole.

Nanešťastie, je to pomôcka, ktorá momentálne nie je hradená zo zdravotného poistenia pre dospelých diabetikov, ktorí používajú inzulínové perá, takže si ho musím financovať z vlastných zdrojov, čo je dosť náročné, ale napriek tomu sa snažím využívať ho čo najväčšie množstvo času.

Pomáha mi aj aplikácia

Keď som dostal glukomer Accu-Chek Instant, môj život sa ešte zjednodušil, a to hlavne vďaka jeho spolupráci s aplikáciou mySugr, ktorej najväčšou výhodou je, že obsahuje kvalitnú bolusovú kalkulačku. Okrem toho má však ešte množstvo ďalších výhod.

Jej mottom, ktoré svieti hneď pri jej otvorení, je „Make diabetes suck less“, s ktorým sa úplne stotožňujem.

Po každom meraní glukomer automaticky odošle glykémiu do aplikácie, kde si môžem po zadaní sacharidov vypočítať bolusovú dávku inzulínu. Aplikácia však nie je viazaná striktne len na údaje nahrávané z glukomera, ale tiež mi umožňuje zadávať údaje manuálne, čo je pre mňa obrovskou výhodou, keďže pravidelne využívam glukózový senzor, a takto si môžem z obidvoch zariadení vytvoriť jeden komplexný záznam. Ak je glykémia nižšia, aplikácia mi vie za istých okolností vypočítať aj korekčnú dávku sacharidov na hroziacu hypoglykémiu.

Prepojenie so športovými aplikáciami

Ďalej si viem ku každej takto zaznamenanej glykémii jednoducho vytvoriť záznam, do ktorého môžem vložiť údaje, ako je dávka bazálneho inzulínu, údaje ohľadne typu jedla, ale aj toho, či ide o hlavný chod, alebo len o malé občerstvenie. Zaujímavou funkciou, ktorá ma prekvapila, je možnosť prepojenia aplikácie mySugr so športovými aplikáciami v mojom telefóne, vďaka čomu sa v denníku mi farebne zobrazí čas športovej aktivity.

Informácie o športovej aktivite môžem ešte následne doplniť, a to zadaním presného času trvania, prípadne charakteru tréningu, takže sa môžem pozrieť spätne na údaje o glykémiách a stravovaní počas tréningu, a to mi pomáha pri plánovaní režimu na nadchádzajúce tréningy, hlavne tie vytrvalostné, ktoré vyžadujú opakované pravidelné podávanie sacharidov.

Po nazbieraní dostatočného množstva údajov mi aplikácia prehľadne ukáže nielen priemernú glykémiu, ale aj odhad aktuálnej hodnoty glykovaného hemoglobínu. Následne si viem jednoducho exportovať údaje z denníka zo všetkými parametrami, podľa zvoleného časového intervalu, ktorý pravidelne posielam mojej lekárke na konzultáciu.

Ako najväčšiu výhodu tohto systému vidím možnosť flexibility v stravovaní

Ako najväčšiu výhodu tohto systému vidím možnosť flexibility v stravovaní a celkovo v životnom štýle, pričom mi odpadá množstvo údajov, ktoré som dovtedy, kým som začal využívať tento systém, musel držať v hlave a počítať ich manuálne. Týmto minimalizujem riziko chyby vo výpočte bolusovej dávky a v neposlednom rade tiež získam nejaký čas, ktorý môžem vyplniť inak.

V súčasnosti už nevnímam diabetes ako hendikep, snažím sa robiť všetko, čo mám rád a čo ma baví. Stále aktívne športujem a som stálym členom Akademického reprezentačného družstva Slovenskej republiky v bežeckom lyžovaní. Hoci popri štúdiu na vysokej škole už toľko času na šport nemám, snažím sa čo najlepšie pripraviť na nadchádzajúcu Svetovú zimnú univerziádu, kde by som reprezentoval Slovensko a svoju univerzitu.

Martin Čillík

Áno, všetko je možné, ale žena s diabetom 1. typu by mala svoje tehotenstvo konzultovať s odborníkmi (diabetológ a gynekológ) a plánovať, nič nenechať na náhodu a nachystať telo ideálne na nový prírastok. To znamená, optimálne a vyrovnané glykémie dlhodobo sú ideálom.

Nevedela som, čo sú ideálne glykémie

No a tu u mňa nastal prvý zlom. Ako laik som nevedela, čo si mám predstaviť pod pojmom ideálne glykémie. A tak som ich držala tak nízko, že moje telo si prestalo uvedomovať ohrozenie z hypoglykémií a odvtedy trpím syndrómom neuvedomovania si hypoglykémií...

Zo svadby do nemocnice

S priateľom sme sa rozhodli zosobášiť a založiť si rodinu. Naplánovali sme svadbu a všetko, čo k tomu patrí. Moja túžba po dieťati bola taká veľká, že v sobotu som sa vydávala a v pondelok som už nastupovala do Národného ústavu endokrinológie a diabetológie v Ľubochni. Prišla som tam s veľkými očakávaniami a plnou krabicou svadobných koláčov.

Bolo to ako z filmu Rýchlo a zbesilo

Nikto nechcel veriť, že som sa v sobotu vydávala a hneď v pondelok som nastúpila do nemocnice, kde som na odporúčanie odborníkov pre lepšiu kompenzáciu a plánované tehotenstvo bola nastavená na inzulínovú pumpu. Viete si to predstaviť? Bolo to ako z filmu Rýchlo a zbesilo.

Pre dieťa urobím čokoľvek

Pobyt v Ľubochni mi priniesol aj neočakávané situácie. Dodnes nezabudnem na reakcie niektorých diabetikov, ktorí boli odporcovia tejto šikovnej vecičky a doslova mi povedali: „Ak by toto mala moja manželka, rozídem sa s ňou.“ Bol to pre mňa šok, ako to môže niekto vôbec povedať. A viete, čo som im na to povedala ja? „Milujem svoj život a chcem deti, a keď budem musieť kvôli tomu nosiť na chrbte hasiaci prístroj, aby mi to pomohlo, tak to urobím, a nie nejakú malú inzulínovú pumpu.“

Inzulínová pumpa je iný level

Tu som dostala inzulínovú pumpu a tu ma naučili základy, ako ju používať. Mne sa veľmi páčilo, že sa nemusím toľko pichať ako pri bežných inzulínových perách. Predsa len, ak máte 50 kíl aj s topánkami a picháte si 4-krát denne do brucha inzulín, pomedzi to do prstov na kontinuálne meranie glykémie, pretože už som necítila hypoglykémie, bol to iný level.
K cukrovke sa pridala aj hypotyreóza – znížená tvorba hormónov štítnej žľazy, no nastavila sa liečba a všetko bolo v poriadku.

Tehotenstvo bolo rizikové

Netrvalo dlho a otehotnela som. Tehotenstvo bolo rizikové, čo znamenalo zvýšená starostlivosť, viac rôznych poradní. Navštevovala som diabetológa, gynekológa, ďalšieho odborného gynekológa v Martine, čo mal na starosti špeciálne diabetičky, a pomedzi to som ešte bola párkrát v Ľubochni kvôli kompenzácii počas tehotenstva. Najdôležitejším cieľom bolo udržať všetky hodnoty v najlepších rozmedziach a najlepšej kompenzácii.

Hodnoty som mala ako zdravý človek

Pamätáte si na vaše tehotenstvo a pôrod? Ja som sa tak veľmi tešila, že som mala veľmi dobré hodnoty. Navštevovala som častejšie tehotenské poradne, rovnako ako aj ultrazvukové vyšetrenia bábätka. Smiala som sa, že by som mala byť stále tehotná, lebo mám hodnoty ako zdravý človek. Bolo to vnútorné šťastie. V tom čase som si dokonca robila aj autoškolu a na písomných testoch sa mi smiali, že mám v brušku našepkávača. Testy sme urobili bezchybne!

Diabetes a tehotenstvo mali aj výhody

Počas prvého tehotenstva som pribrala 14 kíl a pri druhom 12. Prežívala som ich našťastie bez nejakých komplikácií, šťastne, v očakávaní. Takmer ako bežná žena. Diabetes a tehotenstvo mali aj výhody. Nemusela som piť presladenú vodu v tehotenstve, keďže cukrovku som už mala.

Môj prvý pôrod prišiel nečakane pri skúškach v autoškole. Hovorím manželovi, mám asi kontrakcie. Nemali sme auto, a tak sme sadli na autobus a išli sme do pôrodnice v Martine.

Tam si ma už nechali. Porodila som spontánne, no trošku dlhšie to trvalo. Môj prvý pôrod trval 29 hodín. Narodil sa nám krásny a vlasatý Filipko s mierami 50 cm a 3 500 g a nádhernými vlasmi. Merali mu cukor, prešiel vstupnými prehliadkami a všetko bolo v poriadku. Viete si predstaviť tú radosť? Bola neopísateľná. Po 4 dňoch sme išli domov za tatinkom. Mala som vtedy 28 rokov.

Dvojitá radosť v podobe druhého syna

Filipko mal nastúpiť do škôlky, a tak sme sa rozhodli opäť plánovane a po konzultácii s odbornými lekármi pre druhé tehotenstvo. V čase, keď som sa začala tešiť na druhé bábätko, v jednej z bežných poradní mi prišla správa, že môj prvý pôrod nechal na mojom tele následky.

Pupočná hernia. Čo to je? Išlo o takzvané roztrhnuté brušné svaly. Po štyroch rokoch som porodila nášho druhého synčeka Lukáška. Dvojitá radosť, krásny, zdravý chlapec mal menšie miery, pretože som nesmela veľa priberať. Meral 49 cm a 3 200 g. Keď Lukáško podrástol, tak sme naplánovali operáciu hernie. Všetko mi zašili a už som ako nová .

Do tretice všetko dobré?

Priznám sa, chcela som ešte tretie dieťatko, ale môj zdravotný stav mi dal STOPKU. Zlé a nepriaznivé endokrinologické výsledky hovorili jasnou rečou. NIE! Lekárka mi oznámila, že nemám šancu vynosiť ďalšie zdravé dieťatko, alebo oň prídem, alebo nebude zdravé... Som však šťastná a každý jeden deň vďačná mama dvoch krásnych a zdravých synov. Sú pre mňa tým najväčším pokladom na celom svete, ktorý sa nedá kúpiť za všetky peniaze sveta.

Martina

Prvým znakom bolo svrbenie kože

Sledovala som dlhšie, že aj mňa hlavne po mastných alebo sladkých jedlách výrazne svrbí koža. Spozorovala som to najskôr na rukách, neskôr ma svrbela koža na celom tele.

Manžel mi jedného dňa kúpil glukomer, a tak som si občas zmerala glukózu. Hodnoty sa pohybovali asi od 5,8 do 6,8 mmol/l ráno nalačno. Tušila som, že to nie je v poriadku, avšak diabetickí priatelia mi povedali, že to nič hrozné nie je. Tak bežal čas, na meranie glukózy som aj zabudla.

Keď sme dostali na Univerzite tretieho veku v Martine tému Diabetes mellitus a začala som ju hlbšie skúmať, napadlo mi, že by som mohla opäť skúmať samu seba.

Tušila som, že som adept na cukrovku

Dočítala som sa v literatúre, že existuje aj tzv. predcukrovka. Je to stav definovaný ako trvalé zvýšenie hladiny krvného cukru nalačno nad úroveň 5,5 mmol/l, no menej ako 7,0 mmol/l.

Hladina krvného cukru pod spodným intervalom je normálna, no nad vyšším intervalom je plne rozvinutá cukrovka. Dobre som tušila, že som vynikajúci „adept“ na cukrovku.

Začala som sa viac zaujímať o stravu. To je prvá vec, ktorú môžeme ovplyvniť. Je množstvo literatúry, kde sa môžeme dočítať o správnej výžive pre diabetika. Zistila som veľa zaujímavých vecí: napríklad, že ak zjeme ako prílohu k mäsu listovú zeleninu, budeme dlhšie sýtejší, ako keby sme si dali bežnú prílohu. Listová zelenina má nízky glykemický index, veľa vlákniny, veľa vitamínov, minerálov a stopových prvkov. Jedlo ako také nám zvyšuje cukor v krvi, dokonca aj mäso.

Dôležitá je stabilná hladina cukru v krvi

Dôležité je, aby neboli priveľké výkyvy hladiny cukru v krvi, teda vhodné je jesť častejšie, malé porcie, menej solené, aby bola hladina cukru v krvi približne rovnako ustálená. Zaradiť do jedálnička inulínové plodiny. Pravdu povediac, počula som o nich prvýkrát od pani Ing. Kleňovej na hodine. Piť nesladené nápoje, hlavne čistú vodu. Dodržiavať odporučené množstvo sacharidových jednotiek. A napokon – dopriať si vitamínové doplnky: vitamín C, vitamín B, omega 3 mastné kyseliny, vitamín D, selén, zinok, magnézium. To sú najzákladnejšie. Imunita je veľmi dôležitá.

Začala som si sledovať glykémiu

Začala som si častejšie merať glykémiu počas niekoľkých dní. Ráno nalačno som mala okolo 6,1 mmol/l, po vypití pol litra vlažnej vody s citrónom mi hladina cukru klesla na 5,7 mmol/l.

Po obede som mala asi 7,5 mmol/l, potom odpoludnia mi glykémia zasa klesla. Na skúšku som si dala jeden deň na večeru parížsky šalát s čiernym rožkom, ráno nalačno som mala glykémiu 8,2 mmol/l!!!

Spravidla sa mi po celý čas pohybovala glykémia v rozpätí 5,7 až 8,2 mmol/l v závislosti od zloženia stravy, veľkosti porcie a od časových intervalov medzi jednotlivými jedlami.

Ako teda najlepšie liečiť diabetes typu 2?

V prvom rade výrazným obmedzením tukov. Ak zaradiť do stravy tuky, tak kvalitný olivový olej, avokádo, semiačka a orechy. Ale tiež nie veľa. Ďalej znížením hmotnosti, zaradením zeleniny, hlavne listovej, ovocia – hlavne drobného bobuľovitého – do jedálnička.

V rámci stravovacích návykov treba upraviť tzv. sacharidové jednotky. Lekár určí pacientovi podľa jeho telesných parametrov, spôsobu života a druhu práce počet sacharidových jednotiek na deň. Sacharidová jednotka = 10 gramov sacharidov. Spravidla býva tento spôsob stravovania doživotne. V konečnej fáze medikamentózna, prípadne inzulínová liečba.

Vyššia životná úroveň má svoje úskalia

Gastronómia vymýšľa často bizarné kombinácie potravín, aby prilákala zvedavého zákazníka. My ľudia sme zvedaví a rýchlo si privykáme na rôzne chute jedál.

Nízke povedomie o činnosti nášho organizmu, čo je pre nás prospešné a čo neprospešné, ďalej sedavý spôsob žitia, málo pohybu, tým aj slabé okysličenie organizmu, prispieva k nekontrolovateľnému rozvoju rôznych chorôb, medzi ktorými popredné miesto zaberá aj diabetes mellitus.

Nasledovala zmena života

Mama, ktorá má dnes 80 rokov, zmenila spôsob stravovania, schudla dosť výrazne, obmedzuje sladkosti. Keď poruší stravovaciu disciplínu, zvýši sa jej glykémia, čo zistí ranným meraním.

Čo sa týka komplikácií, má už sivý zákal obidvoch očí. Má aj odporučenie na operáciu, ale ešte sa nerozhodla ísť, keďže je pandémia. Pri liečbe diabetu jej najviac pomáha dodržiavanie diéty, pohyb vonku v záhrade, bicyklovanie.

Návšteva „cukrára“

Ochorenie prišlo ako blesk z jasného neba, nečakane a neplánovane, bez varovania. Nasledovala návšteva odborného lekára. Tu si vždy spomeniem na svoju milú susedku, ktorá roky chodila k diabetológovi. Keď som sa jej opýtala: tetuška, kam idete?, s veľkým úsmevom odpovedala, že k cukrárovi. A ja som chcela, aby ma zobrala so sebou.

Od diabetológa som odchádzala s plnou taškou, ako na oneskorené Vianoce. Mala som tam všetko, glukomer, prúžky, inzulín, dve inzulínové perá, tabuľky...

Netušila som, čo ma čaká, netušila som, aká bude moja cesta s diabetom.

Na jednej strane som sa však usmievala, pretože konečne viem, čo mi je. Prečo chudnem bez zjavnej príčiny, prečo mám neskutočné kŕče v nohách, prečo som videla zo dňa na deň horšie, prečo som smädná, ako keby som prešla celú Saharu, prečo som taká neskutočne unavená a nevládzem. Dostala som odpoveď.

Na druhej strane ma ovládol strach. Netušila som, čo môžem jesť. Všetci sme si mysleli, že musím vynechať cukor a potom všetko bude v poriadku. Lekár ma však vyviedol z omylu...

Nie všetko diétne aj diétne je

Pracovala som niekoľko rokov v reštaurácii. Robili sme svadby, akcie, a ako to chodí, samozrejme, dostávali sme výslužky s koláčmi. Ja som ich milovala, ale keďže sa mi situácia zmenila, tak som ich vynechávala.

Pamätám si, ako kolegovia jedli koláčiky a ja som sa takmer so slzami v očiach zahrýzala do ryžového chlebíka. Vôbec som netušila, ako si robím zle. Mne ako laikovi a novozistenému diabetikovi sa to zdalo diétne. Nebol tam cukor a každý, kto mal diétu, jedol tieto chlebíky. Moja glykémia plakala tiež. Vyletela tak, že bola vysoká ako Vysoké Tatry.

Kolegovia boli tolerantní, po príchode do práce ma už čakali s kávou a aj s diasladkosťami. Hľadali v obchode hocičo so značkou DIA, len aby ma potešili. Tu sa začal ukazovať celkovo charakter ľudí, ktorí sa snažia pomôcť, ktorí vás chápu, hľadajú riešenie, alebo sa smejú.

Cukrovku nie je vidieť, len...

Možno je pre niekoho ťažké pochopiť, že ochorenie nemusí byť vidieť. No napriek tomu to môže byť vážne a pri nedodržiavaní základných pravidiel a zmene životného štýlu to môže mať katastrofálne a nezvratné následky. Presne ako hovorila sestrička u môjho lekára: cukrovku nie je vidieť, len sa na ňu zomiera.
Pre mňa je to skúška ohňom. Je to o disciplíne, o sebakontrole, o vyváženej strave, o pohybe, o prispôsobení sa aktuálnej situácii, či už pohybu, stresu, oslave.

Pochopila som, ako funguje inzulín

V prvom rade som sa musela naučiť pravidelne jesť, čo bol u mňa problém. Keď mi oznámili, že mám jesť šesť- až sedemkrát za deň, skoro som odpadla. Neverila som vlastným ušiam. Snažila som sa to dodržiavať, ale výsledky neprichádzali. Hľadala som rôzne diéty, čo by fungovali, čítala najrôznejšiu literatúru o cukrovke, časopisy, všetko, čo mi prišlo pod ruky.

Zlom nastal, keď som bola hospitalizovaná v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave v Ľubochni.

Zrazu som pochopila, že najväčšia chyba, ktorú robím, je tá, že netuším, čo a v akom množstve mám zjesť na inzulín, ako funguje taký inzulín, čo sa môže stať, ak sa nenajem a inzulín aplikujem... Tu ma naučili, že jedlo si mám rátať na sacharidové jednotky, aké sú ideálne hodnoty glykémií, prečo je potrebné jesť tak často. Tu som sa stretla s ľuďmi rovnakými, ako som ja, dokonca oni mali cukrovku oveľa dlhšie a super to zvládali.

Prvá komplikácia

Po troch mesiacoch od diagnostikovania cukrovky prišla hypotyreóza, čo v preklade znamená znížená funkcia štítnej žľazy. Keďže mi hneď nastavili potrebnú liečbu, ťažkú hlavu som si z toho nerobila. V ústave som videla nové možnosti liečby diabetu, z čoho som bola veľmi nadšená, a to sa stalo mojím ďalším cieľom za lepšími glykémiami a kvalitnejším životom.

Túžila som po rodine, túžila som mať glykémie pod kontrolou a nebyť obmedzovaná cukrovkou.

V tom čase všetci čakali, ako toto celoživotné ochorenie prijmem, či ma zrazí na kolená a budem ho ignorovať, alebo budem bojovať za lepšiu budúcnosť. Vybrala som si tú druhú možnosť. A dnes som šťastná, hoci nie vždy som bola vzorný pacient.

Veľmi si vážim podporu rodiny

Od začiatku mi bol vždy oporou v tom čase priateľ, teraz už manžel a otec mojich detí Peter. On sa za tie roky naučil toho o cukrovke veľa. Už podľa hlasu v telefóne pozná, či mám nízku glykémiu. Ja to vôbec necítim, vtedy sa zmení moje správanie, buď rozprávam veľmi rýchlo, alebo veľmi pomaly. Nemyslí mi to ani troška a som neskutočne unavená. Je to 15 rokov a ja som sa nevzdala, aj keď začiatok býva vždy najťažší.

Možno si ani neuvedomíme, akí sme každý výnimoční, každý máme svoj príbeh, ktorý napísal sám život. Mnoho vecí si plánujeme: školu, prácu, rodinu... Jediné, čo, žiaľ, nevieme naplánovať, je zdravie. Nikdy nedokážeme predpokladať, či budeme zdraví až do konca života, alebo dokedy. Bola som veľmi mladá a hneď po škole som odišla za prácou do zahraničia.

Peniaze na štúdium

Potrebovala som si zarobiť na štúdium vysokej školy. Najskôr som pracovala v Rakúsku, neskôr v Taliansku ako čašníčka v Alpách. Krásne prostredie, super kolektív, no veľmi náročná práca. Dva mesiace práce a jeden deň voľna, prechodené choroby, žiadne Vianoce, žiadna rodina, len tvrdá práca.

Mladé telo vydrží veľa, ale...

Pomohla som rodine a vrátila sa na Slovensko s tým, že si konečne urobím moju vysnívanú vysokú školu. Ale tu už prišla na svet oveľa tvrdšia realita v podobe podlomeného zdravia. Hoci mladé telo zvládne a vydrží veľa, nie je to do nekonečna. Oslabená imunita bola spúšťačom ochorenia, o ktorom som nikdy nič nepočula, nevedela, netušila... Cítila som sa zo dňa na deň horšie, budila som sa na neskutočné kŕče v nohe. Na tú neskutočnú bolesť dodnes nezabudnem. Moje lýtko bolo ako kameň, v očiach slzy od bolesti a moje dni začal sprevádzať neuhasiteľný smäd.

Zo dňa na deň to bolo horšie

Zo dňa na deň som horšie a horšie videla, a prestávala to byť sranda. V tom čase som pracovala v reštaurácii, zapisovala som objednávky cez počítač, vybavovala reklamácie, komunikovala na dennej báze so zamestnancami a zákazníkmi. Prestávala som vidieť na obrazovku monitora, všetko bolo rozmazané a všetko sa to udialo zo dňa na deň. A ten neutíchajúci smäd... Viete si predstaviť, že sa napijete veľkého množstva vody a smäd neutíchne? To sucho na jazyku bolo ako keby ste práve prešli po Sahare... Toto všetko sprevádzali nechápajúce pohľady mojich kolegov.

Lekár mi predpísal okuliare

Bol november a ja som sa rozhodla navštíviť svojho všeobecného lekára a poprosila som ho o odber krvi s odôvodnením, že v poslednom čase sa vôbec necítim dobre. Nikdy nezabudnem, ako sa na mňa pozrel, pousmial sa a povedal: „Ste ešte mladá, nič vážne to nebude.“ Popočúval ma stetoskopom a dal mi výmenný lístok na očné. Tam mi predpísali okuliare. Môj zdravotný stav sa vôbec nezlepšil. Pretrvávajúce kŕče v nohách, neustály a neutíchajúci smäd, zhoršenie videnia – niekedy som videla rozmazane a moje dni už začala sprevádzať častá únava. Ako bonus som schudla na 45 kíl (!)

Moji kolegovia v práci si všimli zmeny a nešlo im to do hlavy, ako to je možné? Poznáte to... V tej chvíli sa stane z každého lekár. Zrazu bolo okolo mňa veľa „odborníkov“, ktorí mi určovali najrôznejšie diagnózy typu: ty budeš mať určite nejaký problém so žalúdkom, mala by si navštíviť gastroskopiu... skús toto alebo tamto... Chceli mi pomôcť, no nikto netušil ako a čo mi vlastne je.

Preložte mi to, pán doktor

A tak som opäť navštívila lekára a opísala mu dôkladne svoj stav. Nasledovali odbery krvi a o dve hodiny opäť. Moja glykémia bola 19... Bolo to tri dni pred mojimi 26. narodeninami. Na tento dátum nikdy nezabudnem. Na jednej strane veľká úľava a na druhej strane veľká neistota a obava. Lekár mi povedal: „Ste priam čítankový príklad, máte diabetes mellitus pravdepodobne 1 typu.“ Preložte mi to, pán doktor. „Máte cukrovku, vyskúšame vám dať lieky. A po týždni sa uvidí.“

Tak mi nastavili liečbu ako pri cukrovke druhého typu liekmi. Týždeň som jedla tabletky na úpravu cukru. Nezabrala, môj cukor bol stále vysoký ako Vysoké Tatry, a tak nasledovali okamžite telefonáty diabetológovi. Okamžite ma objednali na najbližší voľný termín. Výsledok? Máte DIABETES MELLITUS 1. TYPU, je to nevyliečiteľné ochorenie, ktoré nebolí, ale zomiera sa naň. Je tu potrebné dodržiavať určité veci...

V hlave som mala veľa otázok

Toto bola tvrdá realita pre mladú dievčinu bez detí s priateľom v čakárni. S týmto som ani v tom najhoršom sne nepočítala. Bola som prvá u nás v rodine, kto ochorel na cukrovku. Nikto nevedel prečo, nikto nevedel ako a lekári sú veľmi opatrní pri odpovediach na otázky.

Na jednej strane smútok a obavy a na druhej strane radosť. RADOSŤ?? Áno. Možno sa pozeráte teraz, ako sa môžem tešiť? Konečne mi prišli na to, prečo mám zdravotné problémy, prečo zo dňa na deň prestávam vidieť, prečo mám kŕče v nohách, tú nevysvetliteľnú únavu, neustály smäd a zvýšené potenie.

Mojou neoddeliteľnou súčasťou, parťáčkou, kamoškou v dobrom aj v zlom sa stala cukrovka až do konca života. Rovnako, ako keď si pred oltárom sľubujete, že ostanete navždy spolu. V hlave som mala množstvo nezodpovedaných otázok. Liečba, obmedzenia, strava, deti, život, pohyb, práca, komplikácie, riešenie, kompenzácia, možnosti, čo priateľ a rodina?

Ako sa k tomu postavia? Zvládnem to? A prečo sa to stalo práve mne? S mnohými otázkami som bojovala, postupne nie hneď... A pri poslednej som si veru aj poplakala. Aj silní ľudia plačú. Slzy nie sú prejavom smútku, ale sily.
Už moje meno symbolizuje bojovnosť, ak chcete vedieť, ako to celé pokračovalo, čítajte aj nabudúce...

Martina

Nechcem prísť o nohy

Keďže nikto z jej rodiny cukrovku nemal, šok bol pre ňu o to väčší. S cukrom nemala problém ani počas tehotenstva. „Prvé, čo mi napadlo, že diabetici prichádzajú o končatiny. Povedala som si, že to nesmiem v žiadnom prípade dopustiť. Pani doktorka mi dala tabletky a odporučila mi edukácie v programe DôveraPomáha diabetikom. Bola som na piatich alebo šiestich a všetko som sa tam naučila. Výborné bolo, že nás tam chodilo málo, niekedy som bola aj sama a edukátorka sa mi teda mohla venovať naplno,“ pokračuje Gitka.

V čase, keď jej zistili diabetes, vážila 94 kíl. Rozhodla sa, že so svojou hmotnosťou niečo urobí a aj sa jej podarilo pekne schudnúť. No potom sa dostavil jojo efekt a pribrala raz toľko, ako zhodila. Boj s kilami však nevzdala. Po smutných udalostiach v rodine v decembri 2019 si pani Gitka poriadne vstúpila do svedomia.

„Pani doktorka povedala, že za tým, čím som si prešla, môže byť práve cukrovka, a tak som sa začala o seba viac starať. Zmenila som stravu a dnes mám 77 kg. Vsugerovala som si, že to dám pod 70. Do cvičenia sa mi veľmi nechce, ale verím, že aj k nemu sa dostanem,“ hovorí.

Keď iní priberali, ja som chudla

Pani Gitka je jedna z mála tých, ktorí počas „korony“ nepribrali, ale schudli. Keďže jej zamestnávateľ práve pre koronakrízu stratil množstvo zákaziek, musel prepúšťať a Gitka po skončení materskej dovolenky už nemala prácu, do ktorej by sa vrátila. Aj keď sa snažila nájsť si nové zamestnanie, nepodarilo sa jej to.

„Som teraz nezamestnaná a mala by som čas aj na to cvičenie. Moja rodina ma vo všetkom podporuje, varím tak, aby to bolo dobré pre mňa a manžel neprotestuje. Keď má chuť, tak len pre neho uvarím podľa jeho gusta. Dá si k mäsu zemiaky a ja šalát,“ vysvetľuje.

Moja zmena je mojím motorom

Poľaviť v správnej životospráve už nemieni. „Asi mi cukrovka už postihla oči, mám nábeh na zelený zákal. Pani doktorka povedala, že niečo na tých očiach mám, ale ešte ma čakajú ďalšie vyšetrenia. Musím si na seba dávať pozor. A som rada, že mi v tom moja zdravotná poisťovňa pomáha,“ uzatvára Gitka odhodlane.

---------------------------------------

Mgr. Monika Rusnáková, PhD.
Edukátorka programu DôveraPomáha diabetikom

Ako odborná terapeutka s praxou v klinických a vzdelávacích zariadeniach sa špecializuje na prevenciu a riešenie psychosociálnych ťažkostí spojených s diabetom, nadváhou a obezitou.

Pani Gitka si rýchlo uvedomila, že nie je pasívnou obeťou cukrovky, ale človekom, ktorý dokáže využiť svoj skrytý potenciál. I pri malom dieťati si vedela nájsť čas na edukácie a využila tento čas v prospech svojho zdravia. Odhodlanie ukázala aj počas prvej vlny COVID-19, keď sa jej poradilo hmotnosť ešte znížiť.

Svojim pacientom s cukrovkou zdôrazňujem, že ani prípadné „pošmyknutia“ nie sú ich zlyhaním. Spoločnosť často vytvára na jedinca tlak v očakávaní, že sa zo všetkého rýchlo vystrábime, okamžite sa postavíme na nohy. Najdôležitejšie však je budovať v sebe postoj, pri ktorom pacientovi nie je ľahostajné, akým smerom sa bude cukrovka uberať. S tým môžu byť spojené rôzne otázky, prekážky, s ktorými pacientom v programe veľmi radi pomôžeme.

Bolo asi polovica septembra, keď sme „kvôli prechladnutiu“ absolvovali u detskej lekárky vyšetrenie. Po namočení prúžku do vzorky moču to mala pediatrička jasné.

Diagnózu si chcela ešte potvrdiť aj rozborom krvi. Vyšli pozitívne testy na cukor. Odkaz lekárky znel: príďte si po kartu, dieťa musí byť hospitalizované, pretože môže skolabovať.

Bol to pre nás riadny šok. Naivne sme si predstavovali, že dostane infúziu a ideme domov, veď jej nič nie je. To sme ešte netušili, že domov sa tak skoro nedostane.

Stislo mi hrdlo, keď lekárka vyslovila diagnózu

Na jednotke intenzívnej starostlivosti ju napojili na infúziu, dostávala inzulín a lekárka mi vysvetľovala, čo sa deje. Pamätám si len prvé tri vety z jej rozhovoru. „Musíte si uvedomiť, že vaša dcéra má cukrovku. Je to nevyliečiteľná choroba a od dnešného dňa bude doživotne na inzulíne. Neobviňujte sa, vy ste nič nezanedbali, nie je to vaša vina...“ A už mi stiahlo hrdlo a začali mi tiecť slzy. Taká facka od života. Rodič padá na samé dno, ale musí sa postaviť a ísť ďalej.

Byť silný, lebo tú silu musí odovzdávať deťom.

Som slobodná mamička a zároveň aj zamestnankyňa, a tak sa začal boj s ďalším problémom. Musela som byť v nemocnici s dcérou, učiť sa všetko o cukrovke, pichať inzulín, vážiť jedlo, zabezpečovať vonku pohyb dieťaťu, ktorému sa úplne zmenil život. Vysvetľovať mu, že tie ihly, ktorých sa pri očkovaní bálo, budú súčasťou jeho života, a to stále. Na takzvanú očeerku som už nemala nárok...

Keď sme odchádzali z nemocnice, tak sa začínal stres, ako ju prijmú ostatné deti...

Okrem toho dcéra zvládala aj zameškané učivo, a aj „absťák“ na čokoládu bol. A nechcite počuť tie nenávistné slová, keď sme prechádzali okolo nemocničného bufetu. Tri týždne v nemocnici plynuli neskutočne dlho. Keď sme odchádzali, tak sa začínal stres, ako ju prijmú ostatné deti.

Doma som existovala s pocitom, akoby som sa starala o dojča. Budila som sa na akýkoľvek zvuk so strachom, či neupadla do kómy.

Párkrát sa stalo, že keď som prišla domov z poobednej zmeny, liala som do nej sirupovú vodu, pretože hypo... A mizerný spánok mám stále...

V škole sme to zvládli...

Prišiel prvý deň nástupu do školy. Triedna učiteľka bola super, oboznámila deti s cukrovkou, ale počuť a vidieť je veľký rozdiel. Deti ju však privítali dobre, vystískali ju a mohlo sa učiť. Prvé tri dni v škole som s ňou bola stále, pretože keď nastal čas obeda, treba pichať inzulín. Odmietli sme schovávačku v kabinete, zavolali deti k lavici a vysvetlili im, že si musí pichať inzulín, pretože od toho závisí jej život.

Deti reagovali rôzne, boli zvedavé, otáčali s tým, že „fuj, ihla“, ľutovali ju. Ale boli aj také, ktoré tvrdili, že „no a čo, veď aj môj dedko si pichá inzulín“.

Našťastie si deti rýchlo zvykli, do konca týždňa to už bola rutina, a nie zvedavosť. Fungujú s dcérou, pripomínajú jej, že si má zmerať glykémiu, a asistujú jej s podávaním pomôcok. Teraz je piatačka a zmenili sa jej učitelia. Keď ju raz angličtinárka okríkla, že vyrušuje, keď si v taške lovila inzulín, deti sa jej zastali. Okríkli učiteľku, že si to musí pichnúť...

V jedálni to už také jednoduché nebolo...

Dcéra je jediná diabetička v škole, a tak sme bojovali s jedálňou. Nechceli jej vážiť prílohu podľa mnou prerátanej gramáže. Ale urobili taký „ústupok“, že jej váhu požičajú. Menšie deti sa jej preto v jedálni smiali, z čoho mala dcéra stres a bolesti hlavy.

No už sme si zvykli a kašleme na okolie. Začali sme si písať s inými mamičkami s dia deťmi zo Slovenska, aby sme sa mohli navzájom vyžalovať a vymieňať si skúsenosti.

Naše deti sú neskutočne silné, dokonca mám pocit, že viac ako my, ich maminy.

Po piatich mesiacoch dcére navyše diagnostikovali aj reumu. Ešte pred diagnostikovaním cukrovky jej opuchli zápästia. Najskôr bolo podozrenie na presilenie, z ktorého sa vykľula táto diagnóza.

Ledva sme sa naučili, ako sa vyrovnať s doživotne nevyliečiteľnou chorobu, a máme to tu zas. Ďalšia facka, ale už sme obe akési rezignované. Fungujeme ďalej... Veď musíme, nemáme na výber.

Jana

 ,,Moja cesta s cukrovkou sa začala po 17. narodeninách, keď som po prekonaní ťažkej chrípky začala pociťovať nesmierny smäd, únavu a veľmi som schudla. Cukrovka mi veru k šťastiu vôbec nechýbala!“ hovorí Katka, ktorá vyštudovala prírodné vedy, urobila si doktorát a mala odštartovanú celkom sľubnú pracovnú kariéru. Miluje spev, hru na organe, rada vyrába šperky a číta knihy. Jej život však nebola prechádzka ružovým sadom.

 Prešla som si všetkými príznakmi hypoglykémie

Asi po roku liečby inzulínom a používaním inzulínového pera sa v noci dostala do ťažkej hypoglykémie. ,,Toto moje stretnutie so smrťou nebolo jediné. V tom čase som bola veľmi aktívna a vynaložila som nadľudské úsilie, aby som tomu všetkému dokázala prispôsobiť dávku inzulínu, ale nedokázala,“ priznáva.

V krátkom čase prešla všetkými príznakmi hypoglykémie, akými sú trasenie, potenie, migréna, slabosť, rozmazané videnie... Postupne však príznaky hypoglykémie pociťovala stále menej a neustále si glykémiu premeriavala. Pre istotu.

Po ukončení štúdia na VŠ sa vydala. ,,Manžela som už pred sobášom oboznámila, že mám cukrovku a on mi vyjadril svoju podporu. Odvtedy bol mojím darom z neba a strážnym anjelom, pretože hypoglykémie prichádzali náhle a hlavne nepozorovane,“ spomína Katka.

Marek to jediným pohľadom na ňu odhadol. Katka hovorí, že najhoršie boli vážne hypoglykémie v noci, keď nemala silu sama vstať a pomôcť si. ,,Môj manžel mi mnohokrát zachránil život,“ dodáva.

 

 V pumpe som videla možnosť mať kompenzovaný diabetes

Už pri prvej zmienke, že plánujú s manželom bábätko, jej lekárka MUDr. Černá navrhla liečbu inzulínovou pumpou. ,,Vybrala som si pumpu s výhodou možnosti kontinuálneho merania glukózy, čo som videla ako skvelú možnosť mať kompenzovaný diabetes počas tehotenstva,“ rozpráva s tým, že bábätko napriek všetkej snahe a aj vďaka silným stresovým situáciám v práci desať rokov neprichádzalo.

Pred časom však zistila, že je tehotná! ,,Pri kontrole u gynekológa, ktorý sa špecializuje na tehotné diabetičky, mi dôrazne odporučil neustále používanie senzora glukózy, aby sme zachytili meniace sa potreby výšky bazálnej dávky počas tehotenstva a aby som sa hlavne vyhla hypoglykémii,“ hovorí mladá mamička.  

 

Senzor pumpy odhalil skryté výkyvy glykémie počas noci

Pomocou senzora jej pumpa odhalila skryté výkyvy glykémie počas noci, no pritom ju každú chvíľu budila: raz kvôli klesajúcej a inokedy kvôli stúpajúcej glykémii. ,,Rušilo ma to, no bola som odhodlaná vytrvať. Tešila som sa na bábätko a bola to pre mňa najsilnejšia motivácia,“ spomína dnes.

 

Príjemné prekvapenie nastalo, keď pri výmene pumpy po štyroch rokoch dostala najnovší model inzulínovej pumpy s jedinečnou funkciou ochrany pred hypoglykémiou.

,,Má rôzne možnosti nastavení, či už samotnej pumpy, ale aj kontinuálneho monitoringu glukózy. Vďaka senzorom a novej pumpe už môžem pokojne spať. Moja dokonalá pumpa ma vôbec nebudí a sama predchádza hypoglykémiám. Stačí jej začať veriť. Mňa ešte nesklamala,“ hovorí Katka.

Senzory si kupuje a neustále ich používa. ,,Teším sa na bábätko a som si istá, že k mojej pohode prispieva aj fakt, že mi moja pumpa pomáha udržať glykémiu v norme a bez variability,“ konštatuje.

Liečil sa miernou diétou a občasným pohybom. A tak ako mnohí iní diabetici, dva týždne pred kontrolou u diabetológa zaviedol prísny režim, aby mal prijateľné výsledky. Keď však zistil, čo všetko mu hrozí pri zanedbávaní liečby, rozhodol sa svoj prístup zmeniť.

„Keď mi začali sledovať trojmesačný cukor, ukázali sa určité výkyvy. Preto som sa hneď po zistení, že Dôvera robí edukácie diabetikov, na ne prihlásil. Dozvedel som sa množstvo nových informácií. Na moje otázky som dostával odpovede, ktoré mi moja diabetologička ani pri najlepšej vôli nemohla pre nedostatok času dať. Pritom na svoju lekárku nedám dopustiť,“ hovorí.

Po tom, ako absolvoval prvú časť programu Dôvera pomáha diabetikom, naučil sa diétou udržiavať svoj „trojmesačný“ cukor na úrovni okolo 6,0 mmol/l.

„Zároveň som lepšie pochopil princíp diabetickej diéty. Viem, aké je dôležité zníženie stravných jednotiek, zvýšenie frekvencie stravy, ako aj sledovanie sacharidových jednotiek, viac pohybu, primeraná hmotnosť a zdravý životný štýl na udržiavanie tejto pliagy na udržateľnej úrovni,“ zdôrazňuje Jozef.

Zmena životného štýlu sa prejavila aj na hmotnosti, ručička na váhe dnes ukazuje o šesť kíl menej. „Program pomoci diabetikom je veľmi dobrý, naučil som sa vďaka nemu žiť s touto chorobou v akejsi normálnej symbióze,“ uzatvára pán Jozef.

Očami edukátorky Gabriely Rolfesovej

Pán Jozef je jeden z mojich najvzornejších pacientov. Má veľmi silnú motiváciu držať svoju cukrovku pod kontrolou. Aj po ukončení edukačného cyklu chodí pravidelne na hromadné edukácie a snaží sa na sebe pracovať. Je to typ človeka, čo si nehľadá výhovorky a ospravedlnenia, ale, naopak, hľadá vhodnú cestu a nové možnosti.

PRIBEH_DOVERA_Foto_Rolfesova -edukatorka Dôvera

​

Pravidelne chodieva na túry, no nemal vo zvyku nosiť na ne so sebou dostatok jedla. Pri edukáciách pochopil, že je potrebné jesť – čo ho aj veľmi prekvapilo. Bol presvedčený, že stravovať sa má 3x denne a dosť. Ďalším prekvapením preňho bolo, že si má pravidelne merať glykémie, a zistenie, že sa vie aj podľa toho stravovať.

Pre diabetikov všeobecne sú šokujúce najmä informácie o tom, že aj dia výrobky obsahujú sacharidy a nemôžu ich jesť vo veľkom množstve. Ale i to, že umelé sladidlá nie sú pre nich vhodné a že aj diabetik musí jesť.

Dúfala, že sa tým aj cukrovka zlepší

Tak aj bolo. Lenže potom opäť pribrala. „Bolo to také raz hore, raz dole. Pred edukáciami som o správnom stravovaní diabetika nevedela nič. Skúšala som len diéty z časopisov. Napríklad som jedla iba ryžu alebo som si varila kapustovú tukožrútsku polievku. Iba také, kde som čo pochytila. No vždy sa mi tie kilá vrátili, cukrovka bola stále vysoká a hlavne som sa potom zle cítila. Nebolo to ono. Moja psychika tiež trpela,“ hovorí.

Jedného dňa jej diabetologička odporučila edukácie, a tým zmenila jej život. „Opýtala sa ma v ambulancii, či by som chcela ísť na takú edukáciu. Povedala som jej, že určite áno, lebo tie moje poznatky boli veľmi biedne. Už na prvej edukácii som bola nadšená. Z toho, koľko dôležitých informácií som sa dozvedela, z úžasného prístupu edukátorky, tešila som sa z toho, že môžem začať na sebe pracovať, a nie štýlom ako dovtedy, že prečítať si v časopisoch o nejakých diétach, ale že sa budem zameriavať iba na tú diabetickú stravu,“ vysvetľuje pani Malatínová.

Na edukáciách sa o cukrovke konečne dozvedela viac. „Napríklad, že toto ochorenie bude so mnou už do konca života, že sa musím naučiť správne stravovať. Až keď som zmenila svoj životný štýl, tak som výrazne schudla a pomohlo mi to zlepšiť moje glykémie. Teraz sa cítim oveľa lepšie aj z psychickej stránky, aj z tej zdravotnej, a mám veľa energie," spresňuje.

Jej rodina zareagovala úžasne. Doma sa o cukrovke veľa rozprávali a manžel jej navrhol, že večere bude robievať on. „Celá rodina zmenila stravovanie. Na večeru už nejedávame chlieb, ale zeleninu. A manžel tiež vďaka tomu schudol desať kíl. Tento životný štýl sme si udržali až dodnes. Vďaka programu mám svoje ochorenie viac pod kontrolou,“ tvrdí.
A čo bolo v jej boji s cukrovkou najťažšie? Práve stravovanie. Obavy mala najmä z počítania sacharidových jednotiek, či ich zvládne prepočítavať. Veľmi jej v tom pomohol najmä atlas sacharidových jednotiek a delený tanier, ktoré dostala na edukáciách.

Podarilo sa jej nájsť prácu s pohybom

Zlepšenie zdravotného stavu prinieslo v živote pani Malatínovej ďalšiu pozitívnu zmenu. Podarilo sa jej nájsť si prácu na štyri hodiny denne, pri ktorej má navyše aj pohyb. Ten v jej živote zaujal dôležité miesto.
„Spočiatku, keď som ešte nerobila, manžel chcel, aby sme chodievali do posilňovne. Aj sme cez zimu začali, potom sme začali chodievať na prechádzky. Teraz, keď mám prácu, tak ráno mám hodinu pohybu a poobede tri. A ešte doma sa snažím trošku popreťahovať,“ potvrdzuje a odkazuje ostatným diabetikom: „Dôležité je nedávať si príliš veľké ciele, ale, naopak, také, ktoré vieme dodržiavať. Nájsť v sebe pevnú vôľu.“

Pani Jane Malatínovej pomohol program DôveraPomáha diabetikom.

Hm, pre diabetika na inzulíne slušná výzva, ale išla som do toho. Pod záštitou CNS Academy sa vo Veľkom Bieli mali 4. augusta konať priateľské preteky – triatlon s prijateľnými propozíciami – 400 metrov plávanie, 10 km bicykel a 3 km beh.

Nič som nenechala na náhodu a poctivo trénovala v bazéne, na cestách a behom po hrádzi či bratislavských večerných uliciach, keď som uložila deti spať. Do svojho tréningového plánu som sa snažila zapájať aj deti. Kým sa ony učili plávať na hodine plávania, ja som vo vedľajšej dráhe „točila“ svoje bazénové metre.

Na bicykle sme chodili spoločne a musím hrdo vyhlásiť, že mi doma rastú parťáci, ktorí v piatich a šiestich rokoch odšliapu 22 km. Behu som venovala večerné hodiny, keď už som mala domácnosť v poriadku a deti v posteli. Obed do práce navarený, zmerať glyčku, obuť tenisky a vybehnúť do nočných ulíc Bratislavy. Samozrejme, ja som do tréningových objemov potrebovala viac. A keď boli deti s otcom, víkendové dni patrili poctivej príprave – plávanie, bike, beh.

Základom tréningu diabetika je pravidelný monitoring glykémií a dopĺňanie sacharidov. Aspoň u mňa. Toto leto som odložila pumpu a prešla na perá. Teraz viem, že pri mojom aktívnom živote to bola hlúposť a už teraz sa teším, keď sa po návrate z letnej dovolenky pri mori opäť spojím s mojou pumpou.

Doterajšiu prípravu na bežecké súťaže som absolvovala vždy s pumpou. Pri perách je pre mňa veľmi ťažké manažovať si inzulín, čoho výsledkom boli a sú hypoglykémie, znepríjemňujúce mi bežný život. Našťastie som k perám doplnila senzor, a tak som mala svoju sladkú kamošku pod neustálym dohľadom. Aj napriek snahe sa mi hypoglykémie objavujú a sú nevyspytateľné. Prídu v noci, počas spánku, ráno, na obed alebo podvečer. Je to pre mňa aj napriek 28-ročným skúsenostiam s diabetom záhada. Vďaka nim a tréningu ručička na váhe stúpla – vyšší príjem kalórii a, samozrejme, aj nárast svalovej hmoty.

Počas tréningu každej triatlonovej aktivity nesmel chýbať hroznový cukor, glukomer alebo senzor a potom moja obľúbená vitamínová voda, vďaka ktorej zvládam tréningy ľahšie. Podrží mi glykémiu na rovnakej úrovni a nemám problém s vyšším tempom, pretože pomáha okysličovať organizmus.
Plávanie začalo byť mojou obľúbenou disciplínou. Ako dieťa som sa mu venovala, ale pre cukrovku som nemohla pokračovať naplno. V tom čase to jednoducho nešlo.

Teraz je však všetko iné a ja po ponorení sa do vody zabúdam na starosti bežného života a v hlave rátam odplávané bazény. Bežný tréning je na úrovni 1 700 – 2 000 metrov. Glykémia mi už neklesá ako predtým, keď som každý tréning končila hypoglykémiou. Voda ma čaká na kraji bazéna ako môj maják.

​

Ako iní diabetici aj ja pracujem na plný úväzok, k tomu domácnosť, dve deti, ich krúžky a kopa ostatných povinností, s ktorými sa musím popasovať. Na šport, pohyb si však vždy nájdem čas. Dva mesiace pred pretekmi som sa snažila plávať dvakrát týždenne, raz bike a raz, dvakrát beh. Dopĺňala som aj iné aktivity ako joga alebo TRX. A to pod dohľadom toho najlepšieho TRX trénera Ľubka (apropo, nepáčilo sa mu, že som bez pumpy).

Pre diabetikov sú plávanie, bicyklovanie ideálny pohyb, beh možno nahradiť chôdzou, ale vždy pamätajte na správnu obuv, tá je základ! A viem, o čom hovorím. Keďže moje bežecké tenisky mali svoje odbehané, bolo načase zadovážiť si nový pár. Trvalo mi to dlhšie ako výber svadobných šiat, ale nakoniec som našla také, čo dokonale sadli na nohu. Týždeň pred pretekmi som už len otestovala svoju kondičku podľa traťových propozícií. Len bicykel, keďže bolo krásne počasie, som si vychutnala na 38 kilometrov. Večer pred triatlonom som si dala krátky 5 km výklus a išla skoro spať. Rekonvalescencia a spánok sú dôležité prvky pri pravidelnom pohybe.

Nastal deň D. Štart pretekov bol o 9.00 hod., preto som mala budíček na 6. hodinu, aby som stihla všetko v pohode a bez stresov. Čakal ma klasický diabetický ranný rituál. Zmerať glykémiu, lieky – doplnky (probiotiká, vitamín B12, magnézium a vitamín C), ktoré treba užiť pred jedlom. Glykémia bola v pohode 6,1 mmol/l, dala som si rannú dávku inzulínu – 4 jednotky, hodila som studenú sprchu na prebratie a pripravila si ľahké raňajky. Tie pozostávali zo štyroch polievkových lyžíc ovsených vločiek, zo škorice, štyroch sušených sliviek a mandľového mlieka.

​

Pre intoleranciu na mlieko som prešla na rastlinné alternatívy a sú skvelou voľbou aj pre nás diabetikov. Ako sladký dezert bol jeden malý banán. Na tieto luxusné raňajky som pichla bolus tri jednotky a vydala sa na cestu do Veľkého Bielu, kde mal o pár hodín štartovať CNS Biel Triatlon. Výbavu som mala zbalenú už večer – v mojej minikapsičke na pás som ukryla balenie hroznového cukru a senzor. Pre mňa to najdôležitejšie. V ruksaku som mala zbalenú vodu, tenisky, cyklistickú prilbu, uterák a suché veci na prezlečenie.

Plavky a športové veci na sebe. Ostávalo už len naložiť bicykel do auta a vyštartovať. Pocity som mala zmiešané, adrenalín striedaný aj so strachom a s obavami, či to zvládnem. Glykémia po raňajkách stúpala na úroveň 9,9 mmol/l, kde sa zastavila a postupne začala klesať. To som už bola na mieste, prešla registráciou, na ruku a nohu mi pribudlo moje štartové číslo a takto vylepšená som zamierila do depa, kde som si odložila na svoje miesto bike, veci. Jednu vodu som pila priebežne, tesne pred štartom, a druhú som preliala do cyklo fľaše. Pol hodinu pred štartom pozerám na prijímač a vtom to prišlo.

V dôsledku adrenalínu, napätia, ktoré vo mne bolo, som necítila hypoglykémiu – výsledok 2,3 mmol/l. Paráda, tak to mi fakt chýbalo. Rýchlo som vytiahla banán, dopila vodu a zjedla pol balenia hroznového cukru z mojich zásob v ruksaku. Glykémia sa len pomaly šplhala hore a do štartu ostávalo pár minút. Šípka na senzore začala konečne ukazovať rastúci trend a pri glykémii 4,3 mmol/l som prijímač odložila do kapsičky a smerovala k vode, kde sa už formovali prvé rady triatlonistov.

Odznel štart a ja som vhupla do vody. V plávaní som sa držala v zdravom strede a celý úsek som odplávala kraulom. Po 11 minútach som vybiehala z vody a utekala do depa. Obliecť nohavice, tričko, ponožky, obuť tenisky, dať si prilbu, okuliare, schmatnúť bicykel a cez depo som utekala k miestu, kde som vysadla na bicykel a vydala sa na 10 km úsek po cestách Veľkého Bielu. Atmosféra na trati bola úžasná, a tak som poctivo dupala do pedálov.

Počas jazdy som skontrolovala glykémiu – 6,8 mmol/l – výborná hodnota. Sacharidy som dopĺňala vďaka vode vo fľaške. Ani som sa nenazdala, a už som mierila do depa. Zosadla som z biku a utekala s ním na svoje miesto, kde som odložila bicykel a vyštartovala na záverečný úsek – beh 3 km.

Za normálnych okolností by bol beh na 3 km brnkačka. Keď však už máte za sebou určitý výkon, uvedomíte si, že to až také ľahké nebude. Drahá, zaber a nezastav – opakovala som si v hlave. Hlavne nezastav a bež. Slnko už poriadne pálilo a ja som prvýkrát v živote zistila, čo sú to stuhnuté lýtka či kŕče. Našťastie len v light verzii. Doplnila som vodu, hodila do úst štyri kolieska hroznáča, skontrolovala prijímač a výsledok.

​ triatlón Janka Ševčíková

​

Glykémia sa počas behu držala na úrovni 5,8 mmol/l. Najradšej behám dlhšie trate, lebo behať rýchlo a nakrátko mi neprináša uspokojenie a krízu mám prvé tri kilometre. Tu to však bolo o inom, trať mala len 3 km a ja som mala v pláne odbehnúť ju do 18 minút. Plán vyšiel, dala som to za 17 minút a 55 sekúnd. Keď som dobehla do cieľa, bol to neskutočný pocit. Radosť, eufória, šťastie a hrdosť aj sama na seba, že som to zvládla.

S medailou na krku som kontrolovala glyčku, ktorá zobrazovala krásne číslo 5,4 mmol/l, a išla si pozrieť oficiálne výsledky. Triatlon som zvládla za 53 minút a 55 sekúnd. Na štarte stálo 162 pretekárov a ja som sa umiestnila na 133. mieste, keď to rozmením na drobné, tak zo 43 žien som skončila na krásnom 27. mieste.

Spokojnosť – tak by som opísala celkový dojem z môjho prvého triatlonu. Vďaka senzoru som si kontrolovala glykémiu počas nasledujúcich hodín. Pred obedom glykémia jemne vystúpila na úroveň 11,2 mmol/l, čo som skorigovala troma jednotkami bolusu a obedom za tri sacharidové jednotky. Doma ma už čakali povinnosti. Oprať, nakúpiť, navariť deťom ich obľúbené jedlo, upratať byt a nájsť si 30 minút na krátky oddych, čas pre seba a nechať sa unášať myšlienkami, spomienkami na uplynulé hodiny.

Nebojte sa cukrovky, nedovoľte jej, aby vás obrala o radosť zo života a zahnala vás do kúta. Život je krátky na to, aby sme ho žili v strachu a neistote. Treba len chcieť a vyliezť zo svojej pohodlnej ulity. Snívajte, plánujte, ale hlavne si svoje sny aj plňte. Stojí to za to! Tak čo, s kým z vás sa vidím na Night Run Bratislava a Medzinárodnom behu v Košiciach?

Janka Ševčíková

Na zvýšený cukor v krvi ju prvý raz upozornili po prehliadke a odberoch u ženského lekára. Zvýšenú glykémiu potvrdila aj jej praktická lekárka pri dodatočnom vyšetrení. „Nerobila som z toho žiadnu drámu, brala som to tak, že sú to len zvýšené hodnoty. Až na edukáciách som pochopila, čo všetko môže zvýšená hodnota znamenať,“ spomína na obdobie pred dvomi rokmi pani Králiková.

Zhruba po pol roku, teda v novembri 2016, začala chodiť na edukácie, ktoré jej odporučila diabetologička. „Ešte ani po prvej, ani po druhej som si nejako veľmi neuvedomovala závažnosť mojej diagnózy, ale keď sme sa začali venovať dôsledkom, čo všetko môže cukrovka spôsobiť, okrem iného aj polyneuropatiu, pochopila som, že som tu správne.

Pretože aj ja som už zaregistrovala necitlivosť v chodidle. Išla som preto naspäť k diabetologičke a upozornila som ju, že na sebe badám symptómy, ktoré nás učili na edukáciách. Pani doktorka ma poslala k neurológovi a ten potvrdil počiatočné štádium polyneuropatie,“ hovorí.

To bol moment, ktorý rozhodol, že sa do boja s cukrovkou pustí zodpovedne a vážne. Nechcela totiž, aby ochorenie zašlo tak ďaleko, že by prišla o nohu. Preto začala s úpravou stravy, ako prvé prestala jesť sladkosti. „Predtým som si to ani neuvedomovala, ale v práci som neraz zjedla aj tri keksíky. Potom som začala zmenšovať svoje porcie jedla, viac som do jedálnička zaraďovala zeleninu. Prvých desať kíl som zhodila len úpravou stravy,“ približuje svoju premenu.

Potom sa rozhodla zaradiť do svojho života aj viac pohybu, lebo cítila, že jej telo ho potrebuje. Nazbierala odvahu, zašla do fitka a opýtala sa, či by jej vedeli nejako poradiť. „Začala som spolupracovať s trénerom, ktorý mi dal aj ďalšie rady, ako sa mám stravovať. Cvičila som štyri razy do týždňa.

Vďaka pohybu som schudla ďalších dvadsať kíl, teda za dva roky šlo 30 kíl dole. Spolu s úbytkom váhy sa mi upravil aj cukor, teraz mám hodnoty ako zdravý človek, a znížil sa mi aj tlak,“ spresňuje. Vďaka tomu, že lepšie vyzerá a viac zvláda, sa cíti výborne aj po psychickej stránke.

Celý proces zmeny u pani Králikovej naštartovali práve edukácie v rámci programu DôveraPomáha diabetikom. „Bola som s nimi veľmi spokojná, dozvedela som sa počas nich mnoho užitočných informácií a veľmi mi vyhovovalo, že sme tam boli po malých skupinkách. Edukátorka tak mala na každého z nás dostatok času, mohla sa nám venovať. Nemám nič, čo by som im vyčítala, žiadna téma mi nechýbala, dozvedela som sa na nich všetko, čo som potrebovala,“ tvrdí.

Najťažšie na jej premene bolo odolať sladkostiam. V tomto boji jej veľmi pomohol tréner, ktorý ju naučil disciplíne. Keď videla, že sa jej fyzická kondícia výrazne zlepšuje, pochopila, že je na správnej ceste, a teraz sa na stravovanie pozerá inak ako kedysi.
„Ak by som mala niečo odkázať druhým diabetikom, tak asi len, nech sa nehanbia ísť do toho. Ja som sa veľmi hanbila prísť do fitka, ale oplatilo sa,“ uzatvára nová pani Králiková.

Pani Helene Králikovej pomohol program DôveraPomáha diabetikom.

 

Odhodlaný dlho žiť

Po ustálení glykémie Rudolfa prepustili domov a na odporúčanie svojho diabetológa podstúpil ďalšie vyšetrenia. „Zistili mi dosť diabetických komplikácií, mám diabetickú nefropatiu, polyneuropatiu aj retinopatiu. Navyše mám esenciálny tremor rúk, trasú sa mi a chvejú. Nedokážem si ani aplikovať inzulín, pomáhajú mi však manželka, matka a dcéra.“ Rudolfa uznali za invalidného dôchodcu a s cukrovkou sa postupne zmieril. „Beriem to aj z pozitívnej stránky, pomáham dcére s deťmi, robím okolo domu, v záhrade. Rodina ma podporuje, majú dosť pochopenia a veľmi dobre mi pomáhajú regulovať cukor  aj vitamíny. V súčasnosti je Rudolf spokojný a vďačný za každý deň, ktorý prežije. „Som odhodlaný ešte dlho žiť, preto sa nevzdávajte ani vy diabetici, s cukrovkou sa dá normálne žiť. Treba si len regulovať a kontrolovať hladinu cukru v krvi. Verte mi, ide to, keď človek chce.“

„Pri odchode z nemocnice nám radili, aby sme neboli otrokmi diabetu,“ spomína si na začiatky života s týmto závažným ochorením Nikova mama Katarína. „Realita je však, žiaľ, práve o tom. Náš život sa musel celý prispôsobiť prísnym pravidlám liečby. Hlavným cieľom synovho, a teda aj môjho života, sa stali dobré glykémie.“
Hoci je Niko veľmi disciplinovaný, rešpektuje svoje stravovacie obmedzenia a posledný rok si už aj sám podával inzulín, v januári sa mu diabetes vymkol spod kontroly a glykémie sa začali šplhať na neželané hodnoty. „Bol som ako robot. Museli sme stále sledovať čas, aby sme nezabudli na inzulín alebo na jedlo. Bolo jedno, kde sme boli a čo som práve robil,“ zamračene rozpráva chlapec. „Hlavne v zime na kopci počas tréningov a súťaží to bolo otravné. A aj keď som sa snažil, prestalo to fungovať. Už som sa bál pozrieť na glukomer, aké číslo tam uvidím.“
Chlapcovo telo nevedelo zvládnuť vysokú fyzickú záťaž a napriek zníženým dávkam inzulínu a neustálemu dojedaniu
sacharidov sa pravidelne objavovali hypoglykémie a následné hyperglykémie. „Nebolo v našich silách to ustrážiť, hoci sme počas tréningov merali glykémiu aj každú pol hodinu,“ vykresľuje situáciu Nikova mama. „Syn dostal na výber. Buď odíde
z lyžiarskeho klubu, alebo prejde na inzulínovú pumpu.“ Niko si vybral život s inzulínovou pumpou, ktorá pomohla dostať rozhádzané glykémie opäť pod kontrolu. „Bála som sa toho asi viac ako on sám,“ priznáva pani Katarína.
„Teraz je to super,“ rozpráva chlapec. Na otázku, čo od pumpy očakával, odpovie bez váhania: „Predsa, že, budem môcť ďalej
lyžovať a konečne sa poriadne najem. Iné deti to nepochopia, ale ja sa teším, že si nemusím rátať hrozno na guľôčky a môžem zjesť aj celý strapec, keď športujem.“ Nikovi inzulínová pumpa priniesla voľnejší denný režim. „Už nie sme otrokmi diabetu. Náš život má oveľa menej obmedzení a čo je najdôležitejšie, glykémie sú poslušnejšie,“ usmieva sa pani Katarína. (kb)

nestresujem sa
aj tak si to raz kúpim

nepotrebujem, čiže o to viac si vážim

Partnerstvo (aj s diabetom) je to najväčšie tajomstvo, aké poznám. Je to plnená kakaová (DIA) guľka. Toľko nového pohromade nie každý zvládne, preto o ňom s nikým nehovorím, ten rozhovor by bol len o tom.
Zuzana Haasová

Jedného dňa si všimla, že jej černie palec na nohe. Nenapadlo ju, že je to zlé znamenie. Hoci ju premkol zlý pocit, rozhodla sa to radšej tajiť. Nechcela sa priznať ani svojim deťom, pretože černejúci prst považovala za hanbu. Bežať s tým k lekárovi? V žiadnom prípade. Iste by ju napomínal a prehováral jej do duše. Čo ak by ju chcel liečiť a ona by prišla o prilepšenie k dôchodku? To radšej nie.

Ako podľa vás skončil príbeh pani Boženky? Aj keby sme radi boli optimistický, v tomto prípade sa to nedá. Trvalo to nejaký čas, no keď sa situácia zhoršovala, pani musela zájsť k lekárovi. Žiaľ, už bolo neskoro. Lekár videl riešenie už len v amputácii. Smutné, ale nie výnimočné. Takýchto prípadov je, žiaľ, veľmi veľa. Ako im predchádzať? Predovšetkým nezabúdajte na dobrú kompenzáciu a samokontrolu svojich chodidiel. Môžete tak predísť veľkým problémom. O kontrolu bez hanby požiadajte aj svojho lekára. Ide predsa o vaše nohy!

 

Mňa sa to (ne)týka

Diabetik, ktorý sa cíti v poriadku a ktorého sa problém diabetickej nohy netýka, možno berie túto komplikáciu ako hrozbu, no stále si hovorí „veď to nie je o mne“. Mal by si však uvedomiť, že situácie sa môže kedykoľvek zmeniť. Cievny systém diabetika starne dvojnásobne rýchlejšie ako cievny systém človeka, ktorý cukrovku nemá. Treba preto počítať s tým, že tento fakt sa na zdravotnom stave diabetika prejaví.

 

Z malej ranky veľký problém

Mnoho pacientov svoj stav bagatelizuje a to je najhoršie. Neraz však stačí, že prepotená ponožka sa v topánke skrčí, celý deň tlačí na jedno miesto na chodidle, vytvorí sa ranka a zárodok problému je na svete. Diabetickej nohe treba preto predchádzať, kým je čas. Kontrola nôh je to najmenej, čo človek s diabetom môže pre seba spraviť. Mnohí skúšajú pokútnu samoliečbu a tým si často poškodia. Rana im mokvá, nehojí sa. Existujú prípady, keď diabetikovi hrozí amputácia a nakoniec sa nohu podarí zachrániť, na to by sa však žiaden diabetik spoliehať nemal. 

Už 12 rokov mám inzulínovú pumpu a tento spôsob liečby mi veľmi vyhovuje. Neviem si vynachváliť flexibilitu a výhody, ktoré mi poskytuje. S glykémiami sa zväčša pohybujem medzi 5 – 10 mmol/l. Snažím sa držať v tomto rozpätí, ale občas sa vyskytne chybička. Veď to pozná každý.

 

V ktorých situáciách najčastejšie pozoruješ rozhádzanú glykémiu?

V návaloch stresu, keď trvá niekoľko dní. Vtedy sa ťažko predpokladá, aká bude reakcia organizmu na danú situáciu. Vtedy platí, že neplatí, čo platilo včera.  Som rada, že mám inzulínovú pumpu a môžem flexibilne a s maximálnou citlivosťou reagovať na vzniknuté situácie.

 

Ako tráviš voľný čas?

Keďže som mamina na plný úväzok, krásnej 5-ročnej dcérky Zojky, diskotéky neprichádzajú do úvahy. No v minulosti boli bežnou súčasťou môjho života. Som spoločenský typ a rada sa zabávam v spoločnosti dobrých priateľov. Svoj voľný čas venujem momentálne Zojke. Chodievame spolu na rôzne akcie do divadla, výstavy, na výlety do prírody, plávať a tento rok sme pridali do zoznamu aktivít aj korčuľovanie na ľade. A keď je horšie počasie, alebo nás kvári choroba, tak doma čosi majstrujeme. Posledný počin z našej dielne bola karnevalová maska.

 

Čo nosí diabetička ako ty v kabelke? Čo v nej nesmie chýbať?

Júj, záludná otázka, tam sa toho nájde J. Som žena, čo si budeme klamať. Ale trošku vážnejšie. Odmalička ma moji rodičia viedli k tomu, že vždy musím mať so sebou niečo sladké kvôli hypu. Takže určite nesmie chýbať hroznový cukor (nezaberie ani toľko miesta) a krabička džúsu. Glukometer a náhradný infúzny set. Tieto základné veci sa snažím mať vždy so sebou. Minule som si menila v kabelke hroznový cukor a našla som si tam lízatko. Zojke som povedala, že si ho tam zabudla a ona hrdo na to: Nie maminka, to je pre teba, keby si mala hypo.  Môj poklad, detičky sú veľmi vnímavé a učenlivé.

 

Stalo sa ti niekedy, že si si doma zabudla inzulín alebo inú nevyhnutnú pomôcku, ktorú využívaš na kontrolu diabetu?

Stalo, došli mi prúžky do glukometra. V prvom momente šok, stres, panika a studený pot. A čo teraz?! Našťastie sa mi to stalo, keď som bola v práci a na blízku bola lekáreň, ktorá mala v ponuke práve ten druh testovacích prúžkov, ktoré som potrebovala.

 

Zaujímaš sa o módne dia trendy? Vlastníš sama nejaké dizajnové puzdro alebo inú modernú diabetickú pomôcku?

Zaujímam sa o nové trendy a hlavne sa rada pozriem na tie, ktoré idú z Ameriky. Tam sú predsa väčšie možnosti vývoja ako u nás. Niekedy je to iba otázka designu, no niektoré „vychytávky“ stoja naozaj za to. Niekde v kútiku duše dúfam, že sa raz dostanú aj k nám a bude možnosť ich plnohodnotne využívať a prispejú k skvalitneniu života. Rada skúšam aj nové veci, takže doma mám toho vcelku dosť, od čítačky IP po rôzne druhy puzdier, odberných pier ku glukometru atď. Keď to porovnám s tým, na čom som začínala pred 22 rokmi, keď bolo na trhu prvé inzulínové pero, glukometer nebol štandardom, prúžky boli preplácané iba minimálne a suma za nové balenie závratná. Obrovský rozdiel.

 

Stáva sa ti, že diabetes vnímaš ako prekážku alebo obmedzenie vo svojom živote?

Ak by som diabetes brala ako prekážku v mojom živote, tak by som nerobila ako dieťa synchronizované plávanie a dnes nie som mamou zdravej krásnej dcérky a nerobím viac ako polovicu vecí, ktoré dnes bežne vykonávam.

(ivk)

Diabetes mám už jedenásť rokov. Začínala som s inzulínovými perami, doktor mi ponúkal pumpu, ale ja som ju odmietla. Tam, kde som brigádovala, som si ju mohla poškodiť. Nakoniec som si to rozmyslela a už je to rok, čo mám moju krásnu ružovú Kláru. Je to, samozrejme, inzulínová pumpa. Dala som jej meno, aby som sa s ňou viac zžila. Odkedy mám pumpu, hodnoty glykémie sa mi na začiatku zlepšili, ale časom som si ich zhoršila. Snažím sa ich udržať na hladine 6 – 15 mmol/l.

 

V ktorých situáciách najčastejšie pozoruješ rozhádzanú glykémiu?

Rozhádzané glykémie vnímam hlavne vtedy, keď sa v robote nestihnem poriadne najesť a keď prídem domov, napchám sa hlava nehlava. Samozrejme, tiež vtedy, keď prežívam stresové situácie, vtedy sa prejedám. Nehovoriac o sviatkoch, to je pre mňa pohroma.

 

Ako tráviš voľný čas?

Oddychujem, venujem sa mojej malej čivavke, ktorá mi spestruje život od Vianoc. Keď je teplo, vybehnem na kolieskové korčule a pracujem tak na svojej postave. Svoj čas trávim s ľuďmi, ktorí ma bavia a je mi s nimi najlepšie, či už s kamarátmi alebo s kolegami z práce.

 

Čo nosí diabetička ako ty v kabelke? Čo v nej nesmie chýbať?

Od začiatku môjho diabetu som mávala v kabelke kocky cukru, aby som mala poruke niečo sladké, keď ma zastihne hypo. Tiež mi v nej nesmeli chýbať fľaška vody, peňaženka, inzulínové perá, glukometer a tiež aj glukagón. Potom som presedlala na väčšie kabelky, kde som mávala aj pollitrovú fľašku sladkej limonády alebo cukrovej vody. Odkedy mám Kláru, tak mám menšiu kabelku a mám v nej glukometer, doklady, glukagón, dva malé džúsy, krém na ruky a balzam na pery.

 

Stalo sa ti niekedy, že si si doma zabudla inzulín alebo inú nevyhnutnú pomôcku, ktorú využívaš na kontrolu diabetu?

Keď som mala perá, stalo sa mi, že som si zabudla pichnúť nočný inzulín a to bola pohroma, najmä tie rána, keď mi bývalo na zvracanie.

 

Ako si túto situáciu riešila?

Keď som si spomenula na inzulín, pichla som si ho. Keď som začala bývať s mojím priateľom, dohliadal na mňa, aby som na to nezabúdala. Akonáhle spozoroval, že už spím bez dávky, prebral ma a potom som si ho pichla alebo to urobil on.

 

Zaujímaš sa o módne dia trendy? Vlastníš sama nejaké dizajnové puzdro alebo inú modernú diabetickú pomôcku?

Moja Klára má od rekondičného pobytu v lete ružové gumené puzdro a aj samolepky. Keď som prišla po pobyte domov, tak som ako prvé išla pozrieť do práce kolegov a hneď som im ukázala, že moja Klára ma dvoje šiat – nálepky, a aby jej nebola v zime zima, má bundičku – ružové gumené puzdro. Totižto ja som také veľké malé dieťa. 

 

Ihličky u mňa nenájdete

Aké sú podľa vás ideálne topánky pre diabetikov?

Diabetici by mali nosiť obuv, ktorá je uzavretá, aby nedošlo k poraneniam nohy. Starší diabetici už totiž nemusia ani cítiť, že došlo k nejakému zraneniu. Topánky by mali byť pohodlné, aby v nich nohy mali komfort zo všetkých strán a neboli utláčané.

Zodpovedajú tomu topánky, ktoré bežne nosíte?

Moje topánky väčšinou zodpovedajú zdravotným požiadavkám. Samozrejme, keď sa ide do spoločnosti, vyskytnú sa aj výnimky. V bežnom živote u mňa prevládajú športové topánky s nízkou podošvou. Ihličky u mňa nenájdete. Opätky mám tak maximálne do 2,5 cm. V podstate je to môj štýl. Nikdy som nebola na vysoké topánky, takže to mi nahráva do kariet. Aj keby som nemala diabetes, vyberala by som si športový typ topánok.

Eva, 40 rokov

 

Pri výbere topánok sa neobmedzujem

Aké sú podľa vás ideálne topánky pre diabetikov?

Topánky pre diabetikov by mali byť ortopedicky tvarované, nemali by spôsobovať tlak na ktorúkoľvek časť nohy, mali by byť pohodlné a priedušné. Podľa možností by mali byť aj otvorené, aby sa v nich noha nezaparovala. Vzhľadom na módne trendy, nie sú všetky topánky vyhovujúce práve pre diabetikov. Čo sa týka ortopedickej obuvi vhodnej pre diabetikov, tam býva výber často dosť oklieštený. Ortopedická obuv nie vždy zodpovedá moderným trendom v dizajne obuvi.

Zodpovedajú tomu topánky, ktoré bežne nosíte?

Ja sa snažím nosiť pohodlnú obuv. Keďže moje číslo nohy nie je veľmi veľké, niekedy býva problém nájsť pohodlné topánky, ktoré by sa mi zároveň aj páčili. Tie menšie čísla sa vždy zháňajú o niečo ťažšie. Medzi mojimi topánkami sa nájde všeličo. Vzhľadom na to, že pracujem v administratíve, nemôžem nosiť len športový štýl, takže topánky na vysokom opätku a so špicom sa u mňa určite nájdu. Treba to však kompenzovať, aby tie nohy netrpeli. Preto keď som v kancelárií a nemám žiadne stretnutie, nosím ortopedické prezuvky. Keďže zatiaľ nepociťujem žiadne komplikácie diabetu, zatiaľ sa v tomto smere príliš neobmedzujem. Ale určite sa snažím obúvať pohodlne a tak, aby ma noha v topánke netlačila. Veď behať v lodičkách s ofačovanými nohami nie je ani veľmi estetické.

Kristína, 27 rokov

 

Som športový typ

Aké sú podľa vás ideálne topánky pre diabetikov?

Diabetici by mali nosiť kvalitnú koženú obuv. Špička má byť skôr okrúhla, nie špicatá.  V lete alebo teplom počasí je lepšia otvorená obuv. Podošva by mala byť hrubšia a pevnejšia, kvôli plochým nohám.

Zodpovedajú tomu topánky, ktoré bežne nosíte?

Moje topánky, ktoré nosievam požiadavkám zdravia v podstate vyhovujú. Väčšinou nosím tenisky, v zime kožené topánky alebo čižmy a v lete žabky alebo sandáliky. Vysoké opätky veľmi nenosím. V podstate je to môj štýl, obliekam sa skôr športovo. Ak raz budem nosiť sukne a kostýmy, určite si k nim dám aj topánky na opätku. Myslím, že občas podpätky neuškodia, pokiaľ ich nenosíme každý deň. Treba si hlavne vybrať takú topánku, aby dobre sedela a neodierala. 

Kika, 26 rokov

 

(tab)

 

Silné bolesti nôh

Po čase Irena pribrala naspäť všetky kilogramy, ktorých sa jej už nedarí zbaviť. Ako hovorí, psychické problémy si lieči tak, že chodí medzi ľudí, veľa rozpráva. „Vtedy akoby som bola celkom zdravá. Špeciálnu pozornosť venujem aj svojim nohám, kontrolujem si ich viackrát denne, mám však silné bolesti, ktoré ma veľmi trápia. Nohy ma pália, horia a najmä v noci sú veľmi studené. Počas dňa mi úľavu prináša chôdza, večer sprchovanie, masírovanie kefkou. Nohy si močím pol hodinu v mydlovej vode, potom si ich vyutieram mäkkou handrou a natriem krémom.“

Irene sa osvedčili aj ocot a alpa, ktorými si natiera páliace nohy v noci, alebo vtedy, keď je jej na ne zima. „V rukách mám toľko elektriny, že môžem nabíjať batérie do auta. Táto choroba sa nedá ani opísať,“ sťažuje si.

 

O správnom stravovaní však Irena toho veľa nevie. „Nepoznám ani sacharidové jednotky. Snažím sa len obmedzovať mastné jedlá. Myslím si, že aj z množstva ovocia a zeleniny sa priberie a aj z tabletiek, ktoré užívam. Najlepšie mi robia kivi, jablká, vtedy cítim, že mám v nohách slabšie pálenie. Náhradné sladidlá nepoužívam, nepijem alkohol, nefajčím, som však obézna. Doprajem si ale trochu mliečnej čokolády s hrozienkami a arašidmi, denne zjem 3 až 4 čajové lyžičky mletých orechov. Na noc si dám ešte tvaroh so škoricou bez cukru, vtedy lepšie spím.“

 

Práca ako liek

Na Irenine ťažkosti má však najlepší účinok práca v záhradke. „Vtedy sa cítim ako 30-ročná. Nohy mám ľahké, netŕpnu ani nebolia, prsty mi nemodrejú. Najhoršie sa cítim večer a v noci, keď si pre bolesti nemôžem obuť ani ponožky, môžem použiť len mäkké šály.“

Irenine ťažkosti sú neopísateľné a aj napriek pravidelným vyšetreniam a týždňovej kúpeľnej liečbe je jej rovnako. Chystá sa však opäť do kúpeľov na 21 dní a verí, že jej už teraz pomôže.

 

(ivk)

Zložil som si veci v kinosále a keďže do začiatku bloku prezentácií zostávalo ešte trochu času, povedal som si, že pôjdem späť do vestibulu na prieskum a pozriem sa, čo diabetikom ponúkajú výrobcovia, ktorí na tejto akcii prezentovali svoje výrobky.

Zúčastnené firmy ponúkali široké spektrum výrobkov od rôznych výživových doplnkov cez ponožky z bambusových vlákien až po glukometre. Jedna pekáreň vo svojom stánku ponúkala zákusky pre diabetikov, ktoré som si všimol na stolíkoch pri príchode.

Pozrel som sa na cenovky a na nich stála cena a názov zákusku, pri ktorom boli navyše ešte tri písmená: “DIA” a nič viac. Presne tak, ako to máte možnosť vidieť v niektorých cukrárňach, alebo predajniach zákuskov v našich super a hypermarketoch. Je však otázne, či je takýto zákusok naozaj vhodný pre diabetikov.

Odpoveď som sa snažil získať od predávajúceho personálu, ktorý zastupoval túto pekáreň. Pani, s ktorou som sa rozprával, mi povedala, že sú určite vhodné pre diabetikov, pretože v zákuskoch nie je cukor, ale umelé sladidlá a fruktóza.

Neviem či budú čitatelia so mnou súhlasiť, ale moje presvedčenie mi hovorí, že takéto „DIA zákusky“ nie sú vhodné pre diabetikov aj napriek tomu, že nie sú sladené cukrom, ale iba fruktózou a bližšie nešpecifikovanými umelými sladidlami. Myslím si, že pre diabetika je oveľa vhodnejšie, ak si namiesto takýchto zákuskov kúpi klasickú napolitánku sladenú cukrom. Čo ma vedie k takémuto presvedčeniu? Odpoveď je jednoduchá a nájdete ju napísanú o niekoľko riadkov vyššie. Áno, ak si myslíte, že na cenovke pri týchto „zákuskoch pre diabetikov“ malo byť viacej údajov, ste na dobrej ceste k  odpovedi na moju otázku.

Pre všetkých diabetikov, bez ohľadu na konkrétny typ diabetu, je diabetická diéta základom úspešnej liečby. A základom diabetickej diéty už od jej prvopočiatkov je redukcia obsahu sacharidov. V súčasnosti moderná forma stravovania diabetikov zodpovedá zdravej racionálnej strave s vyváženým obsahom nutričných zložiek. Diabetik pri tvorbe svojho jedálneho lístka potrebuje vedieť obsah sacharidov jednotlivých potravín a tiež aj ich glykemický index, pretože podľa týchto údajov si vie rozdeliť príjem sacharidov v jednotlivých jedlách a vie kontrolovať, či obsah sacharidov v strave neprekročí lekárom odporúčanú dennú hranicu.

Pri vyššie spomínaných „DIA zákuskoch“, o ktorých zložení predávajúci personál z pekárne vie povedať iba toľko, že sú sladené fruktózou a umelými sladidlami, nemá diabetik možnosť dozvedieť sa obsah sacharidov, ktoré obsahuje jeden kúsok, alebo napr. 100 g takéhoto údajne „DIA“ výrobku a preto nemôže s týmito sacharidmi kalkulovať pri zostavovaní svojho jedálnička.

Podrobnejšie informácie o celkovom nutričnom zložení, nielen o obsahu sacharidov, ale aj bielkovín, sodíka, vápnika a predovšetkým tukov sú dôležité hlavne pre diabetikov s 2. typom diabetu, ktorí majú nadváhu.

Dovolím si preto napísať posolstvo všetkým diabetikom: „Nekupujte DIA zákusky v cukrárňach, v super a hypermarketoch, pokiaľ nie je pri nich napísané nutričné zloženie, alebo pokiaľ vám predávajúci personál nevie poskytnúť informácie aspoň o obsahu sacharidov v takomto zákusku. Ak neviete odolať sladkej chuti, radšej si kúpte klasickú napolitánku, na ktorej obale nájdete jasne napísaný obsah sacharidov. Tie si, samozrejme, musíte započítať do povoleného denného limitu.

Ivan Studenič

(Uverejnené v časopise Diabetik 11-12/2012.)

 

​Základné informácie

Oficiálny názov: Україна

Hlavné mesto: Kyjev

Štátne zriadenie: republika

Hlava štátu: Viktor Janukovyč

Prvá písomná zmienka: rok 1213

Počet obyvateľov: 46 490 400

Rozloha: 603 628 km²

 

Vlaky odvšadiaľ všade

Moju expedičnú Felíciu som výnimočne zobrať nemohol, lebo sme boli siedmi. Rozhodli sme sa teda cestovať vlakmi. Ukrajina je obrovská a z veľkej časti nezáživne rovinatá, takže ideálne boli nočné „spacie“ vlaky. Večer sme nastúpili na vlak, ľahli sme si spať a ráno sme sa zobudili v nejakom meste. Batožinu sme si uzamkli v staničných skrinkách a naľahko sme sa vybrali do ulíc. Dané mesto sme si počas dňa dôkladne pozreli, večer sme si vyzdvihli batožinu, nasadli na ďalší lôžkový vlak a ráno sme sa zobudili opäť o niekoľko stoviek kilometrov ďalej. V Ukrajine sa dá dostať vlakom do každého väčšieho mesta. Vlaky jazdia často, sú veľmi lacné a aj keď niektoré vozne vyzerajú, že si pamätajú ešte časy, keď vozili väzňov do gulagov, cestovanie v nich je celkom fajn. O kvalite tratí sa to už veru nedá povedať. Neprekvapilo nás, keď nám v niektoré noci sprievodca pripevňoval zboku k ležadlám železné mreže, aby sme na tých jamách nepopadali z postelí na zem. Aj keď sme boli vo vozňoch tretej či štvrtej triedy, z času na čas sa predsa len objavila sprievodkyňa s vozíkom plným jedla či nápojov. Za zmienku stojí aj fakt, že sprievodca nás ráno vždy zobudil polhodinku pred tým, než sme mali vystupovať, aby sme sa stihli umyť a pobaliť.

 

Volgy, lady, kamazy

Kam sa nedalo ísť vlakom, dalo sa ísť miestnou dopravou. Vo veľkých mestách síce funguje klasická MHD, najmä električky a trolejbusy, ale spoje majú riedke intervaly a sú pomalé. Zvláštnosťou je, že automaty na lístky sa tam nepoužívajú, v každom električkovom vozni pobehuje sprievodkyňa, ktorá predáva lístky. Omnoho lacnejšia, šikovnejšia a rýchlejšia je sieť súkromných mikrobusov známa ako maršrutky. Zastávky nemajú. Jednoducho zamávate rukou, zastavia vám, nastúpite a kde šoférovi poviete, tam vás vysadí. Nemajú pevnú trasu, ale jazdia tam, kam chcú ľudia odviezť. Zaujímavé bolo aj platenie. Ak sme nastúpili vzadu, papierovú bankovku sme poslali po ľuďoch, ktorí si ju postupne podávali dopredu až k šoférovi, a ten bez ohľadu na to, aby videl, kto platil a za koľkých ľudí, bankovku rozmenil a drobné mince poslal naspäť po ľuďoch, až sa vrátili k nám dozadu.
Bežní obyvatelia jazdia najčastejšie na klasických ladách – žigulákoch, na moskvičoch, a tí bohatší na volgách. Z nákladných áut dominujú nesmrteľné kamazy, ktoré cestu nepotrebujú. Spravia si ju tam, kam sa chcú dostať.

 

Sochy veľkých hrdinov

Ak sa stratíte v ukrajinskom meste, existujú dva orientačné body, kam vás dovezie každý spoj, alebo kam vás odnaviguje každý domáci. Hlavná stanica a socha Lenina. Hlavná vlaková stanica je v každom meste najvýstavnejšou budovou. Veľakrát sme prechádzali cez mestá, ktoré boli ošarpané, zanedbané, ale hlavná vlaková stanica bola krásna, vyzdobená, priestor pred ňou zelený s kvetmi, fontánou. Zároveň je stanica aj konečnou pre väčšinu spojov MHD. Socha Vladimíra Iľjiča Lenina je v Ukrajine fenomén. Stojí v centre každého veľkého mesta a vždy, keď sme si dali rozchod, Lenin bol pre nás stabilným miestom, kde sme sa stretli. Na väčších námestiach je dosť miesta pre tanky a delá a na menších námestiach stoja sochy vojakov, partizánov, vojnových hrdinov. O to viac nás potešilo, že v prístavnom meste Odesa bolo na jednom z námestí súsošie sv. Cyrila a Metoda. Špeciálnym prípadom, ako si uctiť druhú svetovú vojnu a jej hrdinov, je pamätník v Kyjeve. Nachádza sa medzi starým mestom a riekou Dneper, na obrovskej lúke plnej tankov, diel, lietadiel, raketometov a inej vojnovej techniky. Za obdiv stojí gigantická socha Matka vlasť, ktorá je o tretinu vyššia ako socha slobody v New Yorku, a dvojnásobne ťažšia. Je to zatiaľ najväčšia socha, akú som kedy videl.

 

 

Kyjev

 

Základné údaje

Vznik mesta: 5. storočie

Počet obyv.: 2,8 milióna

Rozloha: 839 km²

Hustota: 3360 ob./km²

 

Pochodil som už veľa hlavných miest, ktoré boli rozlohou i počtom obyvateľov porovnateľné s Kyjevom. No Kyjev je spomedzi nich najkrajšie veľkomesto, v akom som kedy bol. Historické centrum mesta je krásne zrekonštruované a cez víkendy sa hlavné bulváre uzavrú pre cestnú dopravu a stávajú sa z nich rozsiahle pešie zóny. Okolo centra, najmä zo strany od rieky Dneper, sú veľké zelené plochy, parky, lužné lesy, popri rieke sa vinú krásne piesočnaté pláže. Až za týmto všetkým sa nachádza sídlisko v štýle bratislavskej Petržalky, no paneláky sú dvakrát vyššie a sídlisko je päťkrát väčšie.

Z pamiatok sa oplatí navštíviť najmä pravoslávne kostoly a kláštory z 11. storočia, ktoré sú zapísané aj v zozname svetového dedičstva UNESCO: katedrála sv. Sofie a kláštor Kyjevskopečerská Lavra. Napriek obrovskej rozlohe mesta sa metrom v pohode odveziete hocikam, jazdí cca každé 4 minúty. Centrum mesta je kompaktné, takže peši dôjdete všade, kde sa oplatí niečo vidieť. Vzhľadom na veľkosť mesta a množstvo zaujímavostí si treba na kompletnú prehliadku Kyjeva vyhradiť minimálne jeden celý deň.

Ja som si Kyjev veľmi neužil, pretože už pri vstupe do mesta na pochytili nečakané a náhle žalúdočno-črevné problémy. Takmer nikdy mi nebýva zle, takže práve preto ma tieto ťažkosti úplne vyradili. Vonku bolo viac než 30 stupňov, pred nami celodenné behanie po meste, a ja som nemohol nič zjesť ani vypiť, lebo hneď by to šlo zo mňa von. Inzulín som si pichol len dlhodobý, krátkodobého som sa pre istotu po celý deň ani nedotkol. Do večera som bol vyžmýkaný ako citrón, zelený, biely, ledva som chodil. Prehliadku mesta som však predsa len absolvoval celú a nič som si nenechal ujsť. To som celý ja. J

 

Mestá, ktoré sú naj z naj

Nielen Kyjev stojí za prehliadku. Viaceré ukrajinské mestá sú zaujímavé a treba ich vidieť. Spomeniem aspoň tie naj z naj. Užhorod – mesto, ktoré mnohí Slováci poznajú vďaka najlacnejším nákupom a najkrajším ukrajinským dievčatám. Ľvov – nádherne zachovalé historické mesto s krásnym centrom, každý milovník dobovej architektúry sa tu bude cítiť ako v raji. Charkov – 1,5-miliónové veľkomesto, veľmi zelené, usporiadané a pýši sa 12-hektárovým, čiže tretím najväčším námestím na svete (po Námestí nebeského pokoja v Pekingu a Červenom námestí v Moskve) a v jeho strede najväčšou sochou Lenina v Ukrajine. Za návštevu stojí aj krásna Odesa, vystavaná systematicky a pravidelne štýlom „na zelenej lúke“ na začiatku 19. storočia, ktorá je plná zelene a pravouhlých štýlových ulíc. Je tu najväčší ukrajinský prístav a najväčšie ukrajinské (zároveň jedno z najväčších európskych) schodisko. Potemkinove schody, spájajúce centrum mesta s prístavom, na ktorých sa odohral známy masaker počas ruskej revolúcie v roku 1905 počas vzbury na legendárnom krížniku Potemkin.

 

Záporožie je mesto, ktoré drží najviac ukrajinských rekordov a určite stojí za návštevu. Tiahne sa ním najdlhšia ulica v Európe a pravdepodobne aj jedna z najdlhších na svete – Prospekt Lenina dlhý neuveriteľných 11 km! Táto ulica tvorí zároveň centrum mesta so všetkými dôležitými obchodmi, úradmi i službami. Záporožie drží titul mesta s najnekvalitnejšími električkovými traťami na svete. Boli sme sa na nich povoziť, aby sme sa následne jednoznačne zhodli, že titul je zaslúžený. Mesto leží priamo na okraji najväčšej ukrajinskej priehrady s najväčšou vodnou elektrárňou DneproGES (naše Gabčíkovo je v porovnaní s ňou len malou hrádzkou na miestnom potôčiku). Hneď za elektrárňou sa nachádza Chortycja, najväčší ostrov na rieke Dneper, ktorý je známy unikátnym archeologickým náleziskom z dôb prastarých Skýtov či starobylých Kozákov. A na záver, každý snáď pozná ukrajinský automobil značky Záporožec, ktorý drží titul ako druhý najnekvalitnejší automobil na svete (hneď po rumunskom Olcite). Ten sa tu vyrábal od 60. do 90. rokov, v súčasnosti automobilka ZAZ vyrába autá značky Daewoo.

 

Krymský polostrov

Akoby do Ukrajiny ani nepatril. Je to úplne iný svet. Prírodou, podnebím či architektúrou. Rozlohou i počtom obyvateľov je veľký ako polovica Slovenska a tretinu obyvateľstva tvoria krymskí Tatári, pôvodné domorodé etnikum. Simferopoľ, hlavné mesto Krymu, je vcelku nezaujímavé a prašné mesto, kde okrem obligátnej sochy Lenina a budovy autonómneho parlamentu nie je nič zaujímavé. No začína sa tu svetový unikát – najdlhšia medzimestská trolejbusová trať na svete, dlhá 86 km. Spája Simferopoľ s prímorskými letoviskami Jaltou a Aluštou a prekonáva aj 750 metrov vysoký horský priesmyk. Jazda bola vskutku zážitkom, trvala približne hodinu a pol a v prepočte nás stála asi jedno euro. Drvivú väčšinu vozového parku tvoria 40-ročné československé trolejbusy Škoda 9Tr (áno, tie staré červené guľaté, ktoré si pamätáme z detstva), prípadne „nové“, iba 20-ročné trolejbusy Škoda 14Tr (červeno-žlté „kockaté“, ktoré jazdia ešte aj v Bratislave). Najstarším kúskom je 42-ročný trolejbus Škoda 9Tr, oficiálne zapísaný v Guinessovej knihe rekordov ako najstarší trolejbus na svete, ktorý jazdí v bežnej prevádzke. Vozidlá sú aj napriek veku stále vo výbornom stave!

 

Po týždni a pol cestovania po Ukrajine sme sa rozhodli dať si na Kryme pauzu a oddýchnuť si v najväčšom a najkrajšom ukrajinskom letovisku. Ukrajincov tu bolo nejako pomenej. Keďže sem chodí denne niekoľko rýchlikov z Moskvy, Krym je skôr letoviskom bohatých Rusov. Množstvo hotelov, podnikov, trhov, nádherné promenády, prosto letovisko, ako má byť. Vďaka vodke sa mi podarilo celkom rýchlo sa zbaviť žalúdočno-črevných problémov a pre istotu som pokračoval v jej aplikácii aj po zvyšok pobytu, veď človek nikdy nevie. J Na Kryme už boli moje dávky inzulínu i množstvo stravy v obvyklom množstve a mohol som fungovať naplno a bez obmedzení. Všetky dostupné pláže sú súkromné, každá je oplotená a na každej sa platí vstupné, ale vysnívaný relax v teplom Čiernom mori bol na nezaplatenie. Ubytovať sa v tomto letovisku je ľahšie, ako by človek čakal. Na trolejbusovej stanici v každom meste čakajú bábušky (miestne babičky) a predbiehajú sa v tom, ktorá vám poskytne svoj dom za nižšiu cenu. Stačí chvíľku vyjednávať a lacné ubytovanie máte dohodnuté.

Krym sa v mnohom podobá Chorvátsku – z pobrežia stúpajú hory do 1 500-metrovej výšky a každý deň sa takmer na minútu presne okolo štvrtej poobede spustila krátka, no intenzívna búrka. Napriek tomu bolo teplo, cez deň do 35 a v noci okolo 25 stupňov. K tomu nádherná vôňa vzduchu, borovíc a miestnych kvetín.

 

Krymské skvosty

Bývali sme v Alušte, ktorá je akousi križovatkou ciest po prímorskom Kryme. Väčším a krajším letoviskom je však Jalta. Tu sú tie najluxusnejšie hotely, najhonosnejšia promenáda, najkrajšie pláže. Boli sme sa pozrieť v Livadijskom paláci, kde sa vo februári 1945 konala Jaltská konferencia mocností s cieľom povojnového rozdelenia sveta. Nevynechali sme ani známy svadobný zámoček Lastovičie hniezdo. V neďalekej Alupke nás zaujal nádherný park.

Jedným z najkrajších zážitkov bolo vyvezenie sa lanovkou na kopec Aj-Petri, vysoký 1 234 metrov. Lanovka si snáď pamätala ešte časy Lenina či Stalina a bola dosť drahá, ale ten výhľad stál za to. Celá Jalta s okolím bola pod nami ako na dlani, nekonečné pohľady na Čierne more, neopísateľná nádhera!
Na záver pobytu na Kryme sme si nechali prehliadku donedávna ešte zakázaného a neprístupného vojenského mesta Sevastopoľ. Dôležitý chránený prístav má strategickú polohu, práve preto sa oň v minulosti mnohokrát bojovalo v najrôznejších vojnách. Chýba mu preto historické centrum s pamiatkami. Nás zaujímala hlavne slávna Čiernomorská flotila, ktorá tu má svoju hlavnú základňu. Chceli sme vidieť zblízka vojnové lode, ponorky chrániace pevnostné systémy, ale i záliv. Bežní obyvatelia v meste chýbajú. Takmer každý je buď vojak, alebo námorník.

 

Prekvapenie na záver

Poslednú noc sme prespali na pláži a na druhý deň sme sa už chystali domov. Do miestnych zapadnutých potravín sme zašli dokúpiť zásoby a vtom sme začuli slovenčinu. Prvýkrát po troch týždňoch. Zvedavo sme šli za hlasmi a našli sme tam milú slovenskú rodinku. Aké bolo naše prekvapenie, keď jeden zo Slovákov bol otec nášho spolužiaka! Jeho rodičia sa rozviedli, takže svojho otca pár rokov nevidel. Zrazu ho stretol 1 500 kilometrov od domova. Svet je veru malý.

 

Juraj Dedinksý