Byť jeden deň na vrchole a cítiť sa ako kráľ, nepotrebovať spať, ale, naopak, stále niečo robiť a na druhý deň sa topiť v depresii bez zmyslu života až dokonca pomýšľať na odchod z tohto sveta je stav, ktorý prežíva približne jeden zo sto jedincov. Príčinou vzniku takejto psychickej poruchy, ktorá nesie názov afektívno-bipolárna porucha, sú podľa psychologičky PhDr. Miroslavy Murárikovej narušené mozgové bunky, ktoré sú zodpovedné za reguláciu emócií.
Ako už názov poruchy vypovedá, človek prežíva periodické zmeny nálady, od mánie prechádza do zrkadlového obrazu – do depresie v tzv. cykloch. To znamená, že určité obdobie je nadmerne veselý, rozjarený, extrémne aktívny, potom ho vystrieda štádium, v ktorom je neskutočne smutný bez chuti tešiť sa z bežných vecí. Jednoznačne sa nedá povedať, čo ochorenie vyvoláva, z veľkej časti je však podmienené genetickými faktormi. „Keď má afektívno-bipolárnu poruchu jeden z rodičov, je 23 až 24 % pravdepodobnosť, že na ňu ochorie aj potomok. To však ešte stále neznamená, že sa skutočne prejaví. Psychickú poruchu musia spustiť nejaké vonkajšie faktory,“ hovorí psychologička. A tými môže byť neúmerný stres, na ktorý sa v súčasnej dobe sťažuje čoraz viac ľudí, problémy v práci či nezmierenie sa s ďalšou diagnózou, napríklad aj s cukrovkou.
Spustí sa kedykoľvek
Afektívno-bipolárna porucha sa väčšinou prejavuje v adolescentnom veku, prvá ataka človeka prekvapí okolo dvadsiatky. Môže sa však spustiť v ktoromkoľvek veku, v prípade detí však o tejto psychickej poruche nemožno hovoriť. Detská osobnosť je totiž vo vývine a prejavuje sa inak ako dospelá osoba. „Keď je dieťa v depresii, často sa to prejavuje zlostnosťou, agresivitou, veľkým vystrájaním alebo stiahnutím sa do seba. Pritom ide o hlboko prežívaný smútok, s ktorým sa dieťa nevie vysporiadať. V psychoterapii však napreduje veľmi rýchlo, reaguje spontánne, pretože jeho osobnosť nie je uzavretá. Naproti tomu dospelý človek musí na sebe pracovať aj niekoľko rokov, aby zmenil svoje prežívanie,“ vysvetľuje PhDr. M. Muráriková.
Viete, že...
s afektívno-bipolárnou poruchou fungovali aj známe osobnosti? Napríklad francúzsky impresionista Vincent van Gogh, politik Winston Churchil, hudobný skladateľ Robert Schumann či český herec Miloš Kopecký. Mnohí z nich dokonca dokázali tvoriť aj vo fáze mánie.
Nespavosť, smútok či bolesti brucha
Je veľmi dôležité, aby s pacientom s afektívno-bipolárnou poruchou spolupracovala jeho rodina. Život s psychicky chorým človekom ich výrazne ovplyvňuje a zasahuje aj do ich fungovania. Po období manickej fázy môže podľa psychologičky nasledovať aj obdobie, keď človek funguje úplne normálne. Avšak deň, ktorý prinesie zase depresívnu náladu, nepozná. V tejto fáze sa v dnešnej dobe môže nájsť hocikto.
Dôležité je ale to, ako dlho trvá a aké pocity človeka prenasledujú. Môže ho trápiť nespavosť, alebo, naopak, zvýšená spavosť, strata chuti do čohokoľvek, neschopnosť prežívať radosť. Môžu ho zožierať pocity viny, celý svet vidí čierne, budí sa vydesený, nespokojný, má veľký problém urobiť bežné úkony, niekedy sa prejedá, inokedy nič nekonzumuje. „Keď človek nerozumie svojim pocitom a neuvedomuje si, čo zažíva, prejavuje sa skôr telesne. Môže mať napríklad problémy s dýchaním, pocit tlaku na hrudníku, kožné prejavy či tráviace ťažkosti,“ upozorňuje PhDr. Muráriková.
Bludy, halucinácie
V depresívnej fáze sa človek dokonca môže zapodievať myšlienkami na odchod z tohto sveta, až sa dopracuje k samotným pokusom. Podľa psychologičky ho môžu v ťažších štádiách prenasledovať bludy, halucinácie, môže mať sebapoškodzujúce pocity, že neexistuje. „Niekedy má blud eternity, teda klamné presvedčenie, že bude trpieť večne. V manickej fáze ho môžu prekvapiť zase megalomanické bludy, napríklad je presvedčený, že je záchrancom sveta. Z mojej skúsenosti však môžem povedať a vyplýva to aj z výsledkov psychoanalýzy, že pri pozorovaní pacientov v manickej fáze som z nich nevnímala nefalšovanú radosť a šťastie, ale akoby svojím správaním len potlačovali stav hlbokej vnútornej depresie.“
Ako tank
Podľa vonkajších prejavov sa človek v manickej fáze správa šťastne, nadnesene, plný odhodlania uskutočniť svoje plány. Mánia mu prináša zvýšenú agitovanosť, až svojím správaním obťažuje svoje okolie, pretože jeho nápady sú zväčša iracionálne. Podľa psychologičky robí nezmyselné veci, prestáva spať, pretože má nesmierne veľa energie. „Ide ako tank, avšak stráca kontakt s realitou. Svet nevníma taký, aký je. Takýto človek dokáže rýľovať záhradu aj v noci, alebo skúpi všetky uhorky, lebo si ide otvoriť veľkoobchod. Sám seba už nevie zastaviť, nemá nadhľad.“ Pacient dokonca môže pôsobiť aj dojmom dobrého spoločníka, avšak nekritickosť a prchavosť jeho myslenia môže vyvolať v ostatných ľuďoch negatívne reakcie. Tie zase v prípade, že trpí rezonantnou mániou, môžu u neho vyprovokovať agresívne správanie. Rezonantná nálada je totiž charakteristická podráždenosťou, hnevom a agresívnymi prejavmi.
Ako hovorí PhDr. M. Muráriková, v čase prechodu z mánie do depresie môžu človeka prenasledovať pocity šťastia a zároveň aj depresie. Jeho nálada sa vtedy mení veľmi rýchlo a emócie sú neudržateľné. Takýto stav sa hodnotí ako zmiešaná a zároveň aj ťažšia forma afektívno-bipolárnej poruchy.
M. Kopecký: „Páli vám to na 150 %, všetko sa darí, slová a vety sa len tak sypú, vy ste kráľ a ľudia trplaslíci, robíte dobro, ste blažení, nepotrebujete spať, svet patrí vám a tá neznesiteľná ľahkosť bytia vám dáva vytúžené krídla. Je to jeden veľký flám, všetko je jedno, žiadne riziko nie je dosť veľké na to, aby vás zastrašilo.“
Do rúk psychiatra
V každom prípade človek s takouto psychickou poruchou patrí do rúk psychiatra, ktorý mu indikuje farmakoterapeutickú liečbu, najčastejšie stabilizátory nálady, protiúzkostné lieky či antidepresíva. Často zaberá elektrokonvulzívna liečba známa aj ako elektrošoková terapia. „Treba si však uvedomiť, že takýto človek je normálna osobnosť, ktorá má aj pracovné či vzťahové problémy, a to je moja parketa,“ hovorí psychologička. „Často, keď sa mu podarí vyriešiť si ich a zároveň sa do procesu uzdravovania zapojí aj rodina, jeho stav sa výrazne zlepšuje. Naopak, v prípade, že ho rodina udržiava v patologických vzťahoch, kde nefunguje komunikácia, je veľký predpoklad, že sa z psychickej poruchy len tak ľahko nedostane.“
Dĺžka liečby je teda individuálna. Niekto je na liekoch celý život, ale pritom je stabilizovaný, iný prežije len jednu či dve epizódy a žije ďalej plnohodnotne aj bez liekov. „Niekedy sa človek z psychickej poruchy dostane aj sám, nájde si svoje riešenie. Dôležitý je však vzťah – milovať a byť milovaný a vtedy sa dejú aj zázraky,“ tvrdí PhDr. Muráriková.
(ivk)
Foto: www.fotolia.com