Asi je prirodzené, že keď sa stane nejaké nešťastie, ľudia vždy hľadajú vinníka. Takto to býva aj vtedy, keď v rodine niekto ochorie. Keď som dostala cukrovku, moji rodičia začali kresliť svoje stromy rodokmeňu. Pátrali po členovi rodiny, po ktorom som diabetes zdedila. Aby mali svoje stromy čo najpodrobnejšie, vyvolávali rodinným príslušníkom do všetkých kútov sveta a informovali sa o existencii ďalších príbuzných, o ktorých dovtedy ani netušili a zisťovali, či sa náhodou u niektorých z nich nevyskytol diabetes. Po mesačnom pátraní oboch mojich rodičov, keď už nikto z nás ani nedúfal, že sa podarí vinníka nájsť, zrazu len zaznel domom mamin výkrik „mám ho!“ Všetky moje sestry, ja, otec a aj obidve staré mamy sme utekali k mame, aby sme zistili, čo sa deje, prečo mama tak veľmi kričí. Najprv sme si mysleli, že chytila zlodeja, keďže starej mame, ktorú sme volali babinkam sa neustále niečo strácalo. Mama nám víťazoslávne bežala naproti a ďalej kričala:
„Mám ho, mám ho! Vypátrala som príbuzného s cukrovkou“. Otca ani veľmi nezaujímalo, kto to je, či je to praprapraotec, alebo bratranec z trinásteho kolena. Podstatné bolo, že je to príbuzný mamičky a nie jeho. Celý vytešený začal útočiť na mamu:
„Vidíš? Ja som ti hovoril, že zo strany mojej rodiny sa choroby nešíria.“
„Ale ani z mojej strany sa nešíria“, bránila sa mama.
„Akože nie? Veď si práve zistila, že v tvojej rodine bol cukrovkár. U mňa v rodine sa široko – ďaleko nikto s takou diagnózou neobjavil. Takže na vine si ty!“
„To je síce pravda, že som našla v rodine cukrovkára. Ale ani si sa ma neopýtal, kto to je a už na mňa zvyšuješ hlas. Syn nevlastného brata môjho praprastrýka z maminej strany mal dcéru, ktorá sa vydala za chlapíka s dvoma deťmi. Bol to vdovec. Lenže jeho nová žena, dcéra syna brata môjho praprastrýka z maminej strany nemohla mať deti, a tak si vzali do opatery chlapca, ktorému tragicky zahynuli rodičia. Napadol ich medveď, keď pašovali kone do Poľska. Z malého chlapa síce vyrástol krásny muž. Vraj bol veľmi žiadaný. Ale skôr, ako sa stihol oženiť, dostal cukrovku a umrel. Vtedy sa cukrovka ešte liečiť nedala. Takže je logické, že tento chudák nemohol šíriť gény cukrovky a zrejme ju mal tiež psychosomatickú, ako asi aj naša Katka“.
Otec smutne sklopil zrak, otočil sa a ticho odkráčal do svojej pracovne.
V tom istom roku mojej sestre Ľubke zistili Crohnovu chorobu. Po niekoľkomesačnom trápení v bolestiach brucha a vysokých horúčkach jej vyoperovali veľký kus tenkého čreva. Vtedy ale nikomu z rodiny nenapadlo, že by aj Crohnova choroba mohla byť dedičná. Bolo to v roku 1992. Približne pred štyrmi rokmi zistili Morbus Crohn aj môjmu otcovi. No a pred tromi mesiacmi Crohnovu chorobu zistili aj mne. Vyzerá to tak, že táto diagnóza s génmi súvisieť bude. Lenže dnes sa už rodičia nehádajú, kto za to môže. Aj mama má ulceróznu kolitídu, čo je vlastne to isté ako Crohn, akurát je to na hrubom čreve. Tieto choroby vyžadujú prísnu diétu, ale celkom opačnú ako je diéta pri cukrovke. Črevo musí byť chránené pred zvyškovou stravou a vlákninou, ktorá je, naopak, pri cukrovke veľmi dôležitá. Ak mám byť úprimná, radšej vydržím bolesti brucha a dám si kyslú kapustu, zeleninový šalát, alebo si uvarím šošovicu, ako keby som mala jesť iba zemiakovú kašu. Ak poruším jednu, alebo druhú diétu a bude mi zle, viem, že si budem na vine sama.
Myslím si, že za to, že som chorá, nemôžem ja ani nikto iný. Zdravie každého človeka je krehké a nikdy neviete, akou diagnózou vás vlastný organizmus zaskočí. Veď viete, čo sa hovorí. Zdravý človek je iba zle vyšetrený pacient.