Aj režiséri majú svoje príbehy. Všetci už vedia, že Grand prix tohtoročného festivalu v Cannes získal francúzsky režisér Bruno Dumont za film Flandry. Len málokto však tuší, že Dumont získal už v roku 1999 so svojím filmom Ľudstvo dve ceny festivalu. Dumont je prípad umelca, ktorého filmoví novinári na festivale neznášajú a neberú ho vôbec na vedomie. Hovoria, že jeho filmy sú "hnusné". Je pravda, že Dumont najradšej nakrúca filmy o chudobných ľuďoch na okraji spoločnosti, o nezamestnaných, o ľuďoch žijúcich v chaose, unášaných vetrom. Jeho film Dvadsaťdeväť paliem, príbeh dvoch Európanov v kalifornskej púšti, bol ťažko akceptovateľný dokonca aj pre tých, ktorí Dumontovi drukujú.
Vietor sa zdvíha (réžia Ken Loach, Zlatá palma 2006), situovaný do Írska dvadsiatych rokov a počiatkov protibritského hnutia Sinn Féin, bol spolu s filmom Dni slávy alžírskofrancúzskeho Rašida Bouchareba (cena skupine hercov za najlepší mužský herecký výkon) najbojovnejším filmom festivalu. Tých z nás, ktorí si ešte pamätáme princípy socialistického realizmu, Loach za srdce nechytil, ale mnohí západní novinári boli jeho filmom unesení. Alejandro Gonzáles Inarritu sa stal "len" najlepším režisérom, aj keď ho mnohí tipovali na najvyššie ocenenie -- Zlatú palmu. Inarritu bol však pre porotu príliš povrchný, príliš komerčný. Príliš komerčný bol pre porotu aj Francúz Xavier Giannoli s filmom Spevák, kde Gérard Depardieu neodolateľným spôsobom stvárnil starnúceho speváka hitov šesťdesiatych rokov. Film Red Road (Cena poroty za najlepší filmový debut) britskej režisérky Andrey Arnold je presne tým typom filmu, na ktorý je dnes Západ citlivý. Vo filme o žene, ktorá sleduje pomocou kontrolných kamier život na uliciach mesta, je manipulácia, myšlienka neviditeľných elektronických sietí, aj trochu tajomnosti. Preto body pre tento veľmi zaujímavý film.
Zaujímavá je aj prestížna Zlatá kamera -- cena za najlepší debut. Získal ju rumunský režisér Corneliu Porumboiu za film 12.08 -- na východ od Bukurešti. Film sa zaoberá otázkou, či tzv. revolucionári z roku 1989 boli skutoční revolucionári alebo len krčmoví povaľači, ktorí prišli na námestie až vtedy, keď už bol osud Ceaušesca jasný. Stredoeurópske filmy zaujali najväčší festival sveta buď svojou lyrickosťou, alebo nebojácnym pohľadom na súčasný svet. Je to poučné aj pre nás, Slovákov a Čechov, ktorí sme v Cannes opäť neuspeli. Súčasný filmový svet netoleruje anachronizmus našich filmov ich amorfnosť a nepresnosť vyjadrovania. Politickosť, presnosť, dôraznosť. To sú vlastnosti, ktoré dnešný filmový svet chce. Ak by sa v našich krajinách natočil film presne vypovedajúci o svete, v ktorom žijeme, otvorili by sa nám dvere festivalu v Cannes.
StoryEditor