Vzala som hárok papiera a jedným dychom som písala a písala odpoveď. Mladík mi neskôr poďakoval za to, že jeho diplomovka mala úspech. Možno moja odpoveď tomu mladému mužovi bude zaujímať aj vás. Hlavnou líniou nebola práve moja chorôbka, ale vzťah. Veď aj diabetes súvisí so vzťahom, neodíde po svojich kedy sa mu zachce... Keď v živote niečo spoznávam a uvedomujem si, že je to prvýkrát, hovorím tomu premiéra. Je to vzrušenie, ktoré si vážim a snažím sa zapamätať si ho. Riadim sa emóciami, intuíciou a prioritami, ktoré sa mi vekom vyjasňujú. Žijem uvoľnene, s nadhľadom.
Spätne si uvedomujem, že som bola obvykle uvoľnená a pozitívna. Vzťah s ľuďmi a reakcie ľudí na mňa sú mojím charakterom a zrkadlom môjho vnútra. Tak ako prežívam silné emócie, tak sú silné aj moje reakcie. Nikdy nejdem do niečoho na 50 percent, ani vo vzťahoch. Pre mňa vo vzťahu vždy funguje akcia a reakcia.
Vo svojom uvoľnení a nadhľade som sa úplne nevinne dopracovala do vážneho vzťahu. Ako som zistila, že je vážny? Zmenou môjho videnia, plánmi do budúcnosti, spolupatričnosťou. Stále objavujem pocit premiér! Pocit, že všetko je tak, ako má byť. Silou, nespútanosťou, precitlivenosťou a tiež strachom o toho druhého.
Myslím si, že prirodzenosť je jedna z hodnôt, ktoré som mala a stále uznávam. Aj videnie, nádeje, slobody dýchania, pozitívne videnie – to znamená, že vo všetkom, čo robím, čo cítim, čo dýcham, musím nájsť hru, zábavu aj povinnosti. V diabete je veľmi veľa povinností. Tým sa mi všetko mení na srandu a nadhľad – to všetko je v mojej existencii, v mojej práci, v mojej chorobe, v mojich rozhovoroch s dospelými, s deťmi... V súčasnosti, aj vďaka diabetu, aj vďaka zmene prostredia, ľudí a situácií, mám tie isté hodnoty a aj ďalšie – najmä dôveru. Stále som vyššia o jeden centimeter a stále rastiem... Je to super... Milujem stretnutia s ľuďmi, ktorí sú dobre aj zle naladení. Inšpirujú ma. Milujem rozdielne názory, ktorými ma niekto zaskočí... Rada sa bojím, ale len spätne. Vtedy spoznávam seba a tiež ľudí okolo seba.
Áno, zmenil ma vzťah, zmenil ma sobáš, aj dieťa, aj rozvod. Myslievam viac na budúcnosť, aj keď rada žijem v prítomnosti. Beznádej ma ubíja, pripomína mi zatuchnutosť starých handier, pripomína mi stagnáciu. Čo je zatuchnutá handra? Stará názormi, smradľavá skutkami. Cítim ten pocit vtedy, keď sa hovorí o výchove, keď sa zdôrazňuje, že to alebo ono sa nepatrí... „Čo na to povedia ľudia, ako to vyzeráš?!“ V skratke a jednou vetou – ignorujem zaužívané konvencie.
V živote si uvedomujem nasledujúce. Veziem sa, želám si, plní sa, neponáhľam sa. Preto si opakujem:
nestresujem sa
aj tak si to raz kúpim
nepotrebujem, čiže o to viac si vážim
Partnerstvo (aj s diabetom) je to najväčšie tajomstvo, aké poznám. Je to plnená kakaová (DIA) guľka. Toľko nového pohromade nie každý zvládne, preto o ňom s nikým nehovorím, ten rozhovor by bol len o tom.
Zuzana Haasová