Rozhovor ako liek

Ľudský hlas je ako hudba,

preniká do duše a akýmsi

tajomným spôsobom

 ju robí lepšou, vznešenejšou.

S predlžujúcou samotou vzrastá túžba počuť druhého človeka. Je to také silné, že to môže prejsť do halucinácií. Potreba druhého človeka, pocit spolupatričnosti je zrejme základná potreba. Rozhovor, dialóg, debata, družná zábava, výmena názorov, priateľské posedenie, interview, konzultácia, seminár. To všetko sú druhy vzájomného stretnutia, obohacovania, umocňovania. Ten pravý ľudský rozhovor prebieha vždy zoči-voči spolu so sledovaním výrazu tváre, gest i tónu hlasu, čomu vravíme neslovná komunikácia. Je veľmi dôležitá a neviem, či moderná forma kontaktu cez mobilný telefón napĺňa hodnotu ľudského vzťahu alebo je iba výmenou informácií dvoch monológov.

Rozdiel medzi debatou a hádkou je v tom, že v debate sa sústreďujeme na problém, hľadáme argumenty a logicky zdôvodňujeme, kým pri hádke hrá afekt oveľa výraznejšiu úlohu, napadáme vlastnosti protivníka a často zabúdame na podstatu.

Kultivovaný rozhovor predpokladá kultivované osobnosti. Nestačí vedieť pohotovo rozprávať, musíme sa naučiť trpezlivo počúvať. Základné pravidlo „Neskáč mi do reči!“ znie síce veľmi rozumne, ale nesmie sa zneužívať. Ľudia, ktorí sú zamilovaní do svojho hlasu, nevedia skončiť svoj diskusný príspevok, opakovane sa hlásia o slovo, nevnímajú druhých. Dĺžka a počet vstupov do verejnej debaty závisí od celkového času, ktorý máme k dispozícii, a od množstva uchádzačov o zapojenie sa. Samozrejme, aj od toho, či máme čo nového a zaujímavého povedať. Citlivý prednášateľ sleduje poslucháčov, vníma ich záujem alebo narastajúcu nudu a vie sa podľa toho zariadiť. Skrátiť svoj predslov alebo sa opýtať, čo by poslucháčov väčšmi zaujímalo. Zúčastniť sa na inteligentnom rozhovore predpokladá nielen znalosť látky, ale aj citlivé sledovanie spoluúčastníkov, zachytenie celkovej nálady, okamžité prispôsobenie sa vznikajúcim podmienkam. Ak nemáme takýchto partnerov, je často potrebný šikovný moderátor, ktorý vie vyzvať menej priebojných a neraz veľmi múdrych a súčasne taktne umlčať rečových nespratníkov. Na verejnosti možno vymedziť každému rečníkovi čas a dbať o to, aby ho približne dodržal.

Čo však v tých súkromných, priateľských a rodinných rozhovoroch, takých potrebných pre vzájomné poznanie? V ideálnych prípadoch je to ohľaduplná výmena a citlivé počúvanie názorov. Často však sila hlasu a slovná pohotovosť prehlušia opatrné rozvažovanie partnera. Kto veľa hovorí, ešte nemusí mať čo povedať.

Tiež je tu schopnosť povedať podstatu problému kratšou formou. Naučiť sa nie množstvom slov zahltiť základnú myšlienku, ale objasniť ju krátko, logicky, eventuálne na príklade. Byť ústretový voči poslucháčom. To je veľmi dôležité najmä tam, kde stojíme voči menej skúsenému debatérovi alebo málo sebavedomému a priskromnému človeku. Napríklad úroveň rozhovoru s dieťaťom prejavuje stupeň ľudskosti dospelého. Osobnosť staršieho, jeho sebaistota a sebakritickosť výrazne ovplyvnia debatu. Kto berie sám seba, svoje malé ja priveľmi vážne, nebýva dobrým debatérom. Na to je potrebné dozrieť.

Základom každej psychoterapie je rozhovor. Rozvážne slovo vyslané k duši druhého, slovo, ktoré poteší, povzbudí a prejaví porozumenie. Slovo, ktoré naznačí, že čaká na odpoveď alebo tiché sústredenie sa na spoveď trpiaceho. Je až ťažko vysvetliť zázračné pôsobenie takého rozhovoru. Úlohu hrá – rovnako ako pri všetkých priateľských rozhovoroch – vedomie, že druhý si pre mňa našiel čas, váži si ma a radostne ma počúva s nepredstieraným záujmom. Preto aj spontánnosť a prirodzenosť sú často rozhodujúce. Nezanedbateľná je schopnosť porozumenia a vysvetlenie problému. Vzájomný rešpekt a dôvera v schopnosti partnera potom završuje liečebný efekt pekného rozhovoru.

Hlási sa však kacírska myšlienka, či väčšina tých terapeutických a značne nákladných rozhovorov nie je iba náhradou za nedostatok priateľských kontaktov a ľudského porozumenia v našom rodinnom a občianskom živote.

Áno, rozhovor môže byť a býva liekom smutnej duši, ale iba ak prebieha medzi dostatočne citlivými a málo egoistickými bytosťami, ktoré si vážia seba rovnako ako svojho oponenta. Slovo má ohromnú, často  rozhodujúcu silu na prijímateľa, no nielen v tom pôvodnom význame, ale v celom kontexte citového sprievodu a dobromyseľného zámeru. Vážme si každé slovo!

(2002)

Viac sa dočítate v najnovšom čísle časopisu Diabetik 3-4/2018, ktoré je práve v predaji!