09.07.2009, 12:28

Vladimír Schwandtner: „Mám vyše sto detí.“

Čo je to za človeka? Čarodejník? Liečiteľ? Blázon? Pri rozhovore s Vladom vám napadne všeličo. On by mávol rukou a povedal: „Som elektrikár, nie lekár.“ Napriek tomu je s lekármi v kontakte a tí si ho vážia. Vlada elektrikára, ktorý s drogovo závislými deťmi dokáže zázraky. Nevidí v tom žiadnu vedu. Pritom nikdy nič podobné robiť nechcel. Ono sa to tak nejako vyvŕbilo. Ešte predtým však mal čo robiť sám so sebou, aby sa zbavil závislosti od alkoholu a nestratil rodinu. Hoci rozpráva veľmi rád a dlho, o cukrovke povedal len zopár viet. Pamätá si úplne presne, kedy mu metabolizmus zblbol a hoci má aj iné zdravotné problémy, radšej rieši tie cudzie.  

[[{"type":"hn-image","fid":"421967","attributes":{"class":"left"}}]]Čo je to za človeka? Čarodejník? Liečiteľ? Blázon? Pri rozhovore s Vladom vám napadne všeličo. On by mávol rukou a povedal: „Som elektrikár, nie lekár.“ Napriek tomu je s lekármi v kontakte a tí si ho vážia. Vlada elektrikára, ktorý s drogovo závislými deťmi dokáže zázraky. Dokáže im pomôcť. Lebo chce. Nevidí v tom žiadnu vedu. Pritom nikdy nič podobné robiť nechcel. Ono sa to tak nejako vyvŕbilo. Ešte predtým však mal čo robiť sám so sebou, aby sa zbavil závislosti od alkoholu a nestratil rodinu. Svoju milovanú ženu Ľudku, dcéru Renátku a syna Vladka. Hoci rozpráva veľmi rád a dlho, o cukrovke povedal len zopár viet. Pamätá si úplne presne, kedy mu metabolizmus zblbol a hoci má aj iné zdravotné problémy, radšej rieši tie cudzie.

Písať o Vladovi je ľahké a ťažké zároveň. Ľahké preto, lebo robí niečo, čomu sa takým spôsobom ako on nevenuje nikto iný. A ťažké preto, lebo každá etapa jeho života je niečím zaujímavá a naozaj nie je jednoduché rozhodnúť sa, čím začať. Neostáva teda iné, len sa pridŕžať časovej následnosti.

Žena Ľudka

Vladova manželka Ľudka zohráva v jeho živote dôležitú úlohu. Ustála s ním roky jeho alkoholizmu a je pri ňom aj dnes. „So ženou sme sa vždy strašne ľúbili. Väčšinou muži zabudnú na výročie svadby. Ja nie, to skôr Ľudka zabudne. 27. mája 1973 o pol deviatej večer sme sa dohodli, že na druhý deň pôjdeme spolu na autobus do roboty. To v preklade znamenalo, že sme spolu začali chodiť,“ spomína Vlado svoju mladosť a ukazuje fotografiu spred 35 rokov, na ktorej sedí s Ľudkou na veľkom kameni. „Nedávno ten kameň odpratali, tak som ho dal vyhľadať, lebo ho chcem mať v záhrade. Najlepšie by bolo, keby bol na svojom mieste, kde pred rokmi, ale keď sa nedá, budem ho mať v záhrade. Žena sa mi čuduje, lebo pre ňu to musel byť čierny deň, keď sa so mnou zoznámila. Veď čo som ja potom robil! Robil som jej nervy, bol som agresívny...“ Naráža na svoje pitie, ktoré spočiatku nepovažoval za problém. Na chvíľu sa však vráti k začiatkom vzťahu s manželkou. „Z vojny som jej písal každý deň aspoň dva listy, ona tak dva do týždňa. Raz sme sa na opušťáku dohodli, že sa vezmeme. Ja som už vtedy pil. Jej babka robila v družstevnej vieche, bol som jej najlepší kunčaft. Keď som prišiel, všetci hneď, že kde mám gitaru. Vždy bola dobrá nálada a všetci ma mali radi. Bol som dobrý majster, dobrý pracovník, nikdy pre mňa neexistoval problém. Vždy som všetko vedel dobre premyslieť, zorganizovať, trhali sa o mňa.“

Fajnové pitie

Po vojenčine Vlado robil vo vinárskych závodoch, k alkoholu mal cestu otvorenú. Okrem toho mal doma v Častej veľký vinohrad, vo víne sa dobre vyznal. „Bol som alkoholik, ale fajnový na to, čo pijem a z čoho pijem. Musel som mať fajnové pitie aj fešácke poháriky. Mohol som piť víno aj tvrdé, nemal som zdravotné problémy. Kontroloval som si to darcovstvom krvi. Bola to rodinná tradícia. Rodičia boli darcovia krvi, tak som v tom pokračoval aj ja. Robilo mi dobre, že moja krv niekomu pomôže. Aj plaketu som dostal. Sestričiek na transfúzke som sa vždy pýtal, či môžem piť. Mne to nevadilo, ale v hre bolo zdravie, tak aby som nemal zlé výsledky, problémy s pečeňou alebo niečo podobné. Tlak som mal zakaždým skvelý 120/80, tam mi zvýšený cukor nezistili. To prišlo až neskôr.“

[[{"type":"hn-image","fid":"421968","attributes":{"class":"right"}}]]Agresívny

Hoci Vladovi nikto z okolia pre alkohol nič nevyčítal, cítil, že jemu samému to robí problémy. „Kým som nepil, bolo dobre. Ale keď som si dal čo len trochu, chytil som slinu a hotovka. V opitosti som mal urážlivý humor. Aj babky z dediny som dourážal. Dodnes ma mnohí oslovujú Šluky, prezývkou z mladosti, lebo som začal skoro fajčiť. Ale väčšinou boli zo mňa všetci očarení. Jedine k človeku, ktorého som mal najradšej, som bol agresívny. K mojej žene Ľudke. Keď ma prosila, aby som nepil, ešte ma to hnevalo, že čo si o mne myslí! Nakoniec som spravil presne to, čo nechcela – opil som sa. Dobre som ja vedel, že pre alkohol mám problém, ale ako každý alkoholik som ho neriešil radikálne.“ Skúšal teda s kamarátmi rôzne taktiky. Išlo mu o to, aby sa naučil piť správne. Tak, aby to nikomu neprekážalo. Jeho tri sestry aj s mamou ho totiž už posielali na liečenie. „Kamarát mal ženu sestričku v blázinci, tak som sondoval, čo tam s tými ľuďmi robia. Ak im dávajú len tabletky, nech mi ich donesie, to si môžem dávať aj ja doma. Stále som si myslel, že proti tej slopanici stačia nejaké lieky. A strašne som nechcel ísť na liečenie. Keď sa to zbieralo, povedal som si, že ja predsa nie som pochybná, prepitá existencia, čo prespáva pod mostom. Všade som bol hviezda a ľudia ma mali radi. Mal som dobré nápady, dokonca najlepšie, keď som bol opitý. Zaťal som sa a pol roka som nepil. Nemusel som sa premáhať. Vedel som, že s tým nebudem mať problém, ak nič neochutnám. Tak aj bolo.“

Spytovanie svedomia

Lenže prešlo šesť mesiacov a jeden deň, a Vlado si dal hneď ráno s kamarátom pivo a borovičku. V tej chvíli mu to v hlave preplo a už sa rozbehol. Po príchode z krčmy zobudil ženu aj deti, tie sa ho, chúďatá, báli. Rozbil kuchynský stôl a skončil na dvore, kde si spytoval svedomie a užieral sa výčitkami. Nasledujúci deň zašiel za kamarátom psychiatrom, aby ho vyliečil z alkoholizmu. Stále veril na zázračnú tabletku. Keď zistil, že ambulantne svoj problém nevyrieši, prinútil známeho lekára, aby ho na jeho vlastnú žiadosť poslal na protialkoholické liečenie. V tej chvíli sa alkoholu vlastne zbavil, len o tom ešte nevedel. Naozaj prišiel do liečebne a lekárke povedal, že je alkoholik. Ona si ho vypočula, potvrdila mu, že je komplikovaný prípad, ale keďže ako jeden z mála prišiel na liečenie sám od seba, že to určite zvládne. Na liečenie mu však kázala nastúpiť až o desať dní. Vraj majú veľa akútnych prípadov.

Desať dní mimo

„V tej chvíli sa mi zrútil svet. Ja som chcel svoj problém riešiť hneď – a teraz mám čakať?! Bolo to hrozných desať dní. Zažil som stav ako nikdy predtým a ani potom už nie. Nepotreboval som piť, jesť, fajčiť ani spať. Bol som pri zmysloch, ale prestal som rozprávať, padol som do seba, hodiny som sa dokázal pozerať na jeden bod. Neviem to popísať, ale bolo mi jasné, že som s pijatikou skončil. Nemusel som ísť na to liečenie, ale išiel som. Keď som po desiatich dňoch prekročil prah blázinca, všetko zo mňa opadlo. Vedel som, že som schopný človek. Všeličo som preskákal a vedel som, že tri mesiace tam vydržím a absolvujem to vzorovo, tak ako nikto, lebo keby som cukol, už by som ani domov nešiel, rovno by som spáchal samovraždu.“ Presne počas tých desiatich dní Vlado dostal cukrovku. Vie to vraj celkom isto, lebo zvýšený cukor mu zistili práve počas vstupnej prehliadky v liečebni. Pri poslednom darovaní krvi mal glykémiu ešte v poriadku.

[[{"type":"hn-image","fid":"421969","attributes":{"class":"left"}}]]Projekt v blázinci

Od lekárky na protialkoholickom oddelení sa dozvedel, že alkoholizmus sa nedá vyliečiť, že bude navždy abstinujúcim alkoholikom. Pochopil, že stačí, keď rozkáže sám sebe, aby nepil, a dodrží to. „Zistil som, že alkoholizmus je strašná blbosť. Už len preto by mali ísť alkoholici do blázinca, že to nevedia vyriešiť za jeden deň!“ Na liečení si Vlado nemal celé dni čo začať. Preto kosil celý areál, čistil, opravoval. Získal si dôveru samotného riaditeľa, s ktorým sú priatelia dodnes. Veď mu aj svojho času povedal, že sa u nich cíti naozaj ako v blázinci. „Lebo robili samé nezmysly! Vykurovali tam, kde nebolo treba, svetlá svietili aj cez deň, prali nám, varili... to sme mohli predsa robiť sami, aby z nás alkoholikov boli normálni, hodnotní ľudia. Vedel som, ako by som to robil ja. Mal som to premyslené. Chcel som odkúpiť jeden trakt blázinca, kde by sa alkoholici starali sami o seba a pracovali. Mal som už aj zmluvu s elektrikármi, že pre nich budeme vyrábať také malé rozvádzače. Môj plán by fungoval, mňa ako bývalého alkoholika by alkoholici nemohli oklamať a úspešne liečených by bolo oveľa viac.“ Jeho projekt nadchol aj primárku, ktorá ho podporila. Boli dohodnutí, že ona ako lekárka bude liečiť pacientov po zdravotnej stránke, ostatné s alkoholikmi zvládne Vlado tak, aby sa vrátili do života ako platní ľudia. Len vtedajšia legislatíva tomu nebola naklonená, preto mu plán nevyšiel.

Mladí závislí

Krátko nato zorganizoval Vlado tábor pre mladých. Už počas liečenia sa mu deti z dorastového oddelenia zverovali so svojimi problémami, mal ich dôveru. „Povedal som si, že nie alkoholici, ale drogujúce deti sú naozajstný problém. Dva-tri razy si pichnú heroín a o chvíľu sú na tom horšie ako ja po dlhých rokoch pitia. Štvalo ma, že ich kritizujú ľudia, čo nevedia vyriešiť oveľa väčšie blbosti. Banálnosti. Je jedno, aké má človek vzdelanie, vierovyznanie, aké priority. Závislosť je smrteľná choroba. Ale smrteľné je dnes čokoľvek. Aj život. Horšie je, že na to nie je liek. A riešenie vo všetkých tých liečebniach? Si po krk v sračkách? My ti dáme takú tabletku, že naďalej budeš po krk v sračkách, len o tom nebudeš vedieť. Je v tom, samozrejme, zdravotnícka, medicínska stránka. To ja ako elektrikár nemôžem robiť, nech si lekári robia to, čo vedia. Lenže mnohí mladí k nim ani nedôjdu. Jednoducho nespolupracujú. A to je zas moja parketa. Lekár dá drogovo závislého do poriadku po zdravotnej stránke. Ale jeho problém nie je vyriešený. Ten človek má aj vzťahové problémy, právne, sociálne. Povedzte si akúkoľvek oblasť života, všetko má pokazené. Už v 96-tom som to povedal, že keď to teda berieme ako liečbu, človek musí byť somaticky zdravý, psychicky zdravý, ale aj sociálne a právne zdravý. O liečení hovorme len v súvislosti s lekárom, ale od toho treba oddeliť všetko ostatné a to je moja časť – časť riešenia. Je toho strašne veľa, čo treba naprávať a dávať do poriadku.“

[[{"type":"hn-image","fid":"421970","attributes":{"class":"right"}}]]Sčista-jasna

Práve životy mladých drogovo závislých sa rozhodol naprávať Vlado. Dokonca priamo vo svojom príbytku! „Predstavte si, že by vám doma partner povedal: Moja zlatá, ja si sem dovediem piatich feťákov, nejaké šľapky, dílerov drog, zlodejov a podvodníkov, možno od nich chytíš hepatitídu, alebo niečo iné. Ja sa o nich idem starať, necháme si tu aj naše dve deti. Náš 12-ročný syn s nimi bude spávať v jednej izbe, budeme sa päťkrát sťahovať a prídeme o všetok majetok. Čo by ste mu na to povedali?“ Presne takto to totiž Vlado spravil. Postavil svoju Ľudku pred hotovú vec a už 15 rokov pomáhajú deťom a mladým ľuďom zbaviť sa drog a urovnať si život.

Päťdesiatka na dva razy

„Nikto doteraz nenašiel takých bláznov, ako sme my s mojou ženou, že si k sebe domov do svojej vlastnej rodiny zoberú cudzie decká, ktoré vlastní rodičia vyhodia na ulicu. My ich tu okrešeme, vypipleme si ich a potom nám ich vezmú. Potom ich už zase chcú. Posielajú mi sem všelijaké nepodarky a čakajú, ako to dopadne. Máme tých najhorších. Niektorí tu nestrávili ani deň, niektorí 2 – 3 dni, iní pár mesiacov, a niekoho sme si aj adoptovali.“ Vlado o svojej práci podrobne píše na svojom blogu, ale počuť ho hovoriť naživo je zážitok. Chvíľami hovorí s hrdosťou, chvíľami s ľútosťou. Tešia ho úspechy, je smutný z rozlúčok. Ale vie o všetkých deťoch, ktoré kedy u nich boli a ktorým pomohol, vie, ako sa majú, ako sa im darí v živote. To, že sú v poriadku, je jeho zásluha. „Mám vyše sto detí. Päťdesiatku som oslavoval na dvakrát.“ Pamätá si podrobne prípad každého dieťaťa, všetky mená. Pozvoľna vymenúva niektoré príbehy, často neuveriteľné, ale predsa skutočné.

Pestré spomienky

„Zuzka nehovorila o samovražde. Rovno ukradla tatkovi 15-tisíc korún, za všetko nakúpila heroín, dala ho do striekačiek, zaliezla do húštin a začala si to rýchlo pichať, aby stihla čo najviac, pokiaľ neodpadla. Aby ju to zabilo. A predsa ju to nezabilo. Zobudila sa nahá, znásilnená, niekto jej ešte aj nohu zlomil, hrôza. A bola živá, to ju štvalo najviac. Štvornožky sa cez frekventovanú cestu pomedzi flekujúce autá doplazila k poliklinike. Nemala kartičku, tak sa na ňu vykašľali. Rozbila im dvere, prišli policajti a odviezli ju do nemocnice. Tam jej zabalili nohu a v plachietke, špinavú, mi ju doniesli štyri dni po tom. Dnes je z nej veterinárna lekárka. Danku som si 35-kilovú doniesol na rukách. Vrátili ju z intenzívky domov na umretie. Vraj má aids. A dnes? Vyšla jej knižka! Jarku som si bol zobrať na intenzívke tri dni po neúspešnej samovražde. Ležala tam so zaschnutými zvratkami na hrudi, ani ju neumyli. Na chrbte obrovská hnisavá chrasta. Nafetovaná sa oprela o parnú trubku a prepálilo jej to na kosť. Ale to tam ani neriešili.“

Dlhý zoznam

Popri spomínaní na svojich zverencov Vlado v počítači ukazuje ich foto- a videoprezentácie, ktoré sa uňho naučili zostavovať. Aj to je súčasť terapie. S každou prezentáciou poodhalí Vlado kúsok mladého života. Možno niekoho, koho denne stretáme na ulici, v práci. Z obrazovky sa pozerajú mladí, upravení, schopní ľudia. „Tento drogoval od 15 do 33 rokov a tento pripravil rodičov o byt. Toto bol bezcitný feťák, ktorý nemá srdce. O fotografovaní nemal ani šajnu.“ A ukazuje jeho fotografie, naozaj veľmi hodnotné, až umelecké zábery. „No a toto bolo stvorenie!“ pokračuje a vyslovuje snáď všetky frekventované mená. Gaba, Evička, Zdenka. Tá píše krásne básničky. Naďa nemala kam ísť, u Vlada a jeho ženy zostala 6 rokov. Jedno z dievčat si adoptovali. Takto sprostredkovane to môže znieť idylicky. Deti mali problém, prišli k Vladovi, ten urobil čáry-máry a bolo po probléme. Ale také jednoduché to naozaj nie je. Inak by to Vlado asi ani nerobil. Má rád výzvy, vie, že čo si vymyslí a v čo sám verí, to sa mu podarí. Sám však s obľubou hovorí, že jeho práca nie je žiadna veda.

[[{"type":"hn-image","fid":"421971","attributes":{"class":"left"}}]]Zostáva rodina

„Som elektrikár, nie lekár. Keby som aj bol lekár, tak nie je na to liek. Keby aj bol liek a ja by som ho dal niekomu, kto si pichá heroín, a jemu v tom momente prestane heroín niečo hovoriť, tak som mu nepomohol, ale ublížil, lebo spácha samovraždu. Heroín mu totiž všetko zobral, už nič nemá, ani svoju ľudskú dôstojnosť, a ja som mu zobral ešte aj to jediné, čo mal, a nič som mu nedal. Takže to tiež nebude fungovať. Navyše nie som študovaný človek, ani múdry, neviem riešiť zložité úlohy, len jednoduché. Preto si problém musím zjednodušiť tak, aby ho vedel riešiť každý chmuľo. Sú to jednoduché a dobre fungujúce postupy. Predstavte si, že denne potrebujete okolo 4-5-tisíc, aby ste si mohli pichnúť heroín, inač skapete. Ešte jeden subjekt možno existuje, čo by sa vás ujal. Rodina. Tieto väzby sa nedajú ľahko potrhať.“

Vlastná filozofia

Najčastejšie mu svoje drogami presiaknuté deti vozia práve rodičia. Mladí sa väčšinou čudujú, kam prišli. Vlado vyjde z domu zarastený, ak práve robí niečo okolo domu, tak aj špinavý, a navyše reaguje úplne inak ako ostatní. Má svoju filozofiu. „Rodičia deťom racionálne argumentujú, dávajú im dobré, múdre, všeobecne akceptovateľné rady – a decká to kvôli emocionálnym hovadinám neakceptujú. Pomenujete problém, hľadáte riešenie, ale neprijmú ho. Môžete teda bojovať, alebo spolupracovať. Ja spolupracujem.“ Pri úvodnom rozhovore akoby nadŕža dieťaťu, nahráva mu, pritom sa však všetko obracia proti nemu. „Nechce chodiť do školy, ale nejakú školu chce mať skončenú. Robiť nechce, ale chce mať prachy. Mladí postupne sami spozorujú, že majú v sebe veľa rozporov. Vedia presne, čo majú za ušami. Nikto ich nechce ani vidieť, každého sklamali, oklamali, okradli. Dôjdu ku mne a ja musím okamžite reagovať. Všetci s nimi bojujú, okrem mňa.“

Nehnevám sa na nich

„Bol som v podobnej situácii, viem presne, ako sa cítia. Pokojne im poviem, že keby sme to brali podľa spravodlivosti, tak ja ako dospelý so záväzkami som mal svojho času ohromnú motiváciu prestať s alkoholom, s oveľa slabšou drogou ako oni, a trvalo mi 20 rokov, než som sa rozhýbal. Poviem im, že mňa neokradli, nesklamali, nie som ich rodič, nie som na nich nahnevaný. Očistiť sa môžu jedine tak, že veci pomenujú pravými menami a budú sa snažiť napraviť ich, dať do poriadku. Ja musím vymyslieť niečo, čo im nahradí drogu. A to vo veľmi krátkom čase. Zdá sa to byť nemožné, neveria mi, keď im poviem, že potrebujem dve hodiny na to, aby im bolo dobre. Chcem, aby sami vyslovili, že chcú zmenu.“ Drog sa väčšina mladých zbaviť chce, preto môže Vlado uplatniť svoje schopnosti. Má vypracovaný systém, ako privodiť pohodu, ako zbaviť bolesti.

Horúci kúpeľ

Prvá je na rade vonkajšia očista, najľahšie sa robia zmeny zvonku. Vlado to robí pomocou špeciálneho kúpeľa. „Je to dôležitá vec, človek môže byť zranený, alebo sa snaží schovávať drogy. Nahota tieto deti málokedy štve. Mnohí majú za sebou také veci, že vyzliecť sa ich nerozhodí.“ Na kúpanie však často nemajú ani pomyslenie, sú špinavé a hanbia sa za to, ako vyzerajú. Ale Vlado má svoje taktiky a nakoniec vo vode skončí každý. V horúcej vode s voňavými olejčekmi a so sviečkami na vani. Potom príde na rad akupunktúra, z ktorej má Vlado medzinárodný certifikát. Ihlami napichne body, ktoré urýchlia detoxikáciu tela, často stimuluje bod proti kŕčom a dokáže navodiť anestetické účinky a produkciu endorfínov. „Je to stav podobný hypnóze. Decká vždy tvrdia, že o dve hodiny budú mať absťák, ale už po desiatich minútach v horúcej vode na to ani nepomyslia.“ Svoje spraví po dlhom čase spánok v čistej posteli a v čistom oblečení. Vlado deti vždy povzbudzuje: „Vidíš, čo sme spolu dokázali? Ide to!“ Je schopný dostať ich na úroveň, na akú by sa za iných okolnosti samy nezmohli. Presvedčí ich o ich schopnostiach, ktoré majú v sebe dávno spochybnené, alebo ešte neobjavené. „Na narkomanov sa každý pozerá zvrchu, vlastní rodičia keby ich našli na zemi, tak by ich prekročili, pre všetkých sú stratené existencie.“ Vlado má pre ne lásku a dobrotu za celý svet. Pohladí ich, povzbudí, aj si s nimi poplače. Ale dôležité je, že im vie pomôcť. Dôveru si svojím prístupom získa veľmi rýchlo. „Decká mi o sebe postupne povedia čoraz viac. Rôzne veci, aj tie najhoršie. Nech by na seba prezradili čokoľvek, musím im ukázať, že je to len momentálny stav. Že som mal aj oveľa horšie prípady, že to nie je nič dramatické a je to len prechodné.“

Sprchovanie duše

Vladovi nejde len o vonkajšiu zmenu, záleží mu aj na vzdelaní detí. Zisťuje, k čomu inklinujú, v čom sú dobré. Počítačový dizajn, tvorba webových stránok, programovanie, fotenie, každému niečo ide. „Vždy ma prerastú a ja som šťastný. Potom sa môžeme začať liečiť, ak to mám teda naozaj nazvať liečením. Volám to sprchovanie duše. Začneme skenovaním rodinných fotiek. Vyplaví sa pri tom všetko možné, čo s rodinou zažili, pekné spomienky, aj tie zlé. Potrebujem im pripomenúť zážitky, lebo podvedomie niektoré veci blokuje. Pospomínajú si na rôzne okolnosti, atmosféru v rodine a mnohé situácie, na ktoré medzitým zabudli, na zážitky spred obdobia drogovania. Pri tom zistím, čo všetko zažili v detstve. Sú plné špiny, na svete sa im už nič nezdá pekné a ja im musím ukázať pekné stránky života. S tým súvisí zas fotografovanie. Ideme cielene hľadať pekné veci tam, kde ich zdanlivo nevidno. Niektorí spravia nádherné zábery už na začiatku. Pritom nikdy nefotili.“ Všetci svoje pocity dávajú aj na papier. Pomocou každej jednej činnosti sa nielen liečia, ale aj učia. Na tom Vladovi zvlášť záleží. „Odchádzajú odo mňa s množstvom referencií, robia práce pre rôzne inštitúcie, múzeá, etnografický ústav. Odchádzajú, keď splnia všetko, čo tu splniť mali, a keď je možné, aby išli domov. Keď je na to pripravená aj rodina. Niekedy mám totiž pocit, že by som si vzal do parády radšej ich rodičov.“

[[{"type":"hn-image","fid":"421972","attributes":{"class":"right"}}]](Nie) je to jednoduché

Vlado o svojich postupoch rád hovorí ako o jednoduchej veci, ale kto z nás by zvládol to isté? „Keď chce niekto pomáhať, mal by byť v poriadku, vyrovnaný a usmiaty. Väčšinou je to v rodinách opačne. Deti drogujú a sú happy, a rodičia sú hotoví. Aby ste vedeli pomôcť, musíte najprv dokázať pomôcť sebe. A tí, čo majú problém, musia prísť sami s prosbou o pomoc. Potom už budú vyliečení, už nepotrebujú ani mňa. Pretože s tým chcú niečo robiť oni sami. No nie je to jednoduché? Nechce pripustiť, že robí niečo výnimočné. Verím tomu, že keby ste sa na to odhodlali vy, že prídete na svoje spôsoby, ako to dosiahnuť. Nie som ničím výnimočný, akurát sa mi tým chcelo zapodievať.“ Veď to je práve ono! Komu by sa niečomu takému chcelo venovať? Len tak? Nezištne? Z chuti pomôcť druhým z problémov? Vlado s manželkou nemajú žiadnych pomocníkov, sú na všetko sami. „Keď si vezmeme decká do parády, musíme im byť k dispozícii 24 hodín denne a trvá to už 15 rokov v kuse. Niekedy mi je tak zle, že idem skapať. Nehovoriac o tom, že keď som strašne zaťažený, telo vie, kedy ma má znehybniť. Sekne ma v krížoch a už sa nedá ďalej. Keď mi na vyšetrení povedia, že mám cukor 16, tak to beriem, že sa mi polepšilo. Lebo ináč mávam z toho stresu aj 27.“ Napriek všetkému Vlado na svoje deťušky zlaté, ako im hovorí, nedá dopustiť. Už pomohol mnohým, ale stále je dosť takých, ktorých treba zachraňovať. A na to je Vlado ako stvorený. Aj keď nikdy nič podobné robiť nechcel. Dnes je tatkom pre viac než stovku mladých a je na to právom hrdý.

(jk)

foto: Marek Velček + archív V.S.

Zverejnené v časopise Diabetik 1-2/2009

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.