Koncom minulého roka sa objavila nová kniha, ponúkajúca diabetikom rady o zdravej výžive a na príprave ktorej ste sa spolupodieľali. Aký bol Váš hlavný motív pre prípravu tejto publikácie?

Vydavateľstvo Raabe ma oslovilo, že pán Dr. Minárik píše knihu a hľadajú diabetológa, ktorý by sa mohol do niečoho podobného zapojiť. Už v minulosti som s týmto vydavateľstvom spolupracovala a písala som pre pacientov o diabete a obezite. Lekárom a pacientom sa to veľmi páčilo, preto ma asi oslovili aj v tomto prípade.

Písanie pre pacientov, zrozumiteľným spôsobom a prístupným štýlom teda nie je pre Vás nič nové...

Pochádzam z novinárskej rodiny, napríklad moja mama písala v Hospodárskych novinách, aj keď sa venovala trošku inej oblasti. Aj môj starý otec bol novinár, takže som vyrastala s prostredí, v ktorom malo písané slovo svoje pevné miesto. Možno aj to bol prvotný motív, prečo ma vydavateľstvo už pred rokmi oslovilo. Písanie ma nezaťažuje, skôr naopak, baví ma písať a som rada, že som mala opäť príležitosť si to vyskúšať.

Kniha sa venuje správnemu stravovaniu diabetikov. Nakoľko je podľa Vás dôležité, aby sa pacienti s diabetom zaoberali svojim stravovaním?

Je to podľa mňa téma číslo jedna. Mám šťastie,  že v mojej ambulancii pracuje šikovná sestra, ktorá sa venuje edukácii pacientov pravidelne, a to každú stredu. Máme túto edukáciu rozdelenú na skupiny inzulínových a neinzulínových pacientov. Vždy keď vidíme, že pacient má v stravovaní problémy, absolvuje edukáciu opakovane. Prichádzajú aj pacienti, ktorí neabsolvovali v minulosti nič podobné a nemienia obetovať jednu-dve hodiny svojho času, aby si túto prednášku vypočuli. Nemôžem každého pacienta takto edukovať počas ordinačných hodín a preto je našou podmienkou, že bez tohto vstupného školenia nemôžu byť mojimi pacientmi.

Keď ich doslova prinútime, aby sa dozvedeli veľmi podstatné veci pre svoj život s diabetom, sú napokon šťastní a hovoria, že sa dozvedeli niečo, čo nikdy predtým nepočuli. Potvrdením významu edukácie je veľmi rýchle zlepšenie ich metabolickej kompenzácie, často aj výrazné zníženie hmotnosti a celkové lepšie prospievanie. Myslím, že farmaceutické firmy sú z našej ambulancie aj trošku nešťastné, pretože prioritu kladieme na režimové a stravovacie opatrenia a až následne sa zameriavame na aplikáciu nového lieku alebo nasadenie inzulínu. Je pravda, že časom veľa informácií pacienti zabudnú a mnohí ani nie sú vnútorne motivovaní sa ďalej vzdelávať.

Platí pri diabete, že ženy sú lepší pacienti ako muži?

Hovorieva sa, že ženy sa viac zaujímajú o svoje zdravie a matky dbajú aj na zdravie celej rodiny. Podľa svojich skúseností však môžem potvrdiť, že aj muži vedia byť dobrí pacienti. Pri edukácii ponúkame, aby muži prišli aj so svojimi manželkami, pokiaľ doma títo muži nevaria. Pretože darmo im budeme vykladať, čo a ako variť, keď o tom nemajú poňatia. Preto často pozývame manželské páry a keď už si to manželky vypočujú, dohliadajú na svojich manželov v podstate každodenne.

Kniha, ktorú som spomínal na začiatku, nie je len o výžive diabetikov, ale venuje sa aj medicínskym otázkam, spojeným s diabetom. Na ktorú časť knihy by ste chceli osobitne upozorniť, s ktorou pasážou ste osobne spokojná?

Som veľmi spokojná s celou knihou a uvedomujem si dôležitosť takýchto publikácií a časopisov. Som si vedomá, že lekári naozaj objektívne nemajú šancu ponúknuť edukáciu pacientom do hĺbky a v rozsahu, v akom by si to zaslúžili. V knihe sú jedálničky zostavené pre konkrétne inzulínové režimy. Pacienti často ani netušia, či majú regular, analóg, či sa majú stravovať trikrát, šesťkrát alebo jesť sacharidy len dvakrát a toto všetko tam je presne zachytené. Kniha sa tak stáva dobrou pomocou aj pre lekárov, nielen pre pacientov. Kniha je napísaná prístupne a aj graficky atraktívne, takže niektoré pasáže sú zvýraznené a celkovo texty od troch rôznych autorov pôsobia hutne a kompaktne.

Na knihe sa mi najviac pozdáva to, že som sa zámerne vyhýbala používaniu nezrozumiteľných odborných termínov. Pacienti sa hanbia a neopýtajú sa, čo presne sa pod konkrétnym termínom skrýva. V ambulancii vidím, že pacienti občas tápajú pohľadom a sú zaskočení. Každý lekár pozná ten pocit, keď sa pristihne pri používaní termínov, ktoré sú laikom dosť vzdialené. Druhá skupina pacientov študuje medicínu internetovou formou a prídu vyskúšať lekára, či vie, o čom rozpráva. Vtedy si vypočujem od pacientov striktne odbornú terminológiu, ako na lekárskom kongrese a môžem sa prispôsobiť nasadenej latke v komunikácii.

Kedy a za akých okolností ste sa dostali k diabetológii?

Na začiatku stála úplná náhoda. Po skončení školy som išla pracovať na pľúcne oddelenie v Podunajských Biskupiciach. Bolo to v čase, keď si človek nemohol veľmi vyberať. Chcela som sa venovať internej medicíne, ale nejako úplne sa od začiatku špecializovať nebolo možné. Podarilo sa mi teda zamestnať na pľúcnom oddelení, ktoré bolo na špičkovej úrovni a vládla tam aj príjemná pracovná atmosféra.

Keď som bola na materskej dovolenke, volala mi pani docentka Rašlová s ponukou, či by som nechodila do jej ordinácie na Kramároch raz do týždňa ordinovať. Poznala ma už z mojich študentských čias, keď som pre nich robila nejaké laboratórne práce. Môj otec je genetik a jedno leto som ako brigádu izolovala DNA. Vtedy sa mi známi smiali, že brigádnici obyčajne dokladajú rožky v obchode alebo obsluhujú v kaviarni, ale ja som izolovala DNA. Pani doktorka vedela, že dobre komunikujem po anglicky a už predtým poslala ma kvôli jednému nutričnému dotazníku na zaškolenie do Škótska.

Moja reakcia bola, že som pani doktorke vysvetľovala, že o diabetológii neviem takmer nič a päť rokov na materskej som sa venovala najmä dojčeniu a meneniu plienok. Napokon ma prehovorila, začala som tam chodiť a zistila som, že ma diabetológia baví omnoho viac, ako práca na pľúcnom oddelení. Diabetológia je veľmi dynamický odbor, ktorý sa zameriava na obrovskú skupinu pacientov a objavuje sa stále veľmi veľa nových vecí. Keď som sedela v tej ambulancii, tak som zatúžila aj ja mať také zabehnuté pracovisko, robiť štúdie a časom si možno aj niekoho zamestnať.

Naša dobrá rodinná známa mi časom ponúkla miesto v diabetologickej ambulancii v Malackách  a tak tam pôsobím doteraz. Vybudovala som si na zelenej lúke úplne novú ambulanciu. Presvedčila som sa aj o tom, že v Bratislave je diabetológov dostatok a zvykla som si na dochádzanie. V Malackách ma už ľudia poznajú a mám tam slušnú pacientsku klientelu.

V čom je podľa Vás diabetológia špecifická ako medicínsky odbor?

Zodpovednosť za liečbu diabetického pacienta leží najmä na ňom samotnom. Diabetológ má k dispozícii edukáciu a nástroje, ako ho presvedčiť spolupracovať. Nemôžem stáť nad každým pacientom a ani mu nič prikazovať.

Špecifikom diabetu je, že býva aj dôsledkom nesprávneho životného štýlu. V Británii sa objavila definícia, že je diabetes je ochorenie z nedostatku pohybu. A je to skutočne tak. Ak by pacienti začali viac chodiť, jesť menej mäsa a mastných výrobkov a zaradili do stravovania viac strukovín, tak to by azda mohlo aj stačiť. To však bude dlhá cesta.

Aké pohybové aktivity odporúčate svojim pacientom?

Stále hovorím, že netreba nič špeciálne, len stačí viac chodiť. Mám jedného pacienta, ktorý po odchode na dôchodok pribral asi desať kilogramov. Bol z toho mrzutý a povedal si, že začne chodiť, ako som mu stále hovorila. Najprv začal hodinovou prechádzkou pred obedom a poobede. Kilogramy mu odrazu ubudli, vrátil sa na svoju pôvodnú váhu, cíti sa oveľa vitálnejšie a spokojnejšie.

Neviem, či ste niekedy počuli o termíne modré zóny. Jeden výskumník, pracujúci pre časopis National Geographic, sa rozhodol nájsť a identifikovať po celom svete zóny, v ktorých obyvatelia žijú najzdravšie a najdlhšie. Mohli by sme si myslieť, že modrou zónou budú najmä nejaké izolované ostrovy, kdesi ďaleko od civilizácie, kam nedorazili všetky neduhy. V zozname mu napokon zostali ostrov Okinawa, Ikária, Sardínia, Kostarika a čo je zaujímavé, tak v Spojených štátoch žije enkláva kresťanskej cirkvi Adventistov siedmeho dňa, ktorá sa tiež dostala do tohto zoznamu. Aj v konzumnom svete teda môžu ľudia žiť zdravo.

Čo je spoločným znakom všetkých týchto ľudí z modrých zón po celom svete? Je to úplne jednoduché. Nikto z nich nechodí do posilňovne, nedrží proteínové diéty a podobné nezmysly. Iba sa striedmo stravujú, teda neprejedajú sa a ak niekam chcú ísť, idú pešo. Majú záhradky a čo môžu, to si dopestujú. Ak chcú ísť k susedovi alebo do kostola, idú po svojich. Prirodzený pohyb, nič iné.

Keď spomínaný výskumník rozprával s tými storočnými ľuďmi, videl na vlastné oči, ako žijú. Jedna storočná pani ho doma hostila a musela stále vstávať s nízkeho sedenia a odbiehala do kuchyne. Už len týmto pohybom si môžete posilniť také svalové partie, o ktorých ani netušíte, že ich máte. Sama som to zistila, keď som začala používať sedací vak. Za pár minút v týždni chceme  v telocvičniach a posilňovniach dohnať nízky výdaj kalórií. Pritom stačí jazdiť menej autom, viac chodiť po schodoch a nie výťahom. Chce to však väčšiu individuálnu a spoločenskú zmenu.

Aké by teda mali byť zásady pre zdravý život?

Výsledkom výskumu modrých zón je identifikácia základných zásad, ktoré môžu viesť k zmene životného štýlu. Tá redukcia nebola nejaká svojvôľa konkrétneho vedca, ale je to výsledok serióznej vedeckej práce. Podarilo sa zistiť, že z dlhovekých ľudí nikto nie je vegetarián a abstinent. To sú tie dobré správy. (smiech) Na druhej strane mäsa a rýb tiež zjedia pomerne málo. Podľa jednej čínskej štúdie je potrebné prijímať skôr potraviny rastlinného pôvodu, optimálne v 95 percentnom podiele na celkovej strave. Tak si dokonca môžete znížiť pravdepodobnosť kardiovaskulárneho alebo onkologického ochorenia. Ak si teda zabezpečíte dostatočne pestrý prísun rastlinných bielkovín, robíte veľmi dobrú službu svojmu telu. Ja sama nie som vegetarián, ale je rozdiel, či jedávate mäso dvakrát týždenne alebo dvadsaťkrát.

Kalorická reštrikcia je tiež veľmi dôležitá. Keď jedávate striedmejšie, tak sa v organizme tvorí menej voľných radikálov a z toho vyplývajúceho oxidačného stresu a zápalov, ktroré stoja za väčšinou civilizačných ochorení. Menšie množstvo stravy teda priamo súvisí s predlžovaním veku. Naše chute, to je zvyk. Kedysi ako ľudský druh sme nemali taký ľahký prístup k mastným, sladkým a kaloricky výdatným jedlám, preto ak už sme sa k takému jedlu dostali, tak sme ho jedli čo najviac. Tak sme získavali evolučnú výhodu a mohla sa rozvíjať naša inteligencia. Dnes už to také evolučne výhodné nie je, skôr nás to obmedzuje a pomaly zabíja.

Evolučne sme sa vďaka dobrej strave stali inteligenčne pripravenými, ale získaná inteligencia nám akosi nepomáha sa vyrovnať s touto novou evolučnou výzvou – menej jesť...

Áno, inteligencia a z toho vyplývajúca pohodlnosť je teraz náš nepriateľ. Autor, ktorý píše o modrých zónach, dospel k poznatku, že neradi robíme rozhodnutia a berieme to, čo sa nám ponúka, pretože je to jednoduchšie. To, že máme epidémiu obezity, nesúvisí s tým, že nám menej záleží na zdraví alebo sme lenivejší. Sme tak naprogramovaní, že ak máme jedlo, tak ho jeme. Ak ho nemáme, tak si ho ideme zadovážiť. Keď vidím v školských bufetoch, čo si kupujú deti za peniaze od svojich rodičov, tak musím konštatovať, že je to strašné.

Mojim dvom deťom dávam vlastnú desiatu z domu. Obsahuje vždy ovocie, zeleninu, orechy, strukoviny, celozrnné pečivo. Balím im tieto desiaty každý deň a musím kvôli tomu vstávať o 5.30, aby som to všetko stihla. Stojí mi to za to, lebo viem, že deti si na to zvyknú, budú to považovať za normálne a nebudú v bufete zbytočne míňať peniaze na sladké vody a sladkosti. Je málo ľudí, ktorí majú na niečo také energiu a kapacitu, to si veľmi dobre uvedomujem. Pred piatimi rokmi by som to ani ja nedokázala. Ak sa však má uskutočniť nejaká zmena, mala by sa začať u detí.

Aké sú teda prvé kroky k zmene?

Ideálne je, ak zmena nie je iba doplnenie jedálnička o nejaké zázračné potraviny a nápoje. Ak začnete piť výhradne palinový čaj a jesť klíčky, ale inak budete žiť tak ako predtým, nič sa nezmení. Diéty nefungujú. Musíme prispôsobiť celkové spoločenské prostredie a vtedy je zmena trvalá.

Svojho času mali vo Fínsku v najvyššiu kardiovaskulárnu úmrtnosť na svete, najmä vďaka zlej strave, alkoholu a fajčeniu. Cielenou edukáciou najmä žien začali tieto negatívne trendy klesať a postupne ubúdalo aj množstvo úmrtí na kardiovaskulárne ochorenia. To nám ukazuje, že zmena je možná a dokonca vieme, ako postupovať. Teraz už by stačilo len chcieť.

V Spojených štátoch už žije v modrých zónach takmer päť miliónov ľudí. Sú tam vybudované parky, v školách sú zakázané bufety s nezdravou stravou, v obchodoch potravín sú označené zdravé potraviny ako strava pre dlhovekých. Tak začali priťahovať aj pozornosť obyvateľov, ktorí by k zmene sami nikdy nedospeli. Ak si však do nejakého pracovného kolektívu prinesiete zdravé potraviny a všetci naokolo jedia klobásy, fajčia a smejú sa z vás, tak to nie je ideálna cesta k pozitívnej zmene. Bez zmeny okolia je každá snaha takmer určite odsúdená na neúspech.

Pre diabetického pacienta je dôležitá aj psychická rovnováha. Vy sama ste sa začali venovať joge a už si bez nej neviete predstaviť svoje fungovanie. Pomáha Vám napríklad zbavovať sa stresu?

Naša práca je veľmi náročná. Pacienti prídu a hodia na nás všetky svoje starosti a negatívne nálady. Je to veľmi vyčerpávajúce. Mala som našťastie tú schopnosť zabuchnúť za starosťami dvere a netrápiť sa nimi po práci. Nenosila som si domov prácu ani konkrétne ťažké prípady pacientov. Po skončení materskej a nástupe do práce som si uvedomila, že musím niečo začať robiť, lebo inak zošaliem. Joga je ideálna v tom, že je to o spomalení mysle, dýchaní a cvičení. Môžem to každému len odporúčať.

Napísali ste nám do časopisu článok o komunikácii medzi pacientom a lekárom. Aké rady by ste ponúkli diabetickému pacientovi pre komunikáciu so svojim diabetológom?

Ak pacient vie, že má nejaký problém, musí ho pomenovať. Musí sa snažiť aj nadviazať očný kontakt. Pri vyšetrení by mal byť duchom prítomný lekár aj pacient a komunikácia nemôže byť neosobná. Pacienti by tiež mali byť úprimní a nemali by klamať, pretože lekár to vo väčšine prípadov aj tak odhalí. Neviem pomôcť pacientovi, ktorý sa má liečiť na zvýšený cholesterol, vypíšem mu recept na lieky a z poisťovne mi príde výpis, že si tieto lieky celé štyri roky ani raz nevybral.

Diabetes so sebou prináša mnohé pridružené komplikácie, tou najhoršou je okrem straty zraku aj tzv. diabetická noha. Máte pocit, že situácia sa pri výskyte komplikácií skôr zlepšuje? Má edukácia pacientov praktický zmysel?

V rámci edukácie sa venujeme aj týmto problémom a ja každého svojho pacienta pravidelne vyzúvam. Viem, že to nerobia všetci lekári, ale je aj na pacientovi, aby o prehliadku nôh požiadal. Stačí sa spýtať: „Pán doktor, nechceli by ste sa pozrieť na moje nohy?“ Pochybujem, že sa medzi kolegami nájde taký, ktorý by to odmietol. Pacient by teda mal byť aktívnejší.

Spomínali ste, že diabetológia je dynamický medicínsky odbor. Objavujú sa nejaké zaujímavé novinky, ktoré používate vo svojej praxi?

Nepochybne sa objavuje mnoho nových účinných a bezpečných liekov. Lekár má v moci vybrať si správnu kombináciu. Svoju časť zodpovednosti však má aj nastavenie systému a zdravotné poisťovne. Lekári sú nesmierne preťažení a žiada sa od nich, aby pracovali nad rámec financií, ktoré im systém nadeľuje. Nemôžem predsa ísť do straty, keď chcem vykonávať medicínsku prax vo svojej ambulancii.

Vzhľadom na nízku finančnú atraktivitu medicínskeho štúdia sa dostávame do štádia, keď medicínu vyštudujú aj ľudia, ktorí nemajú požadované odborné kvality. Je akútny nedostatok diabetológov, ale aj iných lekárov a systém na to reaguje len veľmi pomaly. Lekárov je teda nedostatok z kvalitatívneho a kvantitatívneho hľadiska a ak spoločne nebudeme vyvíjať tlak na zmenu, tak sa situácia nezmení.

Koľkí kvalitní lekári odišli do zahraničia a teraz nám chýbajú? Celá zodpovednosť by nemala byť len na pleciach lekárov, ktorí sú často terčom kritiky. Lekári zostali na Slovensku, zostali pri svojich pacientoch a robia dobre svoju prácu. Mali by sme si ich vážiť a aj spoločensky oceniť.

Rozhovor pripravil Jozef Dermek

CV MUDr. Barbora Zoboková

Venuje sa prednáškovej činnosti, píše články, vyšla jej prvá kniha o diéte pre diabetikov. Matka dvoch detí, diabetologička, pracuje v ambulancii v Malackách, vo voľnom čase hrá klavíri, venuje sa jóge a francúzštine.

- 1975 - narodená v Bratislave

- 1990 -  stredná škola Maryland, USA

- 1993 – maturita na Gymnáziu L. Novomeského v Bratislave

- 1998 – stáž vo fakultnej nemocnici v Oslo, Nórsko

- 1999 – štátnica LF UK odbor všeobecné lekárstvo

- 1999 – stáž v nemocnici St. Michel v Paríži, Francúzsko

- 1999-2008 – pľúcne oddelenie FN Bratislava

- 2002 – atestácia z vnútorného lekárstva

- 2007-2008 – metabolické centrum Doc. Rašlovej

- 2008-2011 - diabetologická ambulancia MUDr. Pavleovej

- 2011 – atestácia z diabetológie

- 2011- dodnes – vlastná diabetologická ambulancia v Malackách