Veronika Balcová

Má 24 rokov. Narodila sa v Ružomberku kde aj vyrastala.

Cukrovku má 11 rokov. Od malička sa venovala tancu a spievaniu.

V 15 rokoch odišla na Tanečné Konzervatórium Evy Jaczovej do Bratislavy, kde úspešne zmaturovala z hlavného predmetu ľudový tanec.

Po škole nastúpila do Poddukelského umeleckého ľudového súbore (PUĽS) v Prešove ako profesionálna tanečníčka ľudového tanca.

Po dvoch rokoch sa rozhodla pre radikálnu zmenu vo svojom živote a presťahovala sa do Brna.

Tu spoznala svojho priateľa, s ktorým spolupodniká ako obchodná zástupkyňa vo firme, orientujúcej sa na zdravú a bezlepkovú stravu, pekárenské výrobky a superpotraviny.

Minulý rok sa prebojovala do finále Miss Universe SR 2016.

Čomu sa venujete v súčasnosti? Ako vyzerajú vaše bežné dni?

Pochádzam zo stredného Slovenska, ale bývam v Brne so svojim priateľom. Moje dni sú naplnené biznisom, tak ako vždy. Otvárali sme pekáreň pre trvanlivé bezlepkové produkty, teda nie bežné pečivo a chlieb. Budeme vyrábať krekry, maslové keksíky a polotovary pečiva na dopekanie. Venujeme sa aj prerábaniu bývania a venujeme sa zariaďovaniu nášho hniezdočka lásky.

Venujem sa najmä rozbiehaniu firmy, ktorú máme už tri roky, ale asi každý dobre vie, aké ťažké je začínať a niekam sa prepracovať. Preto do práce vkladáme čo najviac nášho času. Na druhej strane nás to aj veľmi baví a keďže som diabetička a môj priateľ je celiatik, tak sa vhodnej a zdravej výžive venujeme akosi prirodzene aj v našom súkromnom živote.

Minulý rok ste sa dostali medzi dvanásť finalistiek súťaže Miss Universe SR 2016. Ako si na tieto dni spomínate? Ako dlho ste sa pripravovali na finále?

Trvalo to celé veľmi dlho. Predchádzajúce ročníky trvali dva mesiace, my sme boli v kolotoči príprav štyri mesiace. Kastingy začínali niekedy v máji 2016 a finále bolo presne 1. októbra 2016. Spomínam na toto obdobie veľmi intenzívne a budem na súťaž spomínať asi celý život. Zažila som veľa úžasných vecí, napríklad sa mi splnil sen a mohla som skočiť s padákom z lietadla. Vycestovali sme na Malorku a tam to bolo veľmi zaujímavé, aj keď sme tam mali len minimum voľného času.

Stále nám pripomínali, že finálový večer si máme užiť a bude to niečo neopakovateľné. Uvedomovali sme si, že sa nás pozerajú tisíce ľudí v sále aj pri televízoroch a tie pocity boli veľmi silné. Cítila som podporu svojich blízkych a rodiny. Veľmi som chcela skúsiť, na čo mám a ukázať, čo vo mne je. No už som nemala ambície preraziť v šoubiznise alebo v podobných oblastiach. Brala som to ako akýsi posledný „úlet“ v živote, pretože sa chcem venovať najmä svojmu partnerovi, rodine a pokojnému živote vo svojej bublinke (smiech).

Takže veľký svet šoubiznisu vás vôbec nelákal?

Kedysi možno aj áno, veď som bola na niekoľkých regionálnych súťažiach miss. Keď som tancovala, tak ma občas lákalo byť známou a slávnou... V podstate sa mi to na jeden večer aj podarilo (smiech). Teraz už mám v Brne vybudované zázemie a vlastný domček, tak ani nechápem, ako prišlo k tej zmene. Chcela som profesionálne tancovať a chodiť po svete, ale to všetko už je minulosť. Teraz by som už chcela iba cestovať a mať svoj kľud.

Ako ste sa z Ružomberka dostali až do Brna?

Predtým som precestovala celé Slovensko... (smiech). Strednú školu som absolvovala v Bratislave a keďže som sa na vysokú školu múzických umení nedostala, prijala som pracovnú ponuku v prešovskom divadle, do ľudového umeleckého súboru. Tam som skončila za istých okolností a rozmýšľala som, čo ďalej. V jeden večer sme sa celá partia rozhodli, že chceme ísť do Brna. Chceli nastúpiť do profesionálneho vojenského súboru Ondráš. V priebehu dvoch týždňov sme už bývali v prenajatom bytíku v Brne. Samozrejme, prechodne som si musela nájsť aj zamestnanie v kaviarni a tu som sa stretla so svojim priateľom.

Keď som začala pracovať v našej firme, tak som už nestíhala tancovať. Chodiť trikrát týždenne tancovať, to už je nad moje sily, preto som sa rozhodla pre iné životné priority. Povedala som si, že už som tancovala dosť a teraz idem ďalej.

Venovali ste sa najmä folklórnemu tancu?

Áno, ten som aj vyštudovala, ale na škole sme mali aj iné druhy tanca. Na balet som nemala úplne vhodné dispozície, no vždy ma lákal tanec.

Zaregistrovali ste aktuálnu televíznu súťaž, ktorá sa zameriava na folklór, hudbu a tanec?

Priznám sa, že veľmi televíziu nesledujem, pretože som dosť pracovne vyťažená. Na odporúčanie známych som si však jednu časť pozrela a je to veľmi zaujímavé. Je úžasné, že vidno, koľko mladých ľudí sa venuje folklóru. Navonok to môže vyzerať, že máme na Slovensku len Lúčnicu a to je všetko. My, ktorí sa pohybujeme v tejto oblasti však vieme, že sú to stovky a tisíce ľudí, ktorí sa folklórnemu tancu, hudbe a spevu venujú celým srdcom a s veľkým nadšením.

Nie je vám ľúto, že teraz už sa nevenujete folklóru?

Je mi to trochu ľúto, ale stále udržiavam kontakty so svojimi kamarátmi a známymi. Minulý rok som bola v Prešove na premiére jedného predstavenia a vtedy mi trošku tiekli aj slzičky... Ale môj život sa zmenil a chcem si zabezpečiť pokojný rodinný život. Navyše, tanec sa nedá robiť celý život a nemala som ambície učiť ďalších tancovať.

Máte za sebou stresovú súťaž, v minulosti ste vystupovali ako tanečníčka. Ako sa vám darilo a darí vyrovnávať so stresom?

Musím priznať, že sa mi prechodne môj zdravotný stav zhoršil. Cukor mi občas vyletel hore alebo prudko klesol a mala som čo robiť, aby som to ustála. Finálový večer bol preto pre mňa ešte náročnejší, ako pre ostatné dievčatá. Počas večera som ani nemohla mať inzulínovú pumpu a musela som si dopichovať inzulín perom. Všetci dobre vieme, že prechádzať z pumpy na perá nie je to pravé orechové. Z môjho pohľadu som teda bola dosť rozhodená a preto som na ďalšiu kontrolu k diabetologičke išla s malou dušičkou. A vtedy som mala najlepšie výsledky za posledných desať rokov... (smiech) Je to nevyspytateľné a nepredpovedateľné. Už keď som vystupovala v divadle, tak som striedala pumpu a perá a bolo to omnoho horšie.

Raz som zažila zlú situáciu pri obojstrannom zápale pľúc. Bola som vtedy sama doma. Merala som glykémie a mala som ich nad 20. Vtedy som už nemohla ani poriadne chodiť. Uvažovala som, že si musím vymeniť ihlu, pretože sa mi zdalo, že je buď zapchatá alebo sa mi nevstrebáva inzulín. Preto som ju odpojila a v tom som odpadla. Bola som v kóme celý týždeň... Teraz už som obozretnejšia a pripravená aj na krízové situácie. Moja mama je aj tak stále v strehu a kontroluje ma. Ak sa náhodou dlhšie nehlásim, tak už obvoláva celú rodinu môjho priateľa, či som v poriadku. Dokonca mi kúpila glukomer pripojiteľný k mobilu a chce smskami dostávať aktuálne hladiny mojich glykémii priamo na mobil (smiech).

Kedy a za akých okolností vám diagnostikovali diabetes?

Mala som okolo dvanásť rokov a som vďačná, že som sa s tým musela vyrovnať vo veku dieťaťa a nie v dospelosti. Ak máte zabehnutý život, súkromie a prácu a vtedy máte riešiť cukrovku, je to naozaj ťažké a obdivujem každého, kto to dokáže prekonať. Brala som to tak, ako to prišlo. Poslali ma do Ľubochne, kam som chodila každý rok a užila som si tam úžasnú starostlivosť a perfektných ľudí. Teraz tam chodievam každé dva roky a práve o dva dni po tomto rozhovore tam opäť idem a veľmi sa teším.

V detskom veku som mala problémy s váhou a vždy som bola neuveriteľne chudá. Moja bežná váha vo veku 13 rokov bola 28 kilogramov. Mala som v karte napísané, že trpím anorexiou, ale pravá príčina bola, že mi chýbal nejaký tráviaci enzým a preto som nedokázala pribrať. Po tele sa mi robili fľaky a cítila som sa dosť slabo. K tomu sa pridružilo časté chodenie na záchod, niekedy aj trikrát za jednu vyučovaciu hodinu. Podozrievali ma, že nie som správne vychovaná. Doma sme si s tým nevedeli rady, pretože sme nemali s diabetom žiadnu skúsenosť v okolí ani v rodine.

V jeden deň som prišla domov a mama krájala slaninu. Tú som neznášala, ale vtedy som si z nej zobrala a zjedla, čo bola podivná zmena chutí. Doma som pospávala, ale musela som aj často chodiť na záchod a napiť sa. Vtedy mama zavelila, že ideme k lekárovi. Vtedy som plakala, že mi nič nie je a nepotrebujem nikam chodiť. Nakoniec sme tam išli a vtedy už som mala cukor na úrovni 29. Hneď ma hospitalizovali a začala sa moja liečba cukrovky.

Počas prvých dvoch týždňov v Ľubochni za mnou chodili otec, brat a iní z našej rodiny, ale mama musela prekonať prvotný šok. Svojimi návštevami by ma v tomto stave iba rozrušila a preto sa s tým musela najprv sama vyrovnať. Rodičia spočiatku nemali ani tušenie, čo všetko diabetes obnáša a mali strach z akéhosi veľmi závažného nevyliečiteľného ochorenia.

Po mesiaci som prišla domov a začala som sa báť ja. Vtedy som naozaj nevedela čo presne robiť a čo ma čaká. Mama mi presne dávkovala jedlo v krabičkách a všetko sme úzkostlivo dodržiavali. Teraz si už uvedomujem, že môžem žiť normálny život a kľudne si objednám jedlo v reštaurácii, pričom si dokážem ustrážiť svoje glykémie.

Ako vás prijali rovesníci v škole?

Deti sú prirodzene zvedavé a všetci chceli vedieť, čo to mám a ako sa liečim. Bola som v tomto skôr hanblivá a nechcela som svoju cukrovku stavať na obdiv. V škole však bol problém, že jedna z mojich učiteliek nedokázala pochopiť, že mám desiatovať práve na jej hodine. Sťažovala sa u riaditeľa, že ani ona nevyjedá počas hodiny a keby to chcel každý, tak sa nedá učiť. Zavolali si do školy moju mamu a chceli ju presvedčiť, aby som to nerobila.

Moja mama a vtedy ani ja sme samozrejme nevedeli, že sa čas na desiatu dá posunúť aj o pol hodinu. Striktne sme dodržiavali režim, ktorý ma naučili v Ľubochni. Preto sa mama rozhodla ma preložiť na inú školu v Ružomberku, kde už mali skúsenosť s iným diabetikom a nerobili mi žiadny problém. Bola to úžasná dedinská škola, ktorá bola menšia a s pokojnejšou atmosférou. Ľutovala som, že som do nej nechodila už predtým. Keď raz budem mať svoje deti, určite ich nechám chodiť na vidiecku školu, kde je menej detí.

Vnímate svoj diabetes ako závažné ochorenie?

Presne nad týmto som uvažovala, keď nás počas prípravy na Miss Universe začali oslovovať novinári. Vtedy sa kdesi objavila informácia, že mám diabetes a v podobnom duchu sa objavilo aj niekoľko článkov. Začali ma vykresľovať ako ťažko chorú osobu, ktorá ide umrieť... A ešte viac ma naštvalo, že napísali „už má aj inzulínovú pumpu“, ako keby som na tom bola už tak veľmi zle. Pritom inzulínová pumpa je perfektná vymoženosť. Keď si takéto články prečíta nejaký novozistený diabetik, musím byť zhrozený z toho, akú chorobu to má.

Vždy keď som prišla do nejakého kolektívu, vždy som  vysvetlila, o čo pri diabete ide a tak som nenápadne edukovala svoje okolie. Dosť ma zaráža nízka úroveň vedomostí o diabete a pritom ide o také civilizačné ochorenie, ktoré je naozaj veľmi rozšírené. Občas sa stretnem s mladými, pre ktorých to nie je úplná neznáma a vedia to brať ako normálnu súčasť života.

Raz sa mi stalo, keď som pred dvoma rokmi ešte robila v kaviarni, že prišla pani s vodiacim psom, ale nevidela som na nej žiadny hendikep. Tak mi to nedalo a opýtala som sa jej, prečo má psa. Ona mi povedala, že má takú chorobu, ktorú nevidno. Hneď som jej povedala, že aj ja. A ona na to, že má cukrovku. Tak sme sa spolu zasmiali, že sme obe diabetičky. Prezradila mi, že pes jej pomáha rozpoznať hypoglykémie, ktoré ona nevníma. Bola som užasnutá, že je niečo také možné a potešilo ma, keď som si o tom teraz mohla prečítať vo vašom časopise.

Využívate pri svoje práci aj vedomosti, ktoré ste získali ako diabetička?

Občas si hovorím, že keby som všetky tie dobré rady a vedomosti, ktoré odovzdávam iným, využila aj pri sebe, bola som skvelý diabetický pacient (smiech). Ale je pravda, že už som sa stala expertom na výživu. Dobré výsledky ma ale naozaj vždy nabudia. Úplne sa teším do Ľubochne, kde sa vždy dozviem plno zaujímavých a nových vecí. Tam sú perfektní ľudia. Už som si hovorila, že keby som prišla o prácu, tak by som chcela robiť ako edukátorka pre diabetikov. Možno to bude znieť zvláštne, ale som rada, že mám DM1. Viem si korigovať a ovplyvniť svoj stav. Tí, ktorí majú DM2 majú trošku obmedzené možnosti.

Dopĺňate sa pri živote so svojim priateľom celiatikom?

Môj priateľ je pre mňa veľká inšpirácia pri výžive. Hovorí sa, že cukrovka nebolí. Pri ňom však vidím, že aké je dôležité správne sa stravovať. Občas sa stane, že nie všade sú správne uvedené informácie o alergénoch, obsiahnutých v strave, podávanej v reštauráciách. Navzájom sa podporujeme a smejeme sa, že sme sen šéfkuchárov: „bez lepku a bez cukru“ (smiech).

Dnes sa venujete zdravej výžive. Oslovujú vás nejaká aktuálne trendy?

Ako diabetička mám oslabenú imunitu a pravidelne som sa musela vyrovnávať s virózami a inými chorobami. Teraz som zistila, že mi veľmi prospieva amarantový olej a najnovšie je pre mňa skvelá rakytníková pasta. Moja chorobnosť klesla na minimálnu úroveň a rapídne som išla dole s inzulínom. Nemožno to užívať stále a treba po troch mesiacoch zaradiť pauzu, ale cítim sa neporovnateľne lepšie. Čim menej inzulínu beriem, tým lepšie.

Môj priateľ musí mať poruke bezlepkové pečivo, ktoré však ja nemôžem. Zistila som, že má vysoký glykemický index. Nemôžem ho jesť vo veľkom množstve a je potrebné ho kombinovať s ideálnym množstvom zeleniny. Prezradila mi to pani Štefáková v Ľubochni. Musím povedať, že na ňu sa vždy veľmi teším a využívam každú príležitosť, aby som sa o nej podozvedala všetko nové o výžive.

Keď ste tak často v pohybe, nerobí Vám to problémy?

Kedysi som bola veľmi zábudlivý človek a dokázala som si zabudnúť aj inzulínovú pumpu (smiech). Veľmi často chodievam na Slovensko a teraz už mám taký svoj balíček záchrany, v ktorom je všetko potrebné. Som už staršia a zodpovednejšia. Zaujímavá skúsenosť pre mňa bola, keď sme išli za otcom, ktorý robil v Írsku. Bol tam nejaký časový posun a odrazu som nevedela, či mám postupovať podľa domáceho režimu alebo sa mám prispôsobiť času v Írsku. Nevedela som ani, kedy mám jesť a ako prispôsobiť svoje stravovanie letu lietadlom.

Ako trávite svoj voľný čas? Nechýba vám tanec?

Rada sa prechádzam a zbožňujem prírodu. Pres misskou som intenzívne chodila na bikram jógu. Pomáhalo mi to s uvoľnením dýchacích ciest a úplne sa rozjasnilo videnie. Teraz by som chcela nájsť nejaký vhodný kurz nejakej vhodnej formy jógy. Hádam mi to práca a súkromie umožní.

Aké sú vaše ďalšie životné plány?

Určite chceme mať s priateľom rodinku a deti. (Podľa najnovších informácií sa už podarilo podniknúť prvý dôležitý krok k založeniu rodinky. Redakcia aj touto cestou gratuluje!) Verím, že sa nám podarí usadiť v našom krásnom a zariadenom domčeku a žiť si len taký obyčajný pohodový život.

Rozhovor pripravil Jozef Dermek.