Prečo práve moje dieťa má diabetes?

Strach, zúfalstvo, beznádej, to všetko patrí k pocitom rodičov tesne po tom, ako sa dozvedia, že ich dieťa má diabetes 1. typu. Prečo práve naše dieťa? Čo sme mohli spraviť, aby cukrovku nedostalo? pýtajú sa bezradne. Hľadajú v pamäti niekoho z rodiny, kto týmto ochorením trpel. Vyčítajú si, že možno mohli ochoreniu zabrániť, keby dieťaťu dávali inú stravu. Ďalší argumentujú opačne, že dieťa sa zdravo stravuje a má dostatok pohybu. Kde sa teda stala chyba?

Postupne, čím viac sa o diagnóze dozvedajú, majú vo veciach jasnejšie a pochopia, že ochoreniu ich dieťaťa sa nedalo vyhnúť. Cukrovka 1. typu je totiž ochorenie, ktoré je podmienené imunologicky. Organizmus si začne vytvárať protilátky proti vlastným beta-bunkám tzv. Langerhansových ostrovčekov pankreasu. Úlohou beta-buniek v zdravom organizme je produkovať inzulín, v prípade poruchy systému obranyschopnosti však organizmus začne vlastné bunky ničiť natoľko, že postupne, u niekoho pomalšie, v inom prípade rýchlejšie, tvorba inzulínu v tele úplne zanikne a pacient je odkázaný na aplikáciu inzulínu zvonka, pomocou injekcie. Práve rýchle dodanie inzulínu dieťaťu, ktorému bola diagnostikovaná cukrovku 1. typu, je nevyhnutné, pretože inak by mohlo dôjsť k rozvratu vnútorného prostredia, k bezvedomiu, prípadne až k smrti. Medzi najčastejšie príznaky cukrovky patrí neuhasiteľný smäd, časté močenie a nápadné chudnutie.

Odhodlaní bojovať
Po prvých informáciách o cukrovke väčšinou u rodičov nastáva isté upokojenie, že nič nepremeškali a ich dieťa by dostalo cukrovku tak či tak, pretože jeho imunitný systém sa jednoducho „zbláznil“. Majú však v súvislosti s cukrovkou množstvo ďalších otázok a keď na ne vďaka niekoľkým sedeniam s diabetológom a diabetologickou sestrou dostanú odpoveď, akoby im padol zo srdca kameň. Spokojní odídu domov s pocitom, že cukrovke ich dieťaťa je hodená rukavica a sú odhodlaní bojovať.

Nie sme v tom sami
Podľa primára Detského diabetologického centra Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave, MUDr. Ľubomíra Baráka, PhD., mnohým rodičom a, samozrejme, aj deťom samotným, počas prvotnej hospitalizácie pomôže fakt, že spoznajú ďalšie deti s rovnakým osudom. „Pre deti je obrovskou výhodou, že sa ocitnú v centre, kde je 10 – 12 detí s rovnakou diagnózou. Nezdá sa im čudné, že majú cukrovku, lebo ju majú aj ostatné deti okolo nich,“ vysvetľuje Ľ. Barák.
Ako diabetológ ďalej uviedol, rodičia sa často obávajú, že ich dcéra nebude môcť mať pre cukrovku deti, že syn môže zabudnúť na kariéru. Podobné starosti rozptýlia pozitívne príklady pacientov, ktorí aj napriek tejto diagnóze dosiahli mimoriadne úspechy.

Prehnaný strach
Rodičia sú, prirodzene, na svoje dieťa mimoriadne naviazaní, často sa preto stáva, že z cukrovky majú oni sami väčší strach než ich dieťa. Z toho plynú aj neúmerné obavy a snahy dieťa až prehnane chrániť, čím mu však, paradoxne, viac škodia. Zákaz obľúbených aktivít v strachu pred zranením či fyzickým preťažením, vyčlenenie z kolektívu a nemožnosť absolvovať skupinové školské aktivity, to psychike dieťaťa s diabetom nepomôže. Dôležité je v prípade rodičov dôverovať diabetológovi a keď on aktivity schváli, treba sa jeho rád pridŕžať. „Ak rodičia dieťa nepustia na výlet alebo sústredenie, dieťa sa cíti menejcenné a vyradené z kolektívu preto, že má cukrovku. Podpora rodiny a celého okolia je veľmi dôležitá. Deti s diabetom treba brať ako rovnocenné a treba ich podporiť v tom, aby sa zaradili do kolektívu. Najväčší prínos vidím v liečebno-rekondičných pobytoch. Tam deti môžu podniknúť rozmanité aktivity bez obáv a ich psychike to výrazne prospeje,“ zdôrazňuje Ľ. Barák.
Svedčia o tom aj názory mladých dospelých s diabetom. Keď sa ich opýtate, ako vnímali správanie svojich rodičov v počiatku ochorenia, mnohí povedia, že im prekážalo úzkostlivé správanie a večný strach rodičov.

Dodáme hormón
Pre rodičov detí s cukrovkou 1. typu je dôležité pochopiť, že v dieťati nesmú pestovať pocit chorobnosti, aby nenadobudlo dojem, že je hendikepované, menejcenné a neschopné vyrovnať sa ostatným. Musia ratolestiam vysvetliť, že to, čo spoločne skúsia zvládnuť, je len dostávanie hormónu, ktorý sa im v tele netvorí. Čím sú deti staršie, o chorobe vedia viac a liečebný režim sa pre ne stáva prirodzenou súčasťou dňa. Pochopia, že cukrovka si len vyžaduje disciplínu, nie radikálnu zmenu života jednotlivca či rodiny. Dôležité je dostať liečbu inzulínom, pohyb a stravu do harmónie. Keď zistia, že ich obľúbenej aktivity sa vzdať nemusia, bežne skonštatujú, že cukrovka nie je až taká zlá choroba. Podstatné pre ne je, že sa nebudú odlišovať od ostatných. Je prirodzené, že vonku s kamarátmi si nechcú odoprieť hotdog alebo pizzu. Ani nemusia, len je potrebné, aby ovládali sacharidové jednotky.

Pozitívne myslenie
Pripravte sa na to, že nebude vždy všetko len idylické. Budete zažívať lepšie, ale aj horšie chvíle. Vaše dieťa prejde rôznymi obdobiami od apatie cez prehnané dodržiavanie režimu a obdobie vzdoru až po znormalizovanie sa a zladenie s režimom. Vy ako rodičia sa preto musíte okrem trpezlivosti naladiť aj na pozitívne myslenie. Jedine to vám pomôže zmieriť sa s diagnózou vášho dieťaťa a preniesť pozitívny náhľad na vec aj naň.


Čo by ste mali vedieť?
● Ochoreniu dieťaťa ste nemohli predísť.
● Nevyčleňujte svoje dieťa z kolektívu.
● Nebráňte mu v obľúbených aktivitách.
● Nepestujte v ňom vedomie, že je ťažko choré.
● Pozitívne myslite a preneste to aj na dieťa.
● Povzbuďte ho úspechmi iných diabetikov.
● Dôverujte svojmu diabetológovi a pýtajte sa, ak máte nejasnosti.



Foto: fotolia.com