23.11.2015, 00:46

Moje výsledky diabetu, žiaľ, kolíšu a uvedomujem si, že treba niečo zmeniť - hovorí Ivan Martinka

Umelecká tvorba Ivana Martinku prináša mnoho zaujímavých zážitkov detským aj dospelým divákom a nikoho nenecháva ľahostajným.

Moje výsledky diabetu, žiaľ, kolíšu a uvedomujem si, že treba niečo zmeniť - hovorí Ivan Martinka

Pri svojej práci si uvedomuje, aký náročný dokáže byť nielen detský divák, a preto sa svojej práci v dielni, na divadelných doskách alebo pred kamerou venuje s mimoriadnou precíznosťou a vytrvalosťou.

 

Sú diacukrárne stále vašou vášňou?

Diacukrárne už nie sú moja vášeň, ale sladké ma láka stále viac... (smiech) Pri diabete je to však naozaj ťažké.


Akými projektmi teraz žijete, čomu sa venujete?

Účinkujem stále v niekoľkých predstaveniach v niekoľkých divadlách - v divadle Ticho a spol. je to inscenácia o Leopodlovi Laholovi Všade tá rieka...! a v inscenácii Zaplavenie, čo je sci-fi o anjeloch a ľuďoch v podobe grotesknej feérie. V nitrianskom Starom divadle Karola Spišáka účinkujem s tamojšími hercami v inscenácii Palculienka, na motívy rozprávky H. Ch. Andersena, ktorú som aj režíroval. V tomto predstavení sa nerozpráva, celé je to čisto o konaní bábok, precíznom vodení, o empatii diváka s hlavnou hrdinkou a o sugestívnej hudbe Andreja Kalinku. Hráme ju od roku 2009 a za ten čas získala pekný počet ocenení aj na zahraničných festivaloch. Nedávno sme sa spolu s mojou výbornou kamarátkou a kolegyňou Miriam Kalinkovou rozlúčili s inscenáciou Zvonček a Bambuľka v Bratislavskom bábkovom divadle. Bola to naša absolventská inscenácia a hrali sme ju rovných dvadsať rokov. Mali sme ju veľmi radi, ale, ako sa hovorí v najlepšom treba prestať. V Opere SND hosťujem v inscenácii Rossiniho opery Barbiér zo Sevily. Je to nemá postava, ešte s jednou kolegyňou hráme inšpicientov a šepkárov – inscenácia je koncipovaná ako „divadlo v divadle“ -, ktorí sa snažia riadiť predstavenie, ale všetko sa akosi otáča proti nim.

Veľkú radosť mi robí inscenácia Mojmír II. alebo Súmrak ríše v štúdiu Činohry SND, pre ktorú som vytvoril zvláštnu figúru – bábku, s ňou aj v predstavení v jednom momente pracujem. No a je mi ľúto, že na niekoľko mesiacov sa musím rozlúčiť s predstavením Bartimejove pašie. Musím sa vystrábiť zo zranení a absolvovať operáciu ramena – keďže je to fyzicky extrémne náročná vec, nie je možné ju v tomto stave odohrať, tak sa azda uvidíme v budúcej sezóne. Navonok sa zdá, že môjho účinkovania je menej, ale je to preto, lebo sa oveľa viac než v minulosti, venujem vymýšľaniu a príprave projektov, vrátane návrhov a realizácie bábok, figúr, objektov. To sa týka najmä práce nášho zoskupenia Med a prach. Nie sme divadelná skupina. A priori nerobíme divadlo, ale hľadáme témy, ktoré nás zaujímajú a svoj vlastný „jazyk“ na ich vyjadrenie. S projektom Domov Eros Viera sme boli v marci v Moskve na významnom festivale Zlatá maska a chystáme sa na Platonovov festival do Voroneže, kde budeme hrať v spoločnosti takých hviezd a svetoznámych divadelných súborov, že sa nám roztriasli kolená. Tešíme sa aj na možnosť uviesť tento projekt na festivale Nová dráma v Bratislave. Domov Eros Viera pracuje so spojením súčasnej hudobnej kompozície s výtvarným umením, tvoreným priamo pred divákmi a fyzickým prejavom herca, jeho prácou s bábkou či s maskou. Snažíme sa vytvárať obrazy aj vo zvukovom zmysle, nielen vizuálnom, ktoré oslovujú viac podvedomie diváka, sú pre neho impulzom na prebúdzanie vlastných asociácií a emócií. Každý divák si z predstavenia odnáša trochu iný zážitok, lebo je vlastne vo svojej mysli jeho spolutvorcom.


Vaša práca asi nie je pokojná či stereotypná. Ako sa vám darí vyrovnávať so stresom?

Vznik podobného diela je veľmi zdĺhavý a namáhavý. Prinášame svoje predstavy - obrazy, úryvok nejakého textu, často len pár slov, opis nejakého pohybu a iba časom dostáva naša „inscenácia“ konkrétne kontúry. Pre naše projekty vytváram bábky či masky, ktoré sú dosť špecifické a ich realizácia a príprava mi zaberie asi päť – šesť mesiacov. No zasa si vravím, že nič dobré nevzniká rýchlo. Mám rád rôzne, technologicky náročnejšie prístupy a filigránsky vypracované veci, ktoré možno na javisku nie sú na prvý pohľad nápadné či efektné, ale čím dlhšie sa na ne pozeráte, tým viac vás fascinujú. Mnoho času si vyžaduje prebudovávanie, úpravy, zdokonaľovanie. Chcem, aby to celé vyzeralo jednoducho.
Nemám dar zjednodušovať si veci, dokonca ani vtedy, keď mám nôž termínu na krku. Prácu viem urýchliť iba tým, že robím aj v noci, často je to na kolaps, a pritom sa trasiem od vyčerpania a od strachu, že to nestihnem. To diabetu naozaj neprospieva. Bábka je však ako dieťa, keby som nejako „opinkal“ jej narodenie, mrzelo by ma to celý život.


Pri zmienke o bábkach si väčšina predstaví detských divákov, ale vaša tvorba asi nie je určená deťom, ale skôr dospelým divákom...

Záleží na konkrétnom projekte. Väčšinou naša tvorba vôbec nie je určená detským divákom. No napríklad pre Bratislavské bábkové divadlo naše zoskupenie Med a prach vytvorilo inscenáciu Naozaj, alebo o chlapcovi, ktorý kreslil, ktorá je určená deťom. Aj najnovší náš projekt je venovaný deťom. Pripravili sme ho vyslovene pre nedivadelné priestory, na uvádzanie v galériách a v múzeách. Ponorili sme sa do hľadania odpovedí na otázku, prečo má človek nutkanie tvoriť a prečo vlastne chodíme do galérie, do múzea, prečo počúvame hudbu, prečo chodíme do divadla...?

Pri výtvarnom umení sme si už zvykli, že diela nemusia byť realisticky popisné a napriek tomu zasahujú naše vnútro. V súčasných obrazoch a sochách sa objavuje mnoho rôznych odkazov a citácií a divák často potrebuje vstupné informácie, kontext, aby ho mohol plnohodnotne vnímať. Preto sa mnohí s dešpektom vyjadrujú na adresu výtvarného umenia a modernej hudby. Ľahko sa vyjadrovať, ale potrebnejšie je snažiť sa ich pochopiť a vnímať, čo nám chcú povedať. A tu sa dostávame k presahu s istým okruhom sociálnych a humánnych tém.


Ako vnímate reakcie publika? Líši sa detské publikum od dospelého? Je u nás vyspelý divák, schopný prijať osobitú poetiku?

Dospelý divák vás nechá dohrať, aj keď ho to práve nebaví. Keď nezaujmete detského diváka, tak je to pre vás katastrofa. Neznamená to však, že sa im treba podkladať. Naopak, dieťa treba v dobrom zmysle provokovať, dávať mu nové impulzy. Reakcia však nikdy nie je istá. Každý človek je iný, dieťa aj dospelý.
Naša tvorba možno nie je pre masy. Na druhej strane majú naše kusy ohlas od ľudí, aký som ani neočakával. Dostávame sa na medzinárodné divadelné festivaly, ktoré sú veľmi sledované. Pre nás je dôležité, aby sme boli úprimní k sebe, a tým aj k divákom, aby sme sa zastavili v hľadaní nie preto, lebo je tu dátum premiéry, ale preto, lebo sme prišli až na koniec vlastných schopností.


Práca, o ktorej hovoríte, je založená na veľkej miere vytrvalosti. Nemyslíte si, že aj pri diabete treba byť podobne vytrvalý?

Posledné roky boli náročné. Moje výsledky, žiaľ, kolíšu a uvedomujem si, že treba niečo zmeniť. Niektoré dramatické prejavy diabetu som absolvoval už ako malý. Začali mi odumierať cievy na nohách, ale v priebehu niekoľkých rokov sa to podarilo doslova odstrániť. V nemocnici si ma vtedy fotili takmer ako zázrak. Mal som aj očnú retinopatiu. Potom som celé roky takmer nemal problém a trúfol som si na kadečo, aj na vylomeniny. Osemnásť rokov som tvrdohlavo pracoval na doraz a teraz mi už telo začína odpovedať podobne tvrdohlavo. No už to riešim!


Aké pozitívne zážitky máte za posledné obdobie?

Pre rozprávkový operný film Jana Svěráka Tři bratři, ktorý mal premiéru v lete 2014, som vytvoril animatronickú bábku vlka. Okrem toho, že to bolo stretnutie po mnohých rokoch s hudobným skladateľom Michalom Novinským, s ktorým som sa spoznal počas štúdia na VŠMU, bola to spolupráca s významným režisérom a plnenie niekoľkých snov naraz – tvorba filmovej bábky a k tomu animatronickej, vodenej pomocou vysokofrekvenčného rádia, servomotorov a bowdenových káblov... Naposledy sme ako členovia Med a prach spolupracovali s výnimočným režisérom Rasťom Ballekom na spomínanom predstavení Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Vytvoril som pre tento projekt bábku svätého Metoda a príslušné rekvizity v spolupráci so šikovnými ľuďmi z umelecko-dekoračných dielní SND. Teší ma, že som sa na ňom mohol podieľať, hoci je to všetko na javisku len pár minút, ale kľúčových. Na výsledku má veľký podiel aj vynikajúce herecké obsadenie. Vznikol nevšedný divadelný kus, na ktorý aj chodia diváci – vypredané je niekoľko mesiacov dopredu.


Kedy ste sa objavili naposledy pred kamerou?

Bolo to vo filme Martina Snopeka a Ivany Laučíkovej Posledný autobus. No neuvidíte ma tam. Hrám kľúčovú postavu, ale mám masku vlka. Tí vlci sú mi asi súdení... Film je podobenstvom o ľuďoch a ľudstve, má veľmi zvláštnu silnú atmosféru a okrem divákov si získal aj poroty na filmových festivaloch. Zanechal vo mne a zrejme nielen vo mne, hlboké pocity, ktoré sa vám vynárajú aj po rokoch. Prijal som menšiu postavu v novom filme Ani ve snu, ktorú mi ponúkol český režisér Petr Oukropec. Film je o mestských parkuristoch a je určený skôr mládeži. Z veľkých filmových produkcií, samozrejme, najviac rezonovala moja postava z filmu o Jánošíkovi. Tým sa však aj moja filmová kariéra načas akoby pribrzdila. Ďalšie ponuky akosi neprichádzajú.


Ako vnímate fenomén sociálnych sietí?

Nie som na sociálnych sieťach. Som tak ušetrený niektorých hádok a nekonečných výmen názorov, pri ktorých sa človek dokáže roztriasť od hnevu. Načo je toto dobré? Na sociálnych sieťach sa nepíšu detailné elaboráty, ale rýchlo a stručne sa reaguje na repliky ostatných. Princíp tejto formy komunikácie je nastavený na nezmyselnú agresivitu. Uprednostňujem osobný rozhovor.


Kedy ste sa naučili žiť s diabetom? Ako pri svojich cestách manažujete diabetes?
Vždy mám pri sebe nejakú desiatu, pre každý prípad. A pri práci možné okolnosti vždy riešim vopred, aj vo filmových štáboch – sú to profesionáli a toto k tomu patrí. Sám som sa od siedmich rokov so svojim diabetom zžil dokonale, už si ani neviem predstaviť, že by som ho nemal. Stal sa súčasťou mojej osobnosti. Ako dieťa som s tým zo začiatku možno mal trošku problém. Dokonca som sa raz svojej mamy pýtal, prečo to musím byť práve ja...? Bolo to však len jediný raz. Odvtedy som to už neriešil. Teda vlastne to riešim stále – glykémie pred predstavením, aby som mal istotu, že ho vôbec odohrám a podobne. Občas sa zamyslím, ako by som žil s diabetom, keby vypukol vojnový konflikt, ale to sú, a dúfam, že vždy budú, len hypotetické otázky.


Rozprávate sa s vašimi kolegami o diabete?

Pri nakrúcaní Jánošíka som mal krátky rozhovor o diabete s pánom Mariánom Labudom – začal on. Prijal som to ako elegantnú zámienku na vzájomné „oťukanie sa“ na pľaci. Väčšinu svojho času trávim v dielni, kde som sám. Paradoxne, o to menej chodievam do divadla, málo čítam, vidím málo filmov.
Keď som bol mladší, videl som niekedy aj náhodne vec, ktorá ma zásadne zasiahla a ovplyvnila. Niekedy sa aj po rokoch podvedome vraciam a čerpám z takých diel. Teraz mám ku všetkému novému hneď hodnotiaci odstup – asi je to profesionálna deformácia. Musíme nechať umenie na nás pôsobiť a vnímať ho. Inak všetko prijímame len informatívne. Pripomína mi to spôsob hľadania na internete. Vyhľadávače ponúkajú iba logické algoritmy podľa toho, čo najčastejšie hľadáte. Pri svojom  hľadaní vždy chcem nájsť niečo, čo je pre mňa nové a neobvyklé.


Pripravil Jozef Dermek

 

(Rozhovor bol uverejnený v časopise Diabetik 5-6/2015.)

 

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk.